Články: Pre študentov
O projekte

 

S fotením to nepreháňajte. Unikajú vám dôležité momenty, tvrdia vedci

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Pixabay
  Foto: Pixabay

Väčšina dnešných detí má za sebou stovky momentov zachytených na fotografiách z dielne svojich rodičov. Takto vyzerali, keď sa narodili, tu sa usmiali, tu zamračili, tu sa zadívali do objektívu, tu sa odvrátili. V úložiskách sa kopia tisíce fotografií. Kedy je toho už príliš a čo učíme drobcov tým, že nás vidia spoza šošoviek fotoaparátov či mobilov?


Rodičia sa sústredia na tú správnu chvíľu, chcú zachytiť ideálne svetlo, moment úsmevu. Pripomínajú japonských turistov, ktorí prídu do európskeho mesta a cvakajú všetko. Na svet sa dívajú ako na objekt záujmu bez toho, aby skutočne prežili daný okamih, aby si vychutnali situáciu na vlastnej koži. Namiesto toho sa dívajú cez objektív fotoaparátu, telefónu, či tabletu. Necítia vôňu chleba na ulici, jemný vánok na svojej tvári, nedotýkajú sa budov, nepodávajú si ruky so sprievodcom, nevnímajú tváre okoloidúcich. Pritom to všetko dokopy vytvára jedinečný a nezabudnuteľný zážitok. Okamihy sú tak prchavé, že ich ani tá najmodernejšia technika nedokáže zachytiť v celkovom kontexte. Potom prídu domov a azda si nájdu čas na to, aby si spoločne s rodinou prezreli zážitky zachytené objektívom. A možno ani nie. Ako si prezrieť niekoľko desiatok či stoviek fotografií urobených za pár dní? A aký komentár k prežitému povedať nedočkavému publiku? Čo si môžu reálne pamätať, keď si nič dokonale nevychutnali?

 

Cez objektív sa dá vidieť, no nie prežiť

Psychologička Linda Henkel z Fairfield University v Conecticute sa zamerala na to, ako fotografie menia naše spomienky. V rámci svojho pokusu posielala skupinky študentov do univerzitného múzea umenia. Po návrate im zadala jednoduchý test, aby vyskúšala ich pamäť. Výsledkom bolo, že fotografovanie znehodnocovalo výsledok. Študenti nevnímali umenie ako také a pamätali si menej, než keď išli na výstavu a len sa dívali. V rámci pokusu mali študenti za úlohu opísať predmety, ktoré fotili. Pravdou bolo, že im ušlo množstvo detailov, napríklad ako mali sochy ruky, čo mali na hlavách. Ich pamäť sa, podľa L. Henkel, podvedome spoľahla na externú pamäť fotoaparátu, že zachytí všetky detaily namiesto ich vlastného mozgu. Takto sa pripravili o mentálny poznávací proces, ktorý nám pomáha zapamätať si veci po svojom. Navyše pamäť sa časom mení, skúsenosťami nadobúda väčšiu dynamiku, akej prístroje nie sú schopné. Fotografie, ktoré máme reálne v rukách zostávajú aj po niekoľkých rokoch rovnaké, no tie, ktoré máme v hlave, sa môžu meniť, spomenieme si na iné detaily, časom môžeme svoje zážitky prifarbiť či okoreniť.

 

L. Henkel však nechce, aby ľudia úplne prestali fotiť. Fotky sú cenným nástrojom, ktoré v nás pomôžu vyvolať spomienky. Je však potrebné robiť to s rozumom. A následne si tiež nájsť čas, pozrieť sa na fotografie a znovu prežiť zachytené zážitky. Problémom totiž je, že rodičia zhromažďujú v počítačoch či externých diskoch tisíce fotografií, nemajú čas sa nimi zaoberať, triediť ich a vyhadzovať tie menej vydarené. Zostávajú dobre uložené v pamäti prístrojov.

 

Deti sú pupok sveta

Rodičia fotia svojich drobcov, zameriavajú sa na detaily ich tváre, rozkošné tukové vankúšiky na nožičkách, či slinku stekajúcu z úst počas prerezávania zúbkov. Zabúdajú na to, že aj oni sú súčasťou obrazu a chvíle, ktorú s dieťaťom prežívajú. Neustále fotografovanie detí ich môže priviesť k omylu, že sú tí najdôležitejší na svete. Odborníci preto radšej odporúčajú najať si profesionálneho fotografa. Vďaka nemu dieťa zistí, že každý člen rodiny je fotený rovnako a je teda rovnako dôležitý. Inou cestou je podporovať drobcov, nech fotia to, čo je podľa nich dôležité. Nebudú sa zaoberať sami sebou, ale tým, čo je okolo nich.

 

Priveľká kritika najmenších prichádza priskoro

Deti sa dokonca pokúšajú odfotiť samých seba, prípadne upozorňujú rodičov, že práve v tejto chvíli sú roztomilé, aby ich odfotili. Takéto zameranie sa na seba spôsobuje, že sa začínajú zaoberať svojim vzhľadom a dokážu určiť, kedy sú tak dokonalé, že to stojí za zaznamenanie. Niekedy zavolajú na rodičov: „Mami, odfoť ma, ako držím túto kvetinku, som zlatá, že?“ Druhou stranou mince rozpoznávania toho milého momentu je prílišná sebakritika, ktorá môže viesť k negatívnym pocitom. Malá Lenka napríklad zistí, že jej materské znamienko nad hornou perou na fotke vyzerá ako machuľa, tak sa môžu snažiť otáčať sa pri fotení len z jednej strany. Neskôr sa dokonca bude pokúšať nahovoriť mamu, aby jej ho dala odstrániť úplne. Deti takto prestávajú byť deťmi, sú priskoro príliš sebakritické a zameriavajú sa na detaily, o ktorých by nemali ani vedieť. Je úlohou rodičov umožniť im prežiť detstvo bez takýchto starostí.

 

Ako na to?

  • Naučte deti, čo je cieľom fotenia. Ide o to, aby zachytili významný, či zaujímavý detail? Majú sa s fotoaparátom hrať a fotiť bláznivé, smiešne veci? Čo chcú fotkou povedať a komu?
  • Upozornite ich na riziká online prítomnosti. Prehnaná túžba po tzv. likeoch môže viesť od uzatváraniu sa, pochybnostiam o sebe až k úzkostným stavom a depresiám. Navyše nie všetko, čo deti v honbe za uznaním rovesníkov, uverejňujú na sociálnych sieťach zodpovedá skutočnosti. Je to skôr obraz toho, čím by chceli byť. Nezabudnite im tiež pripomenúť pravidlá ochrany súkromia – neuverejňovanie miesta pobytu v danom čase, žiadne detaily adries či telefónnych čísiel.
  • Podporujte skutočné prežívanie. Idete na výlet? Nechajte fotoaparát, kameru, telefón doma. Inak stratíte pocity zo zážitku, nielen vy, ale pripravíte o ne aj svojich potomkov. Po návrate sa radšej spolu rozprávajte, čo bolo zábavné, čo vás prekvapilo, čo nabudúce spravíte inak.
  • Choďte príkladom. Samozrejme, že rodičia netrávia rovnaké množstvo času na sociálnych sieťach ako ich potomkovia, ani nie sú takými nadšenými fanúšikmi tzv. selfies. Je to jednoducho iná generácia. Ukážte im, že sebavedomie nezávisí na fotografiách, je výsledkom osobnej voľby, zodpovednosti za seba, výberu možností a individuálneho nazerania na svet.

 

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Fotografie, Výskum
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.