Články: Pre študentov
O projekte

 

Ako sa vyhnúť hysterickým scénam u detí?

Martina Matejová
Autor článku
Ilustračná foto: Bigstock
  Ilustračná foto: Bigstock

Poznáme to všetci. Lenivé slnečné ráno sa pomaly vlečie, mamičky na ihrisku trkocú o prípravách na obed, spokojné detičky sa hrajú v piesku. Jednoducho, idylka. Zrazu sa niečo stane, malá slečna kričí nevyberaným spôsobom, plače, rozhadzuje rukami a hodí sa o zem. Jej matka stojí pri nej, všetky ostatné dámy na ňu zvedavo pozerajú a bezočivo pološeptom hodnotia matkinu bezprostrednú reakciu. Tá zvýšeným hlasom hovorí: „Som ti povedala, nehádž piesok. Ideme domov! Hneď teraz. Nevieš sa správať. Nerob cirkus! Koľko krát ti mám opakovať, že piesok sa nehádže?“, zdrapne princeznú za ruku a v panike sa snaží utekať z ihriska. Preč od ľudí, preč od tých dokonalých matiek a ich odsudzujúcich pohľadov. Hanba, stres a hysterické decko. Koniec dokonalého slnečného dopoludnia.

 

Ako sa týmto situáciám môžete vyhnúť vy? Ako sa nestať rodičom, ktorý jednoducho nevie, ako zvládnuť vypätú situáciu a nechá sa uniesť vlastnými emóciami?


Podľa knihy Vychovávame deti a rastieme s nimi, od Naomi Aldort, je základom všetkých vzťahov rešpekt. Aj keď sa nám môže zdať, že batoľatá nie sú schopné pochopiť, čo od nich chceme, opak je pravdou. Radí, aby sme sa na deti pozerali ako na dokonalé a hotové ľudské bytosti, ktoré sú u nás preto, aby sme sa o nich postarali. Ak budeme k nim od narodenia pristupovať ako k rovnocennému partnerovi, nie ako k malým ľuďom, ktorí sú ešte hlúpučkí a ničomu nerozumejú, sme na najlepšej ceste vychovať zodpovedných, nezávislých a vyspelých jedincov. A o to nám ide, nie? Je zbytočná a škodlivá nadpráca pokúšať sa dieťa zlomiť, ovládať ho a prinútiť tak k slepej poslušnosti. Logicky bude vo vzťahu k dospelému vždy slabšie. Dokazovať si na ňom vlastnú dôležitosť či liečiť svoje komplexy, nemá v modernej výchove miesto.

 

Vždy je lepšia prevencia ako riešenie následkov

Preto sa sústreďme na to, aby sme deťom ukázali pozitívne príklady správania, než čakali, kým niečo vyvedú, potom vymýšľať tresty, nadávať a vyhrážať sa. Ak sú deti nahnevané alebo si obhajujú svoju nezávislosť, v záchvate im je aj tak jedno, či a ako budú potrestané. Na druhej strane u tých detí, ktoré sa boja dôsledkov nášho hnevu, vyvolávame úzkosť a budú si myslieť, že ich už neľúbime. Vyrastú z nich pokrivení mladí ľudia s nulovým sebavedomím, ktorí budú očakávať a dávať lásku len za zásluhy a žiť podľa predstáv svojich rodičov.

 

S prevenciou budúcich srdcervúcich scén môžeme začať už od batoliaceho veku. Pri maličkých deťoch je kľúčové zistiť, čo nám chcú svojim plačom alebo krikom povedať. Nevedia inak komunikovať, preto volia plač. Ak budeme nosiť bábätko pri tele a pozorne ho sledovať, napriek tomu, že nehovorí, ľahko zistíme, kedy zvraštením obočia, mrnkaním, či odťahovaním sa od nás, dáva najavo svoju nespokojnosť. Reagujme už aj na takéto jemné náznaky nepohody a dieťatko bude, aj v neskoršom veku, vedieť, že nemá dôvod kričať, aby získalo našu pozornosť.

Naša prvotná reakcia na detský záchvat hnevu môže byť panika a snaha ukončiť okamžite scénu za každú cenu. A to doslovne. Hneď teraz a nech to stojí, čo to stojí. Buď sa uchýlime k sľubom, ktoré neskôr nevieme alebo nechceme dodržať, prípadne skúšame presmerovať pozornosť dieťaťa niekam inam. Na opačnom konci častých rodičovských reakcií na detské záchvaty vidíme vyhrážky a tresty. Narastá u nás pocit bezmocnosti a hanby, pretože takýto cirkus sa väčšinou odohrá na verejnosti, na ihrisku, na návšteve, v obchode. Vtedy už nejde o hľadanie riešenia, ale o snahu spraviť na niekoho, možno aj len na seba, dojem.

 

Dôležité je rozlíšiť dva typy záchvatu. Prvý býva kvôli hladu, ochoreniu, či únave nášho dieťaťa a keď sa nám podarí prísť na možnú príčinu, je jednoduché vyhovieť potrebe batoľaťa. Ten druhý je komplikovanejší, pretože skrýva boj o moc. Čím sú deti staršie, tým viac môžu takýto spôsob pútania pozornosti využívať, aby zistili, kde sme im stanovili hranice, prípadne skúšať naše reakcie.

V situácii, kedy sa náš najmenší člen rodiny cíti úplne bezmocne, sa hlučnou scénou snaží získať aspoň čiastočnú kontrolu nad sebou. Pamätajme, že vždy, keď kričí „Nie!“ resp. má záchvat zlosti, snaží sa nám niečo povedať, len ešte nevie ako. Jediné korektné riešenie je zostať pokojný za akýchkoľvek okolností, pretože v tejto dvojici sme my tí dospelí a rozumní. Pokojne sa postavte, cúvnite o maličký kúsok, aby ste získali fyzický, aj psychický odstup od vypätej situácie, na niekoľko sekúnd sa na dieťa zadívajte a pokúste sa zistiť, čo sa vám snaží povedať.

 

Ani deti nemajú rady pocit bezmocnosti

Často má dieťa pocit, že nie je pánom svojho tela, času, nemôže o sebe rozhodovať. Preto je dôležité, aby sme mu nechali slobodu výberu a samostatnej voľby. Zároveň je kontraproduktívne dať deťom príliš veľa moci, lebo ju nebude schopné zvládnuť. Ak napríklad každé ráno bojujete s tým, čo si princezná obuje do škôlky či na ihrisko, neotvárajte skriňu, aby si vybrala gumáky v lete, či sandáliky v zime. Prineste jej dva páry teplej obuvi a nechajte na ňu, nech si z nich vyberie. Ak sa deti púšťajú do nejakej potenciálne nebezpečnej situácie, je kľúčové povedať, aké riziko im hrozí. Deti prirodzene túžia robiť správne veci, vyhovieť a potešiť nás. Ak nám odporujú, chceme ich ovládať a im sa to nepáči. Kto by bol rád manipulovaný?

 

Ďalším klasickým príkladom je, že dieťa vyrobí scénu pri odchode z ihriska, ako sme videli aj v úvode článku. Mama alebo tato zrazu pozrú na hodinky, zhrozene zistia, že ich malý syn či dcéra mala pred dvadsiatimi minútami večerať a urýchlene sa ho/ju snažia dostať domov. Lenže na druhej strane čupí dvoj či trojročný malý chlapček, ktorý si práve v piesku postavil tunel a skúša, či ním prejde jeho autíčko. Prípadne slečna, ktorá sa teraz pokúša upiecť pieskové koláčiky na oslavu bábikiných narodenín. Okamžitá stopka ich hre, vytrhnutie zo sveta fantázie a rýchly prenos do kočíka, je dôvodom tak veľkej frustrácie, že malé deti sa nezmôžu na žiadny iný odpor ako ten, že sa hodia o zem, prípadne začnú kričať, biť pästičkami okolo seba, kopať. Nuž, predstavte si seba. Ste spokojní so životom, usmievate sa, sedíte na terase krásnej kaviarne v príjemnej spoločnosti a fantastickým jedlom. Práve sa pokúšate dať do úst prvú lyžičku hriešne chutného pokrmu, keď zrazu niekto príde, zdrapne vás za ruku, zahodí tanier, odignoruje vášho partnera a strkaním sa vás snaží dostať preč. Asi by sa vám to tiež nepáčilo. Byť bábkou v rukách niekoho iného a absolútne odkázaný na jeho nálady. Preto je prevencia lepšia, ako následné hasenie ohňa. Na ihrisku upozornite dieťa vopred, že budete odchádzať. Umožníte mu vyrovnať sa so zmenou situácie a dáte mu príležitosť rozhodnúť o sebe. „O desať minút pôjdeme domov, ak chceš, môžeš dokončiť to, čo potrebuješ, prípadne sa choď ešte šmyknúť či pohojdať“, hovorievajú rodičia, ktorí chcú odchádzať s deťmi z ihriska v pokojnej nálade.

 

Pokiaľ vaše dieťa testuje hranice, ktoré ste mu vymedzili, zostaňte pokojní a nedajte sa zatiahnuť do hádky. Rozprávajte pokojným hlasom, podobne ako keď čítate rozprávku (kde bolo, tam bolo...) a oznámte mu, že rozumiete, prečo sa hnevá, ale toto je pravidlo a vy nemáte možnosť zmeniť skutočnosť. Napríklad: „Viem, že si chcel zostať ešte v bazéne, ale kúpalisko už zatvárajú.“

Detské zúrivé scény bývajú aj príčinou nedostatku pozornosti. Ak sa rozprávate so susedkou a v očiach vašich detí je to už príliš dlho, venujte im následne maximálnu pozornosť. A opäť buďte absolútne prítomný v danej situácii.

 

Základné rady ako zvládnuť hysterické záchvaty podľa Naomi Aldort

Porozmýšľajte vopred, čo by mohlo spôsobiť takú frustráciu dieťaťa, že sa uchýli k hlučnému cirkusu a vyhnite sa tomu.

 

 

Ak ho stresuje nakupovanie, nechajte ho radšej u babky s dedkom a choďte do obchodu sami.

 

 

Porozprávajte mu o svojich plánoch a zahrňte ho do nich. Nerozhodujte o nich bez nich.

 

 

V prípade, že ho vezmete do hračkárstva, vopred ho upozornite, že mu môžete kúpiť len to, na čom ste sa dohodli.

 

 

Nikdy

 

  • sa neuchýľte k násiliu. Facka alebo „jedna výchovná po zadku“ ho naučí, že násilie voči druhým je v poriadku.
  • sa ho nesnažte fyzicky skrotiť, s výnimkou toho, ak sa rozbehne na ulicu alebo hrozí, že si ublíži.
  • sa počas prebiehajúcej drámy nevyhrážajte a netrestajte. Deti sa v tej chvíli nesprávajú racionálne, nedokážu tak ani uvažovať a tento prístup ich len dostane do väčšej vývrtky.
  • sa s nimi nehádajte. Nemôžete vyhrať, ani presvedčiť niekoho, kto sa správa absurdne.
  • nestrápňujte svoje dieťa, ani sa z neho nevysmievajte. V opačnom prípade ho naučíte, že zraňovať a ponižovať ľudí okolo seba je v poriadku.

 


Zdroj: Naomi Aldort: Vychovávame deti a rastieme s nimi
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Disciplína detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.