_1548779853.jpg)
Akékoľvek násilie páchané na komkoľvek je neprípustné. Väčšina z nás verí, že v partnerskom vzťahu nemá čo hľadať. Napriek tomu je bežnejšie, ako by sa mohlo zdať.
Problém domáceho násilia je rozšírený všade vo svete. Aj napriek tomu, že v mnohých krajinách žijeme v blahobyte a sme dostatočne vzdelaní, nedarí sa nám s týmto fenoménom skoncovať. Stále existuje veľký rozpor medzi faktami a názormi ľudí na túto tému. A rozšírené predsudky nedovoľujú obetiam násilia, aby o svojich problémoch verejne hovorili a žiadali o pomoc. Obete hľadajú vinu v sebe a donekonečna sa obviňujú.
Výsledky jednotlivých štúdií partnerského násilia sa od seba líšia a ich porovnateľnosť je náročná, väčšina z nich sa ale zhoduje v tom, že prevažnú časť obetí tvoria práve ženy. Dôvodom je aj fakt, že všade na vrchole sú v spoločnosti stále muži.V prieskume z roku 2017, sa k násiliu zo strany súčasného alebo bývalého partnera priznalo 19,3 % slovenských žien.
Kedy možno hovoriť o násilí medzi partnermi?
Nedávno som bola náhodou svedkom rozhovoru dvoch dobrých priateliek. Ako to už medzi nami ženami býva, máloktorý rozhovor pri kávičke sa zaobíde bez nejakého toho komentáru o našich drahých polovičkách. Obsah tohto rozhovoru nie je podstatný, v ušiach mi však zarezonovala jedna veta: „No vieš, keď ja som si od neho tú facku doslova vypýtala; on taký inak nie je!“. Takáto veta vami doslova zatrasie. Naozaj existuje správanie, konanie ženy, partnerky, manželky, ktoré muža oprávňuje „zodvihnúť na ňu ruku“?
Podľa deklarácie OSN o odstránení násilia na ženách sa za násilie páchané na ženách považuje „každý prejav rodovo podmieneného násilia, ktoré má alebo by mohlo mať za následok telesnú, sexuálnu alebo duševnú ujmu alebo utrpenie žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, zastrašovaním a úmyselným obmedzovaním slobody, a to vo verejnom alebo súkromnom živote“. Zarážajúce je, že takmer u polovice (49,5 %) manželských párov a párov, ktoré spolu žijú, došlo v priebehu trvania vzťahu k nejakej forme násilia. Tvrdia to štúdie sociológov Murraya A. Strausa a Richarda J. Gellesa.
Aj napriek mnohým ďalším podobným zisteniam v spoločnosti stále pretrváva množstvo mýtov, ktoré sťažujú pozíciu obetiam a naopak napomáhajú násilníkom. Tieto predsudky bránia ženám, aby otvorene hovorili o tom, čo prežívajú, a tak sa opakovane stávajú obeťami násilia.
Ktoré sú najčastejšie mýty o partnerskom násilí?
Partnerské násilie je každého súkromná vec, do ktorej by sa okolie nemalo starať
Násilné činy sú podľa našich zákonov trestné bez ohľadu na to, či sa odohrávajú doma alebo na verejnosti. Prax ukazuje, že účinná pomoc obetiam a prerušenie či ukončenie násilia vo vzťahu si vyžaduje zásah zvonku a vzhľadom k širokému spektru dôsledkov násilia tiež úzku spoluprácu viacerých inštitúcií.
Partnerské násilie sa týka len niekoľkých ľudí
Mnohé štúdie potvrdili, že násilie v partnerských vzťahoch nie je javom, ku ktorému by dochádzalo len výnimočne. Vo Veľkej Británii napríklad domáce násilie tvorí viac ako štvrtinu všetkých ohlásených trestných činov. Polovica zavraždených žien je zabitých vlastným partnerom či manželom. Podľa FBI, vyšetrovacieho orgánu amerického ministerstva spravodlivosti, tvorí v USA partnerské násilie hlavnú príčinu zranenia žien vo veku od 15 do 44 rokov, čo je viac ako dopravné nehody a prepadnutia. Z prieskumu agentúry STEM pre Biely kruh bezpečia vyplýva, že tri pätiny populácie (61 %) poznajú prípady násilia medzi partnermi z počutia a viac ako štvrtina (26 %) sa s ním stretla priamo.
K partnerskému násiliu dochádza len v nižších spoločenských vrstvách
Z odborných štúdií ako aj z praktických skúseností klinických psychológov vyplýva, že k partnerskému násiliu dochádza vo všetkých spoločenských vrstvách, bez ohľadu na vek, vierovyznanie, rasu, vzdelanie, príjmy, bydlisko (dedina či mesto). Dokonca mnoho páchateľov i obetí zastáva významné spoločenské postavenie, ako lekári, právnici, politici, podnikatelia a podobne. Tento druh násilia sa rovnako vyskytuje v heterosexuálnych ako aj v homosexuálnych vzťahoch. Tento mýtus vznikol zrejme preto, že v niektorých skupinách spoločnosti sa násilie utajuje viac než v iných.
Partnerské násilie sú len drobné nezhody
Základnou charakteristikou partnerského násilia je dlhodobé trvanie a opakovanie násilných incidentov, ktoré sa v cykle násilia striedajú s fázami pokoja. Okrem psychického teroru, ako zamykanie v izbe či byte, kontroly, príkazov, odopierania stravy alebo spánku; fyzického násilia, ako bitie, škrtenie, pálenie; domáce násilie zahŕňa i prípady, ktoré končia vážnym poranením s doživotnými následkami či smrťou. Týranie je tiež v mnohých prípadoch pravdepodobnou príčinou samovrážd žien, kde nebola presne určená príčina.
To nie je násilie, to je len hádka
Tu je dôležité vysvetliť si, aký je rozdiel medzi násilím a hádkou. Kým pri hádke ide o konflikt dvoch približne rovnako silných, vyrovnaných strán, pričom každá sa snaží presadiť svoje stanovisko – akýsi konflikt záujmov; pri násilí sú tieto strany nevyrovnané čo sa týka sily a moci, napríklad jedna strana sa snaží presadiť svoje záujmy prostredníctvom zastrašovania, využívania fyzickej prevahy, zbraní alebo ekonomickej prevahy.
Príčinou násilia je alkoholizmus partnera
Je dôležité uviesť, že k násiliu dochádza i v rodinách, kde partner nepije. Tak ako alkohol môže u niekoho vyvolať pozitívnu náladu, môže tiež pôsobiť ako stimulátor násilia, pod vplyvom ktorého sa odbúravajú zábrany a naopak zosilňujú agresívne impulzy. Nie je ale príčinou násilia. Násilníci často využívajú svoj stav opitosti ako ospravedlnenie za ich agresívne správanie. Taktiež pre niektoré ženy je prijateľnejšie veriť tomu, že ich muž by sa nesprával násilne, keby nepil. Veľmi traumatizujúce pre ne je, keď k násiliu dôjde, aj napriek tomu, že ich partner nebol opitý.
Ženy mužov k násiliu vyprovokovali
A tu sa konečne dostávame k odpovedi na otázku, ktorú som položila v úvode, vychádzajúc z dôverného rozhovoru dvoch dobrých priateliek. Páchatelia často tvrdia, že boli k násiliu vyprovokovaní. Smutné je, že s takýmto obvinením sa ženy stretávajú aj z úst policajtov či pracovníkov pomáhajúcich profesií. Nuž takýto postoj potom legitimizuje násilné konanie a zbavuje násilníka zodpovednosti za jeho správanie. Zámienkou k násiliu môže byť ženin názor, kontaktovanie rodiny alebo priateľov, pripravené jedlo, správanie dieťaťa alebo čokoľvek iné, čo sa v ten moment násilníkovi práve „hodí“.
Týrané ženy sa vyznačujú tendenciou vyhovieť všetkým partnerovým požiadavkám, aby sa vyhli možnosti eskalácie násilia. Žiadna výhovorka však nemôže slúžiť ako ospravedlnenie násilia. Zaujímavé je, že ak násilník prechováva zlosť k niekomu inému, vo väčšine prípadov nikdy situáciu nerieši násilím. To, že sa jedná o jeho ženu alebo partnerku ho neoprávňuje k agresívnemu ani majetníckemu správaniu.
Situácia nie je tak hrozná, inak by žena už dávno odišla
Žiaľ, aj takéto konštatovanie vyjde z úst nejedného „posudzovateľa“, ktorý zjavne s niečím podobným nemá žiadnu skúsenosť. „Ja by som od neho už dávno odišla“ alebo „Keby bolo na mne, nezostala by som s ním ani minútu“. Ľahké vysloviť, ťažké uskutočniť. Ženy, ktoré zažili domáce násilie, veľmi dobre vedia, čo je „v hre“. Rozhodnúť sa odísť od násilníka nesie v sebe nejedno riziko, a preto často zápasia s otázkami typu: „A čo bude s deťmi? Čo ak odídem a on ma nájde a pomstí sa mi? Kde mám zaručené, že polícia mi skutočne dokáže pomôcť a ochrániť ma pred ním? Kam sa podejem, keď nebudem mať strechu nad hlavou? Ako dokážem sama s deťmi vyžiť? A čo povie okolie, keď od neho odídem; všetko sa len skomplikuje a celá naša rodinná situácia sa prevalí.“.
Pre väčšinu ľudí je nepochopiteľné, prečo týraná žena od svojho partnera neodíde. Tým, že vo vzťahu zostáva, jej okolie dokonca pripisuje zodpovednosť za ďalšie násilné incidenty. Nie raz sa stáva, že takáto žena je odsudzovaná za to, že je zlá matka, pretože keby mala rada svoje deti, tak nedopustí, aby žili s takýmto tyranom. Nebezpečenstvo a intenzita násilia sa zvyšuje postupne, pozvoľna v priebehu času. Medzitým žena stráca vedomie hraníc toho, čo je pre ňu nebezpečné a ohrozujúce a začína podceňovať vážnosť násilných incidentov.
To je ukážka len niektorých z najčastejšie sa vyskytujúcich mýtov o partnerskom násilí, istotne by sme ich našli viac. Podstatou však nie je hľadať mýty, ale odhaľovať pravdu, nezakrývať si oči pred realitou a nenasadzovať si masku „nemého ignoranta“, ktorý má dosť svojich starostí a na čo by sa ešte „vŕtal“ v problémoch iných. Nikdy nevieme, kedy sa táto krutá realita môže dotknúť aj nás samých, prípadne našich blízkych.
Zdroje:MARVÁNOVÁ – VARGOVÁ, B. – POKORNÁ, D. – TOUFAROVÁ, M. 2008. Partnerské násilí. Praha : Linde, 2008. 159 s. ISBN 978–80–86131–76–4. www.bkb.cz
