Bábätká nedokážu rozprávať, no komunikujú so svojím okolím už od narodenia. Podobne to majú aj malé deti, ktorých slovná zásoba ešte nedokáže obsiahnuť všetky emócie a potreby. Majú vlastné spôsoby, ktorým my, dospelí, nie vždy rozumieme. Hlavne v ťažších uplakaných dňoch sa možno aj vy pýtate, či vás má to vaše dieťa vôbec rado. Dá sa to zistiť? Áno, aj tie najmenšie deti dávajú svoju náklonnosť najavo mnohými, viac či menej zrozumiteľnými, spôsobmi.
Spozná vás od narodenia a túži po vašej spoločnosti
Debbie Laible, profesorka psychológie na Lehigh University, tvrdí, že bábätko hneď po narodení rozozná matkinu tvár, hlas a vôňu. Preto sa na ňu díva tak intenzívne, akoby študovalo jej črty a snažilo sa zapamätať ich. Istým spôsobom je to totiž tak. Bábätko chce vedieť, že pozná, akú podobu má v jeho malom svete upokojenie a láska. Aj ďalší vedci jej dávajú za pravdu. V jednej štúdii ukazovali bábätkám videá so ženskými tvárami. Novorodenci, ktorí boli na svete 12 až 36 hodín, jednoznačne uprednostňovali tvár matky pred neznámymi ženami.
Alison Gopnik, profesorka psychológie na Kalifornskej univerzite hovorí, že už v priebehu niekoľkých týždňov bábätká rozoznajú toho, kto s o ne stará a uprednostňujú jeho spoločnosť pred ostatnými. Z časti im pri tom pomáha aj noštek. Vedci spravili pokus s dojčenými novorodencami tak, že ich dali medzi dvoje vložky do podprsenky, pričom jedna z nich patrila matke. Novorodenec zacítil vôňu maminho mliečka a hlávku otočil na tú stranu, kde bola vložka z jej podprsenky. Pred nedávnom zverejnil aj portál USA Today podobné video, v ktorom sa plačúce bábätko upokojí v okamihu, keď mu dajú mamine tričko a zacíti jeho vôňu.
Bábätká vnímajú aj hlas svojej mamy. Počujú už v maternici, takže po narodení vedia, ako jej hlas znie. Pri pokusoch, ktoré používali zvukové nahrávky rôznych žien, novorodenci mali najradšej hlas svojej mamy. Jej hlas má na bábätko upokojujúci fyziologický efekt. Vedci prišli na to, že keď predčasne narodené deti začujú mamu, ich pulz zníži.
Bábätko túži po vašich úsmevoch
Výskumy dokazujú, že za úsmevom bábätka je toho viac ako len náhoda. Za roztomilým úsmevom môže byť, že sa snaží napodobniť váš vlastný úsmev. Inštinktívne si s vami buduje spojenie.
Výsledky istej vedeckej štúdie dokonca naznačujú, že usmievajúce sa bábätká to robia dosť vypočítavo a s jasným cieľom, aby sa osoba, ktorá sa im venuje, na nich usmievala. Autorka výskumu povedala, že ju veľmi zaujímalo, prečo sa jej malá dcérka usmievala, či sa snažila nejakým spôsobom komunikovať. Podľa nej výsledky, ktoré vedci zistili, naznačujú, že skutočne nešlo len o zbožné želanie. Bábätká sa naozaj húževnato pokúšajú dosiahnuť svoj cieľ – získať úsmev druhej strany. A robia to presne naopak, neusmievajú sa stále. Vedci tvrdia, že bábätká využívajú načasovanie úsmevu veľmi sofistikovane, aby dosiahli, čo chcú. Sú ako klauni, ktorí majú presne načasované svoje vtipy tak, aby publikum pobavili čo najviac. Lenže chyták je v tom, že v tomto prípade sa samotní deti usmievajú čo najmenej.
Vedci sa zamerali na interakciu trinástich matiek so svojimi bábätkami vo veku od 4 do 17 týždňov. Pomocou algoritmov boli schopní určiť, po čom bábätká túžili, na základe ich správania. Mamy sa teda snažili maximalizovať čas spoločného usmievania a bábätká sa snažili stráviť čo najviac času tak, aby sa na ne mamy usmievali. Bábätká sa však neusmievali po celú dobu. Lenže ak deti chceli, aby sa ich mamy usmievali čo najviac, kým sa oni usmievali menej, nemali by sa prestať usmievať, keď sa ich matky už usmievajú? Tu prišla na scénu ich šikovnosť. Bábätká si medzi úsmevmi dopriali akurátne množstvo času, pretože ak by sa úplne prestali usmievať, ich mamy by sa časom tiež prestali usmievať. Vedci následne naprogramovali robota s realistickými črtami tváre bábätka, aby sa správal rovnako ako deti v pokuse. Robota použili v interakcii so študentmi. Stala sa rovnaká vec. Robot minimalizoval svoj úsmev tak, aby maximalizoval úsmevy, ktoré videl.
Už aj nemotorné batoľa sa vám pokúša darovať božtek
Približne okolo jedného roku sa bábätko pokúša dávať pusinky, ktoré majú od dokonalých síce ďaleko, lebo sú čudné, uslintané a dopadnú na vaše telo tam, kam práve dieťa natrafí. Richard Gallagher, riaditeľ rodičovského inštitútu detských štúdií v New Yorku vysvetľuje, že deti sledujú spôsob, ako rodičia dávajú najavo svoju lásku a náklonnosť a chcú to robiť rovnako.
S ním súhlasí aj detská psychologička D'Arcy Lyness, ktorá dodáva, že ak dieťa vidí radosť a pozitívnu odozvu najbližších, ktoré takéto správanie prináša, začne si uvedomovať, že potešilo ľudí, ktorých ľúbi. Výsledkom je, že začne takéto správanie opakovať častejšie. Bozky a objatia detí navyše pozitívne ovplyvňujú ich zdravie v budúcnosti.
Vedci pred časom totiž publikovali štúdiu, ktorá dokazuje, že bábätká s láskavými matkami vyrastú v odolných a sebavedomých dospelých. V materiáli si posvietili na údaje takmer 500 ľudí, ktorých pozorovali psychológovia od ôsmich mesiacov. Psychológovia sa zamerali na správanie matiek, ktoré hodnotili v škále od negatívneho po extravagantné. Približne 10 % matiek spadalo pod hodnotenie slabej väzby s dieťaťom, 85 % pod normál a 6 % vykazovalo vysokú spätosť s dieťaťom. Keď bábätká vyrástli a dospeli v priemere do veku 34 rokov, vedci pripravili pre nich dotazník, aby zistili ich hladinu úzkosti a nepriateľského naladenia. Výsledky preukázali, že deti, ktoré matky zahŕňali najväčšou láskou a pozornosťou, mali v dospelosti najnižšiu hladinu úzkosti. Viac vrúcneho prijatia od matky viedlo k menšiemu stresu v dospelosti. Vedci potvrdili, že rané skúsenosti detí dokážu jednoznačne ovplyvniť zdravie v neskoršom veku a zdôraznili dôležitosť silného vzťahu a starostlivosti matky pre budúcich dospelých. Odborníci uvažujú o tom, že pocit bezpečia vychádzajúci z láskavej opatery pomáha deťom naviazať sa na matku a vďaka tomu posilniť ich sebavedomie, čo slúži ako dobrý nárazník voči stresu. Zároveň deti pociťujú širokú škálu pozitívnych emócií a vďaka tomu sa dokážu lepšie vyrovnať s negatívnymi životnými skúsenosťami.
To najhoršie správanie si necháva len pre vás
Akoby deti mali dve tváre. Pri vyzdvihnutí zo škôlky vám učiteľky povedia, že máte malého anjelika. Lenže vy ste ráno videli niečo celkom iné, rozzúreného čerta, ktorý neváhal váľať sa nahnevane na zemi len preto, lebo ste chceli, aby sa obul. Deti potrebujú testovať svoje schopnosti a nachádzať obmedzenia a určité hranice, zdá sa, že najbezpečnejšie je skúšať to na najbližších. Nie je to síce najkrajší spôsob, ako vám dať najavo svoju lásku a dôveru, ale je to presne to, čo vám ukazuje. Profesorka psychológie, Elizabeth Short z Case Western Reserve University, tvrdí: „Viete, že ste svoju úlohu zvládli na výbornú, ak sa vaše dieťa dokáže na verejnosti ovládať a výbuchy si nechá na doma“. Vie totiž, že je v bezpečí, vy ho milujete napriek hysterickému správaniu. Možno sa vám nepáčia jeho dramatické scény, no buďte si istí, že vám to nerobí naschvál. Jednoducho vás príliš miluje.
