„Kúpila som svokre kreslo na Vianoce, ale stále ho nechce zapojiť do elektriny,“ povedala mi Silvia vtip, v rozhovore o svokrách. Podobných je tisíce a hoci sa na nich dobre bavíme, spolužitie či návštevy svokry často až tak zábavné nie sú.
Pravdou je, že existujú aj svokry, ktoré sú obľúbené a nevesty nedajú na ne dopustiť. A tiež sa nájdu nevesty, ktoré to svokrám nijak neuľahčujú. Každá rodina je iná, má svoju dynamiku, zvyky, tradície. Prispôsobiť sa nie je niekedy jednoduché. Snažíme sa všetci, už len kvôli svojim deťom, vnúčatám. Nech negatívne vzťahy zostanú medzi dospelými a nepreniknú do detského sveta. Lebo tí maličkí ľúbia aj maminky, aj babičky.
Svokra vždy vie, čo má povedať
Keď som bola tehotná a prišli sme na návštevu k svokre, nezabudla ma objať, hladkať mi brucho a pri tom slastne mľaskať, aká som už krásne guľatučká. Dokonca mi v tom období hovorila – naša Guľôčka. Po pôrode sa mi podarilo dostať sa na pôvodnú váhu už po pár mesiacoch. Prišla k nám, zbadala moje nové tričká a vyhlásila: „Ty nosíš S-ko? Ako sa do toho vopcháš?“ (Lucia)
Ten je môj
Keď sme začali s budúcim mužom spolu bývať, svokra sa s tým ťažko zmierovala. Volala ho niekoľkokrát do týždňa s prosbou o pomoc. Raz ju bolela noha, chrbát, ruka, potom potrebovala odviezť k doktorovi, od kamarátky, z obchodu s ťažkým nákupom. Okrem toho mu neustále písala sms a každý večer pred spaním volala, aby mu zaželala dobrú noc. Dodnes mu kupuje trenírky a pyžamá. Raz za mnou prišla a povedala mi, že je osamelá, od kedy jej syn nebýva doma a mohla by som jej ho aspoň na čas vrátiť. (Zuzana)
U dcéry chutí inak
Boli sme na návšteve u švagrinej. Svokra má rada sladké ku káve a pri pochutnávaní si na koláčiku mi nezabudla povedať: „Vieš, u dcéry mi chutí úplne inak ako u teba. Lepšie. To, čo si ty ponúkala naposledy, bolo dosť maslové. Viem, že to bolo z obchodu, veď ty by si ani také sama neurobila. Či?“ (Petra)
Svokra je najlepší ortopéd
Rozhodli sme sa, že necháme prirodzený vývoj dieťaťa na ňom a nebudeme ho nijak učiť chodiť. Keď to povedal manžel svokre, zvolala, že mu už vyhliadla a nechala odložiť chodítko. Odmietli sme to a ona navrhla: „Budem ho aspoň držať a vodiť za ručičky. Veď inak sa, chúďa malé, vôbec nenaučí chodiť. Ešte som nepočula, aby sa deti učili chodiť samé. Už má 13 mesiacov a chodí len okolo nábytku. To dcérin malý chodil už v deviatich mesiacoch, vďaka tomu, že som mu pomáhala. To bol šikovný chlapec.“ (Lívia)
Svokra je najlepší gastroenterológ
Od prvých príkrmov svojej dcéry som od svokry počúvala komentáre a dobre mienené rady ohľadne jej stravovania. „Ty jej varíš na pare? Daj to do vody. To čo jej varíš? Vločky? Takú gebuzinu by som ani ja nejedla. Veď to ani pekne nevyzerá. A toto je čo? Batat? To som v živote nepočula, to jej nedávaj, bude ju to nadúvať. Kedy bude papať Pribináčika, Brumíka, čokoládku? Drhne sa s chlebom? Ukáž mi. Aha, naozaj. Rob niečo, veď sa drhne! Ty jej nesolíš? Veď to nemôže byť dobré. Kúpila som jej piškótky a Marína keksy, tu máš. Daj jej hranolku, môj syn jedol hranolky, klobásky, knedľu s kapustou, keď mal rok. Neviem sa dočkať, kedy bude normálne jesť.“ Lenže o tom, že v dvadsiatke trpel jej syn na žalúdočné problémy a bojoval s alergiou na jedlo už radšej mlčala. (Martina)
Svokra je najlepšia laktačná poradkyňa
Mala som dieťa o niekoľko týždňov skôr ako moja švagriná. Svokra veľmi rada porovnávala obe domácnosti a často sa pasovala za odborníčku na dojčenie. „Ty kojíš malú hocikedy? Mala by si ju kojiť každé štyri hodiny ako moja Lenka svoju dcéru. Aspoň nemusí odsávať mlieko.“ Keď som jej povedala, že ja odsávam, aby som mala pre prípad, že ochoriem a bábo tak nezostalo bez materského mlieka, povedala mi: „Keď ochorieš, dám jej normálne. Veď sa jej nič nestane.“ Aj ďalšie komentáre mi dávali zabrať: „V noci by som ju nekojila. Veď má spať. Chyť ju za ruku a povedz jej, nech spí. Ona sa naučí.“ Trvala som na tom, že dojčenie je pre moju dcéru najlepšie pri rôznych situáciách. „To je nejaké riešenie? Keď plače tak ju upokojíš kojením? Tak sa nenaučí upokojiť sa sama.“ „Stále ti visí na prsiach. Do kedy ju chceš kojiť? Po pol roku už hádam stačilo, nie?“ (Zuzana)
Svokra je najlepší pedagóg
Môj syn mal v ôsmich mesiacoch separačnú úzkosť. Keď nás navštívila svokra a chcela ho vziať na ruky, odmietol a rozplakal sa. „Nechce ma? To čo s ním robíš? Ako ho vychovávaš? Nie je nejaký umamičkovaný?!“ Pri jedení som ho nechala, nech si berie jedlo do rúk, nech sa s ním pohrá a dá do úst. Samozrejme, že pri tom narobil neporiadok. Veď sa len učil jesť. Ona na to reagovala: „To čo mu dovolíš? Veď mu to padá z rúk, aj z úst. Jedlo máš teraz všade. To by som ja nedovolila. Musím odísť, na toto sa nedá pozerať.“ V deviatich mesiacoch som učila syna zliezať z gauča tak, že si ľahol na bruško, spustil nôžky a posúval sa po brušku, až kým nedosiahol na zem. Svokra sa spýtala pochybovačne: „Myslíš, že ti rozumie? Nehnevaj sa, ale on nevie, čo mu hovoríš. Ešte je malý a nič nevie.“ Zostala ticho, keď Samko zišiel sám z gauča. (Beáta)
Vnúča je pre moju zábavu
Moja svokra si myslí, že vnúčatá sú tu, aby jej vypĺňali čas, keď sa nudí a aby ju zabávali. Ak má voľnú chvíľku, už volá synovi, nech prídeme za ňou. Potom sa smeje na všetkom, čo naša dcéra spraví. Mala asi osem mesiacov, chytila do rúčky nálepku a tá sa jej nalepila na pršteky. Snažila sa dať ju dole, najprv sama, no nešlo jej to. Po chvíli začínala byť z toho nervózna, tak som jej ju dala dole. Svokra na to: „Dajme jej ešte tú nálepku na pršteky, bude sranda, ako sa bude jedovať.“ Pri jednej príležitosti som jej povedala, že mám pocit, že nerešpektuje potreby a pocity môjho dieťaťa, odvrkla: „Nerešpektujem, no a čo. Je to len bábo, nie človek.“ (Silvia)
Nech plače, nič sa mu nestane
Môj syn má vrodené ochorenie srdca a lekári nám odporúčali urobiť všetko pre to, aby sme ho nenechávali plakať. Akoby sa to aj dalo, pri ťažko chorom bábätku. Raz sme ho dali na hodinu k svokre, lebo si ho chcela užiť. Keď sme pre neho prišli, spinkal. Nestávalo sa, že by dokázal zaspať bez nás, tak som sa spýtala, ako sa jej to podarilo. Odpoveď ma doslova šokovala: „Začal plakať, tak som ho nechala, nech sa vyplače. Potom zaspal.“ Ani nechcem domyslieť, ako veľmi mu mohla ublížiť. Od vtedy sme jej malého nikdy nenechali samého. (Dana)
