„Spočítal niekto obete žiarlivosti? Každý deň kvôli žiarlivosti niekde buchne revolver; každý deň prejde nôž živým telom; každý deň nejakí nešťastní ľudia, trýznení žiarlivosťou a unavení životom, skočia do nepochopiteľných hlbín. Čo sú všetky tie odporné bitky, ktoré rozprávajú dejiny, v porovnaní s týmto desivým utrpením žiarlivosti." (Wilhelm Stekel)

                                                                                                  

Žiarlivosť je v ľudských vzťahoch stará a stále sa opakujúca téma. Dilemy žiarlivosti sú zachytené v mýtoch, drámach, komédiách, životopisoch, literatúre, tanci, sochárstve a na obrazoch, ako aj v populárnej tlači a kresbách na stenách. Tieto dilemy sú súčasťou každodenného života i terapií. V našej vlastnej kultúre je jasné, že žiarlivosť je bežnou a často bolestivou skúsenosťou. Zdá sa byť univerzálna. Aj keď sa kultúry vo formách a frekvencii svojej žiarlivosti líšia, neexistujú žiadne správy o spoločnostiach, ktoré by boli žiarlivosti zbavené.

 

Mýtus alebo fakt?

O žiarlivosti existujú rôzne mýty, ako napríklad „Keď človek niekoho miluje, je úplne normálne byť žiarlivý.“ alebo „Žiarlivosť je dôkazom lásky.“ Odborníci sa k nim však stavajú kriticky. Svedčia o tom viaceré definície a vysvetlenia tohto javu. Psychoterapeut R. Merkle, ale taktiež psychiater M. Plzák a ďalší definujú žiarlivosť ako: „Trýznivo zakúsený pocit domnelého alebo skutočného odňatia lásky. Žiarlivý človek reaguje tak, že sa snaží objekt svojej lásky k sebe pripútať; v užšom zmysle znamená žiarlivosť túžbu po úplnej bezvýhradnosti vzťahu k partnerovi.“

Psychológovia Strmeň a Raiskup vysvetľujú žiarlivosť ako „reaktívny až afektívny stav vyvolaný extrémnym egoizmom vo vzťahu k blízkej a milovanej osobe, od ktorej sa vyžaduje bezvýhradná oddanosť, vernosť a zdržanlivosť v sociálnych kontaktoch k iným osobám; objektom žiarlivosti môže byť súper (sok) v profesionálnej alebo súťažnej činnosti, pričom žiarlivosť je podnecovaná závisťou úspechu“.

 

Žiarlivosť je komplexná emócia, ktorá zahŕňa rôzne pocity od strachu z opustenia až po hnev a poníženie. Týka sa ľudí všetkých vekových skupín, pohlaví a sexuálnej orientácie. Ak by sme žiarlivosť porovnali so závisťou, nájdeme tam jeden rozdiel: kým závisť sa dotýka výlučne dvoch osôb v zmysle „chcem to, čo máš ty“, žiarlivosť vždy zahŕňa tretiu stranu považovanú za súpera v láske alebo pozornosti. Väčšinou sa so žiarlivosťou stretávame v súvislosti s partnerskými vzťahmi, no nájdeme ju aj medzi súrodencami súperiacimi o rodičovskú lásku, medzi spolupracovníkmi alebo v priateľstve.

 

Čo hovorí výskum?

Rozlišujeme dva typy intímnych vzťahov, a to manželské a nemanželské vzťahy (vzťah druha a družky, priateľské a milenecké vzťahy). Do akej miery, a či vôbec, sa u týchto párov vyskytuje žiarlivosť sa vedci pokúšali zistiť viacerými výskumami. Výskumníčky B. Marvánová – Vargová, D. Pokorná a M. Toufarová zistili, že manželské páry v porovnaní s len „randiacimi“ pármi, prejavujú najmenej žiarlivosti. Vysvetľujú to záväzkom. A to tak, že medzi manželmi je väčší záväzok ako medzi nemanželmi, čo im dáva väčšiu istotu aj zo straty partnera, a tým podnet k menšej žiarlivosti ako medzi nemanželmi. Z toho, napríklad podľa Guerrera, možno predpokladať, že u ľudí, ktorí cítia príťažlivosť a lásku, no nemajú ešte veľký záväzok, dochádza ku žiarlivosti najskôr.

 

V čom možno hľadať príčiny žiarlivého správania?

Žiarlivec tvrdí, že za jeho správanie môže partner. No málokto z laickej verejnosti vie, že žiarlivosť nie je podmienená len vonkajšími podnetmi, ale aj vnútorne. Práve na túto skutočnosť upozorňujú viacerí odborníci, medzi nimi aj známy český psychiater a propagátor nových metód v psychoterapii a poradenstve M. Plzák, ktorý tvrdí, že žiarlivecký postoj je zapríčinený:

1. dedičnosťou:
   viac ako tretina žiarlivcov túto vlohu zdedila po priamom predkovi, t. j. otcovi alebo matke,
2. konštitúciou osobnosti:
   žiarlia predovšetkým ľudia vrodene nedôverčiví, podozrievaví, alebo naopak zase prehnane prestížni a samoľúbi,
3. partnerskou situáciou:
   žiarli hlavne partner závislý, aj keď i nezávislý si môže zažiarliť škaredo a po svojom,
4. výberom partnera vôbec:
   viac než polovica žiarlivcov si celkom nezodpovedne vyberá pre vzťah partnera, ktorý bude jeho žiarlivostnú vlohu sýtiť a rozvíjať,
5. biologickými faktormi osobnosti:
   žiarlivosť posilňuje dlhodobá choroba, vyčerpanie, nespavosť, nedostatok jedla, proste akékoľvek oslabenie nervovej sústavy,
6. uzavretým spolužitím v rodine:
   čím viac otesáva žiarlivec kontakty podozrievanej partnerky s vonkajším svetom, čím viac sa hermeticky uzatvára medzi múry svojho bytu, tým viac mohutnie žiarlivý postoj. Všeobecne je málo známe, že práve odlúčenosť partnerov oslabuje vzájomné žiarlivostné napätie.

 

Sú však odborníci, ktorí veľmi konkrétne upozorňujú na dané príčiny žiarlivosti. Napríklad psychoterapeut Merkle považuje za jeden z podstatných faktorov žiarlivosti pocit menejcennosti. Jeho podstatu vysvetľuje na porovnávaní sa ľudí navzájom. Majú strach, že by druhí mohli mať niečo, čo oni sami nevlastnia, byť napríklad vtipnejší, úspešnejší, mať lepšiu postavu, byť spontánnejší, jednoducho majú obavy, že svojmu partnerovi už nepostačia. Preto sa jeho láskou cítia byť povznesení a hodnotní. Ak však sami seba podceňujú, neveria tak svojmu partnerovi, keď im hovorí, že ich miluje, a tak vyžadujú stále nové dôkazy lásky a žiarlia na všetko, čo sa mu páči a čo mu pripadá zaujímavé.

Autorka Pascale de Lomas vo svojej knihe Žiarlivosť však, na rozdiel od Merkleho, rozlišuje žiarlivosť a závisť, ktoré na oko spolu môžu súvisieť, ale predsa je medzi nimi rozdiel. Autorka závisť chápe ako túžbu vlastniť niečo, čo mi nepatrí, ale má to iná osoba, napríklad príťažlivý úsmev, chôdzu, šarmantné vystupovanie, a iné. Žiarlivosť naopak chápe ako túžbu vlastniť niečo, čo mi podľa mojich predstáv patrí, teda partnera. 

S pocitom menejcennosti podľa Merkleho úzko súvisí ďalší, nemenej dôležitý faktor žiarlivosti, a to ovládané myslenie: „Mnoho žiarlivcov sa na základe strachu, že svojho partnera stratí, pokúša obmedzovať jeho slobodu. Prejavujú tak veľmi silné ovládané myslenie, ktoré v partnerstve môže vyústiť do mnohých konfliktov a vzájomných rozporov.“ Plzák tento faktor nazval uzavretým spolužitím v rodine.

Taktiež nemožno opomenúť faktor obviňovania. Nakoľko žiarlivci dávajú svojmu partnerovi vinu za svoje správanie, je úplne logické, že tiež očakávajú, že sa ich partner zmení. Ak tak neučiní, potom je to pre nich len ďalší dôkaz toho, že o nich stratil záujem a že sa správa bezohľadne.

 

Nie je žiarlivosť ako žiarlivosť

V súčasnej literatúre nájdeme množstvo klasifikácií žiarlivosti a prejavov jej správania, každá je niečím špecifická, no v zásade sa zhodujú a prelínajú. T. Novák vymedzil tieto typy žiarlivosti:

 

• žiarlivosť na základe bludu:

je to žiarlivosť nezmyselná, kedy si žiarlivec vymyslí niečo, čo sa vôbec nestalo a verí tomu, neexistuje preňho  argument, ktorý by toto jeho tvrdenie vyvrátil,
 

• chorobná žiarlivosť:

je to neschopnosť vyrovnať sa s neistotou o vernosti partnera,

žiarlivec sám seba prenasleduje otázkou, či sa dá partnerovi veriť alebo je naopak nutné mu vôbec neveriť,
 

• neprimeraná žiarlivosť:

k nevere partnera skutočne došlo, čím sa žiarlivcovi zrútil svet natoľko, že aj po rokoch túto udalosť prežíva ako obrovskú tragédiu a neustále sa k nej vracia,

preto tento typ žiarlivosti, najmä s ohľadom na jej prejavy, nazývame neprimeranou žiarlivosťou,
 

• primeraná reaktívna žiarlivosť:

k nevere partnera aj v tomto prípade reálne došlo, no  reakcie žiarlivca, resp. druhého partnera, na danú skutočnosť sú primerané,

typické je prežívanie negatívnych emócií ako je smútok, hnev, tiež použitie hrubých slov, nie však ponižujúcich, ktoré netrvá dlhodobo,

nemyslí len na to, čo sa mu stalo, ale nájde si tzv. záchytné body v živote a „ide ďalej“,
 

• romantická žiarlivosť:

tomuto typu žiarlivosti sa v celej svojej odbornej publikácii podrobne venovali autori G. L. White a P. E. Mullen, ktorí ju tu definujú ako: „...komplex myšlienok, emócií a činov, ktoré sú následkom straty či ohrozenia sebaúcty alebo existencie či kvality romantického vzťahu. Vnímaná strata alebo ohrozenie vzniká vnímaním skutočnej alebo potenciálnej romantickej náklonnosti medzi naším partnerom a (možno imaginárnym) rivalom“.
 

Okrem typu žiarlivosti, ktorý je pre danú osobnosť charakteristický, možno hovoriť aj o jednotlivých stupňoch tohto fenoménu. Tie z hľadiska intenzity žiarliveckého postoja zadefinoval Plzák, a to nasledovne:

„1. Žiarlim len formou vnútornej diskusie, mám isté pochybnosti, s ktorými sa    

podozrievanému partnerovi nezverím,

2. o svojom podozrení vediem s podozrievaným diskusiu, ktorá zákonite musí vyústiť do

sporu a neskôr do hádky, čo posilní moje žiarlivecké podozrenie,

3. podnikám pátracie a sliedivé akcie, prenasledujem, sledujem, prehľadávam vrecká, 

kabelky, listy atď.“

 

Z uvedeného vyplýva, že žiarlivosť sama o sebe je jav závažný až nebezpečný, hoci sa v počiatkoch môže javiť ako nepatrný, ba priam imponujúci fakt. 

 

Ktoré prejavy možno prisúdiť správaniu žiarlivca?

„Nie, nie...môj partner nežiarli, on ma miluje!“ Skutočne? Odborníci v oblasti psychológie, psychoterapie a párového poradenstva sa zhodujú na tom, že správanie akéhokoľvek žiarlivca s iným žiarlivcom je si veľmi podobné, ak nie totožné. Merkle, vychádzajúc zo svojej psychoterapeutickej praxe, ale aj mnohí ďalší, opisujú prejavy žiarlivca nasledovne:

• svojho partnera nespúšťa ani na chvíľu z očí,
• dáva mu trpké prednášky a neustále niečo vyčíta,
• kladie množstvo otázok, napr. kto bola tá žena, odkedy ju pozná, čo s ňou má, atď.,
• prehľadáva jeho oblečenie,
• neustále od partnera žiada, aby sa spovedal z toho s kým, kedy a prečo sa stretol,
• žiarli na všetko a na každého, na kolegov, na auto, na psa, dokonca aj na vlastné deti,
• so svojím partnerom jedná ako s otrokom, ktorému sa len rozkazuje a ktorý má byť poslušný,
• svoje správanie ospravedlňuje vetou „keby sa on/ona správal inak, bolo by všetko v poriadku“,
• aj napriek výčitkám za svoje správanie to zakaždým urobí znovu,
• svoju novú známosť sa snaží izolovať od ostatných,
• kompliment pre partnera je preňho okamžitým dôkazom toho, že oňho má jeho sok záujem,
• stále menej verí, že svojej konkurencii dokáže čeliť,
• jeho obavy, že s ním partner nebude spokojný, sa stále stupňujú,
• nevychádza sám z domu, pretože má obavu, že by sa jeho partner mohol dožadovať rovnakého práva,
• voči svojmu partnerovi sa môže správať násilnícky.

Novák okrem uvedených prejavov upozorňuje i na ďalšie nemenej dôležité prejavy. Jedným z nich je fakt, že žiarlivec je doslova majstrom v navodení zlého svedomia. Robí to tak, že svojho partnera, ktorý je v jeho očiach previnilcom, očierňuje kde sa to len dá - na pracovisku, pred deťmi, či širšou rodinou. Je preňho tiež typické tzv. čiernobiele videnie, ktoré chápe ako „vernosť alebo smrť“. Ak dáva na výber z niekoľkých alternatív, vždy je tento výber obmedzený ním určenými pravidlami. Formálna logika v znení „Buď prestaneš chodiť na aerobic, alebo neprestaneš. Ak prestaneš, budeme šťastní a spokojní. Ak neprestaneš, budeme nešťastní a napokon sa rozvedieme.“ je žiarlivcom zneužívaná, presne tak ako aj jeho sľuby o náprave a zmene. S obmedzeniami a ústupkami voči partnerovi začína pomaly. Najprv sú to takmer nepatrné požiadavky ako sa nezdraviť susedovi, potom zmena pracoviska a napokon doslova stopovanie času návratu domov. Aby svoju obeť dokonale ovládal, používa frázy ako „V našej rodine bolo vždy pravidlom... .“, alebo „ Všetkým to odjakživa takto vyhovovalo, len ty... .“. Sumárne povedané, neberie ohľad na dobu a zmeny, ktoré s ňou prichádzajú a neprestajne trvá na svojom. O tom svedčí aj rozhovor partnerov, z ktorých jeden je žiarlivcom. Takýto rozhovor nevedie k žiadnemu riešeniu, len opäť k presadeniu si svojich pravidiel a požiadaviek zo strany žiarlivca. Jeho argumenty sú totiž nelogické a smerujú jedine k zatlačeniu vykonštruovaného nepriateľa do kúta. Tým vzniká tzv. bludný kruh, kde sú síce kladené otázky, ale odpovede nemajú racionálne opodstatnenie.

 

---

Zdroje:

STRMEŇ, L. – RAISKUP, J. CH. 1998. Výkladový slovník odborných výrazov používaných v psychológii. Bratislava : Iris, 1998. 322 s. ISBN 80–88778–69–7.

WHITE, G. L. – MULLEN, P. E. 2006. Žárlivost – teorie, výzkum a klinické strategie. Praha : Triton, 2006. 418 s. ISBN 80–7254–708–9.

LOMAS, P de. 2007. Žárlivost. Praha : Grada, 2007. 127 s. ISBN  978-80-247-2239-9.

MARVÁNOVÁ – VARGOVÁ, B. – POKORNÁ, D. – TOUFAROVÁ, M. 2008. Partnerské násilí. Praha : Linde, 2008. 159 s. ISBN 978–80–86131–76–4.

MERKLE, R. 1997. Láska a žárlivost. Praha : Pragma, 1997. 103 s. ISBN 80–7205–458–6.  

NOVÁK, T. 2004. Proč jsi tak žárlivý?! Brno : Era, 2004. 113 s. ISBN 80–86517–78–0.

NOVÁK, T. 2009. Žárlivost – jak jí zvládat. Praha : Grada, 2009. 144 s. ISBN 978–80–247–2578–9.

PLZÁK, M. 1999. Othelon aneb manuál o žárlivosti. Praha : Motto. 119 s. ISBN 80–7246–020–X.