Stalo sa vám, že ste niečo dieťaťu zakázali a ono sa usmialo a ďalej robilo to, čo pred tým? Deti prirodzene skúšajú pevnosť hraníc, ktoré ste im vytýčili. Je to jednoducho ich úloha. Vaša úloha je ukázať, že nie sú flexibilné.
Niekedy si ako rodičia myslíte, že posunúť deti do role advokátov, ktorí sa snažia vyjednať najlepšie podmienky, im dodá sebadôveru. Opak je pravdou. Ako hovorí James Lehman, autor viacerých výchovných programov, to čo ich posilní, je pochopenie, že existujú obmedzenia. Deti rozmýšľajú v čiernobielej sfére. Ak im ukážete, že existuje aj šedá, neobviňujte ich, že po nej prahnú. Je to súčasť ich prirodzeného vývoja.
Keď dieťa neberie vaše „nie“ ako skutočný zákaz, vy ste ho to naučili
Vy ste mu svojím prístupom ukázali, že „nie“ je v skutočnosti pozvánkou na vyjednávanie. Jediným riešením je preto trpezlivo trvať na svojom. Predstavte si situáciu, že vaše batoľa objavilo na poličke krásnu sklenenú vázu, ktorú ste dostali ako svadobný dar. Vezme ju do ruky a začne sa s ňou hrať. Vy sa bojíte, že by ju mohlo rozbiť, chcete mu ju vziať. Ono spustí krik, akoby ste ho zdierali z kože, tak mu ju rýchlo vrátite a snažíte sa ho presvedčiť, aby ju samo nechalo tak. Chcete, aby vám rozumelo, tak začnete vysvetľovať a vysvetľovať a zrazu sa zamotávate do toho, že čakáte od drobca pritakanie, schválenie vášho zámeru a prijatie dôvodov. V tomto procese sa akosi začínate zadrhávať a cítite, že toho zdôvodňovania je príliš veľa. Navyše váš drobec sa ďalej usmieva a s rozšírenými zreničkami sa díva, čo bude nasledovať.
Podobných situácii je neúrekom a akosi sa u vás doma začínajú kopiť. Vždy, keď s vami dieťa nesúhlasí, nepáči sa mu nejaké pravidlo alebo rozhodnutie, rozprávate sa s ním a vysvetľujete, aby pochopilo, prečo ste takéto hranice vlastne vôbec stanovili. Dieťa rastie a vy zisťujete, že tieto hranice posúvate viac a viac. Lenže v skutočnosti ukazujte drobcovi, ako nerešpektovať pravidlá. Poviete mu: „Nie, pred večerou žiadna zmrzlina nebude.“ Lenže o pár sekúnd už nedokážete odolávať jeho tlaku a súhlasíte s jeho návrhom: „Ok, tak jeden kopček... ale naozaj len jeden“. Nuž, tých kopčekov bude v konečnom dôsledku asi viac, ale to nie je najdôležitejšie. Na čom záleží je, že ste ho práve naučili nepočúvať vás.
Nedajte sa vyprovokovať ku kriku
Pri stanovovaní hraníc je, podľa Lehmana, dôležité nedať sa vtiahnuť do boja krikom. Ľahko podľahnete pokušeniu zvýšiť na dieťa hlas, pretože ono presne vie, ktorý gombík má u vás stlačiť, aby vás vytočilo do vývrtky. Lenže takýmto prístup sa v jeho očiach dostanete na rovnakú úroveň, čím stratíte status rodičovskej autority a bude to vašou vinou. Keď na drobca zakričíte prvýkrát, zrejme skutočne dosiahnete svoje. Možno sa vám to podarí aj druhý, tretí, desiatykrát. Jedného dňa však príde situácia, keď dieťa bude kričať tiež. A potom niečo rozbije, buchne do steny, kopne do dverí. Tým, že ste na neho kričali od malička sa len naučilo nájsť agresívnejšie spôsoby, ako vám odpovedať.
Čím dlhšie budete odkladať riešenie tohto problému a necháte sa vtiahnuť do hier na vyjednávanie a prílišné vysvetľovanie, tým ťažšie sa vám budú opätovne nastoľovať hranice. Sami musíte vedieť, čo je pre vás ešte priestor na diskusiu a čo je už zákaz. Napríklad sa vaše dieťa jednoznačne nesmie hrať s elektrickou zástrčkou alebo behať po frekventovanej ulici. Už od malička drobcom takéto zákazy ukazujú limity, ktoré musia rešpektovať. Iste, sú situácie, kedy sa deti nechajú uniesť, napríklad v zaujatí zábavy. Vtedy ich odveďte na pár minút preč zo situácie a umožnite im, nech vydýchnu a získajú odstup od hry. Potom im povedzte jednoduchou a zrozumiteľnou rečou, čo od nich očakávate a čo považujete za neprijateľné. Požiadajte ich, či vám môžu vyhovieť. Ak áno, môžu sa ísť ďalej venovať svojej zábave, ak nie, zotrvajte tak dlho, kým nebudú s vami súhlasiť. Nevysvetľujte dokola svoj postoj, povedzte ho raz a nereagujte na žiadne „ale“. Deti musia pochopiť, čo myslíte. Povedzte „nie a už sa o tom nechcem baviť.“ Ak ustúpite, keď robia dramatické scény a výstupy, vedia, že pokiaľ budú tlačiť, dôjde vám trpezlivosť a dosiahnu svoje. Neskôr budú túto taktiku využívať stále, aj v dospelosti a budú mať množstvo problémov vo vzťahoch. V každom prípade, zachovajte si priateľskú tvár. Vo vyhrotených situáciách je to zložité a veľkou výzvou pre vás, no dieťa musí v každej situácii cítiť, že je milované. Ukážte mu vo výraze tváre, ako ho máte radi a ako veľmi vám na ňom záleží. Snažte sa byť pozitívni najviac ako sa dá.
Vyjednávanie je dláždené dobrými úmyslami, ale nikam nevedie
Vyjednávanie často nevedie k požadovaným výsledkom, len k ďalšiemu vyjednávaniu a posúvaniu hraníc. V mnohých prípadoch ani nie je o čom vyjednávať. Buďte priami a vecní, keď oznamujete, že do postele sa u vás chodí o pol deviatej, aby si deti oddýchli pred ďalším náročným školským dňom. S veľkou pravdepodobnosťou vám predostrú argument, ako veľmi sa snažia, koľko jednotiek dostali, a preto by ste im mali dovoliť byť dlhšie hore, aby dopozerali seriál. Nuž, ak ustúpite, opäť sa môžete dostať na šikmú plochu. Vďaka skoršej večierke sú školáci oddýchnutí a načerpali dostatok síl, aby zvládli nasledujúci deň. Ak im ju posuniete, možno sa im začne zhoršovať aj prospech. Je to podobné ako v prípadoch liečenia chronických chorôb. Pacientovi sa stav po určitom čase brania liekov zlepší natoľko, že ich začne považovať za zbytočné a sám ich vysadí. Lenže v dôsledku toho sa choroba v krátkom čase vráti a opätovne udrie, možno ešte vážnejšie ako pred tým. Preto ak dostatočný oddych stojí za úspechom vašich detí, jeho odopieraním sa môže stať z nádejného matematického génia priemerný školák.
Niekedy sa môže stať, že deti vás poprosia, či by ste im mohli posunúť večierku o pol hodinu neskôr a vy nemáte s prosbou zásadný problém. Povedzte im, že si toto privilégium musia zaslúžiť. Nenechajte sa zahnať do kúta a vydierať sťažnosťami a plačom. Povedzte im, čo musia urobiť, aby ste o posunutí večierky uvažovali, napríklad: „Keď budete robiť toto a toto celý týždeň, môžeme sa porozprávať o posunutí času.“ Ocenením ich správania získate naspäť kontrolu.
