Ako sa stať dobrým učiteľom?

Na to, aby bol človek dobrým učiteľom nestačí vyštudovať školu. Čo všetko je pri tomto povolaní dôležité?

 

Povolanie učiteľa si vyžaduje celého človeka. Už v 17. storočí kládol „učiteľ národov“ Jan Ámos Komenský vysoké nároky na učiteľov, o čom svedčia mnohé jeho citáty venované práve učiteľom, napr.:

• „Naši učitelia nesmú byť podobní stĺpom pri ceste, ktorí len ukazujú, kam ísť, ale sami nejdú.“
• „Jediným učiteľom hodným toho mena je ten, ktorý vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti.“
• „Hľadajme spôsob, aby učitelia menej učili a žiaci viac pochopili.“
• „Nie je v moci nikoho aké deti sa rodia, v našej moci však je, aby sa správnou výchovou stali dobrými.“

 

V súčasnosti sa učiteľskému povolaniu venuje rovnako veľká pozornosť a sú naň kladené vysoké požiadavky. Slovenská komora učiteľov zhrnula práva a povinnosti učiteľa do „Etického kódexu učiteľa“.

 

Čo sa za „Etickým kódexom učiteľa“ skrýva?

Učiteľské povolanie patrí medzi tie profesie, ktoré si etický kódex vyžadujú. Poslaním učiteľa je chrániť najvyššie ľudské hodnoty, dôstojnosť človeka a slobodu na ceste za vzdelávaním v duchu demokratických princípov. Učiteľ vytvára v škole takú atmosféru, aby žiak bol šťastný, spokojný a rád sa vzdelával. Škola je dielňou ľudskosti a úcty k životu. Zmyslom činnosti učiteľa je to, aby žiakovi vytvoril podmienky na optimálny rozvoj celej jeho osobnosti.

 

Učiteľ šíri kultúrne bohatstvo svojho národa a svojej spoločnosti, ovplyvňuje ju a vytvára v nej nové, vlastné podnety. Vedie žiakov k úcte a poznaniu kultúrneho bohatstva aj iných národov, preto sústavne zvyšuje profesionálnu úroveň. Cieľom etického kódexu je upresniť morálne povinnosti učiteľa a byť meradlom ich posúdenia. Snaží sa pedagógovi uľahčiť jeho vlastné sebahodnotenie a môže slúžiť i k obrane pedagóga pri neoprávnenej kritike a výčitkách zo strany občianskej a rodičovskej verejnosti, prípadne štátnych samosprávnych orgánov i mimovládnych organizácií.

 

Kódex má slúžiť aj ako zdroj pozitívnej pracovnej motivácie a uvedomenia si vznešenosti pedagogickej práce a stavovskej spolupatričnosti. Jeho akceptovanie prispeje aj ku skvalitneniu náročnej učiteľskej práce.

 

Dobrý učiteľ sa nemôže báť zmeny

Aby sa učiteľ stal skutočným profesionálom, musí na sebe neustále pracovať, vzdelávať sa byť otvorený novým výzvam a nebáť sa experimentovať.

Na základe prístupu k svojmu povolaniu môžeme učiteľov deliť na tých, ktorí zostávajú verní svojim zabehnutým praktikám a kráčajú „vyšľapaným chodníčkom“, a potom na tých, ktorí sú ochotní meniť metódy svojej práce, prístup k žiakom, hľadajú inovatívne spôsoby výučby a sú prístupní rôznym alternatívnym riešeniam. Z tohto hľadiska možno učiteľov rozdeliť na reflexívnych a nereflexívnych.

 

Koho možno považovať za reflexívneho učiteľa?

Je to ten typ učiteľa, ktorý svoju pozornosť nezameriava na seba a svoj predmet, ale orientuje ju na žiakov a ich potreby. Jeho postoj nie je direktívny, ale vychádza z jeho prirodzenej autority - vystupuje v úlohe facilitátora, v duchu motta Marie Montessori: „Pomôž mi, aby som to urobil sám.“. Žiakom teda nenariaďuje presné postupy práce, možnosti riešenia, a už vôbec im nepredkladá hotové výsledky, ku ktorým majú dospieť. Ponúka im také podnety a stimuly, prostredníctvom ktorých sami objavia najvhodnejší postup, vďaka ktorému sa dopracujú k správnemu výsledku. Dáva im možnosť bádať, zisťovať, uvažovať, kriticky myslieť, a tým zažívať pocit úspechu dosiahnutého vlastnou činnosťou.

 

Napríklad, na hodine matematiky učiteľ žiakom zadá slovnú úlohu a bez toho, aby ich nechal uvažovať, okamžite ich oboznámi s presným postupom, akým úlohu vyriešia. Tento spôsob učiteľ obhajuje tým, že sa snaží predísť chybným krokom, ktorých by sa žiaci pri riešení úlohy mohli dopustiť. Omyl! Reflexívne zmýšľajúci učiteľ nechá žiakov premýšľať, diskutovať a robiť chyby. Prečo? Pretože vie, že ak žiak urobí chybu, bude sám hľadať spôsob, ako ju odstrániť. Ak sa mu ani po ďalších pokusoch nepodarí úlohu vyriešiť, učiteľ jeho postup označí za nesprávny, ale neprezradí mu správny výsledok. Ponúkne mu „odrazový mostík“ – ukáže úvodný krok. Šikovní žiaci úlohu vyriešia, menej šikovných ďalej nechá premýšľať. Ak sú v triede žiaci, ktorí stále nedospeli k očakávanému výsledku, týmto učiteľ postupne odhaľuje a ponúka jednotlivé kroky.

 

Reflexívny učiteľ si výchovno-vzdelávací proces dôkladne plánuje, nič nenecháva na náhodu, uplatňuje strategické myslenie a jasne rozlišuje úlohy žiaka a úlohy učiteľa. Vyhýba sa predčasným a unáhleným zovšeobecneniam a hodnoteniam. Snaží sa žiakov a seba najskôr dôkladne poznať, až potom vyjadriť svoje zistenia a závery. Situácie v triede rieši s ohľadom na dané okolnosti a súvislosti, nie izolovane. Uskutočňuje zodpovedné rozhodnutia. Zvažuje situáciu z rôznych pohľadov – pedagogického, sociálneho, etického. Vie problém včas identifikovať a adekvátne ho analyzovať. Je flexibilný v hľadaní alternatívnych prístupov. Má dobrý vzťah k hodnotám. Je otvorený kritike a víta rady. Preferuje systematické a racionálne kritické myslenie.

 

Edukáciu nevníma ako prostriedok okamžitého dosahovania cieľov, práve naopak, vníma ju z dlhodobej perspektívy. Tomu zodpovedajú i jeho osobné krátkodobé a dlhodobé ciele, ktorých súčasťou je obohacovanie svojich skúseností. Je spokojný so svojou prácou, ale má potrebu ďalšieho vzdelávania a profesijného rastu ako aj potrebu  spätnej väzby – zaujíma sa o názory žiakov, kolegov na svoj spôsob výučby, pretože to považuje za ústredný bod sebazdokonaľovania. Je otvorený inováciám a experimentovaniu.

 

Nereflexívny učiteľ vzdelávanie brzdí

Nereflexívny učiteľ sa orientuje sa na seba alebo na učivo. Má krátkodobý pohľad bez budúcej perspektívy. Uplatňuje učenie pokusom a omylom. Vyučovanie stavia na odovzdávaní informácií v hotovej (nemennej) podobe. Nedáva žiakom možnosť bádať, pátrať, objavovať, odhaľovať nové fakty, premýšľať a produkovať vlastné nápady. Spolieha sa na osobné skúsenosti z realizácie výchovno-vzdelávacieho procesu.

Existujúce štruktúry preberá tak, ako sa mu ponúka. Neprehodnocuje. Robí unáhlené a príliš široké závery, pri ktorých často podlieha predsudkom a v jeho práci prevláda dogmatizmus. Považuje sa „hotový produkt“, ktorý už všetko vie a všetkým si prešiel, preto nemá potrebu ďalšieho vzdelávania.

 

V čom sa prejavuje učiteľovo majstrovstvo?

1| Plánovanie a príprava

Plán vyučovacej hodiny musí mať jasné a vhodné zámery, ciele. Učivo, metódy a celková štruktúra vyučovacej hodiny majú zodpovedať tomu, čo sa majú žiaci naučiť. Vyučovacia hodina nesmie byť vytrhnutá z kontextu, má nadväzovať na tú predchádzajúcu a pripraviť žiakov na tú nasledujúcu. Musí byť usporiadaná tak, aby vyučovanie upútalo a udržalo pozornosť žiakov, ich záujem a aktívnu spoluprácu vo vyučovaní.

Pomôcky a materiály nemajú byť vyberané náhodne a nepremyslene; majú žiakovi čo najviac priblížiť učivo a uľahčiť mu jeho pochopenie.

 

2 | Realizácia vyučovacej hodiny

Učiteľ vystupuje s istotou, uvoľnene, so sebadôverou, vzbudzuje svojím správaním záujem o vyučovanie. Je si vedomý, že: „Len ten, kto sám horí, dokáže zapáliť aj iných.“.

 

Vysvetľovanie učiteľ podáva jasne a formou zodpovedajúcou potrebám a úrovni žiakov. Kladie otázky rôzneho typu a charakteru a snaží sa rovnomerne vyvolávať všetkých žiakov. Na podporu ich učenia sa používa rôznorodé učebné činnosti, snaží sa odkryť učebný štýl žiakov a pomôcť im nájsť ten najvhodnejší.

 

Dobrý učiteľ dáva najavo svoj rešpekt voči myšlienkam a názorom žiakov, podporuje ich vyjadrovanie a ďalšie rozvíjanie. Vie efektívne využívať učebné pomôcky. Nestavia hodinu len na pamäťových vedomostiach a ich memorovaní. Ponúka žiakom možnosť tvoriť nápady, analyticky a logicky myslieť, kriticky prehodnocovať prijaté informácie, pochopiť význam učiva a možnosti jeho využitia v praxi.  

Aplikuje rôznorodé metódy a formy práce – brainstorming, skupinové riešenie problému, diskusiu, projektové vyučovanie, prácu s informačno-komunikačnými technológiami a mnohé ďalšie, ktoré vyučovanie obohatia, spestria a nerobia ho stereotypným.

 

3 | Riadenie vyučovacej hodiny

Začiatok vyučovacej hodiny je plynulý a rýchly, vytvára kladný postoj žiakov k učeniu, motivuje ich, podnecuje u nich zvedavosť: „Čo sa bude diať? Na čo sa môžeme tešiť? Čo zaujímavé nás čaká? Čo nové sa dnes dozvieme?“.

 

Učiteľ sa snaží nielen vzbudiť, ale aj udržať záujem žiakov, ich zapájanie sa do činnosti. V priebehu vyučovania pozorne sleduje ich postup a pokroky v práci. Nevyvoláva v žiakoch strach z vlastného zlyhania, dopustenia sa chyby, omylu. Ak žiak chybu urobí, učiteľ ho netrestá, berie ju ako prirodzenú súčasť učenia sa. Vedie žiaka k aktívnej práci s chybou, ukazuje mu spôsoby ako chybu odstrániť, ako sa jej v budúcnosti vyhnúť a nechá ho samostatne premýšľať prečo sa chyby dopustil. Dáva žiakom užitočnú spätnú väzbu, aby boli motivovaní do ďalšej činnosti.

Učiteľ profesionál „nehrá“ pred žiakmi rolu neomylného. Dáva im príklad toho, že aj on sám sa dopúšťa chýb. Ak sa vo vyučovaní dopustí omylu, je ochotný si ho priznať. Žiaci sú na férové jednanie učiteľa mimoriadne citliví a čakajú, že sa zachová taktne a čestne.   

 

Jednotlivé časti hodiny sú rovnomerne časovo rozdelené a prechod medzi nimi je plynulý. Tempo a spád vyučovania učiteľ prispôsobuje potrebám žiakov. Záverečná fáza hodiny je rovnako dôležitá ako tie predchádzajúce, preto ju  učiteľ nepodceňuje; využíva ju na upevnenie získaných informácií u žiakov, dáva im priestor na otázky k častiam učiva, v ktorých nemajú jasno, zhodnotí prácu žiakov a nechá tiež priestor pre ich hodnotenie a sebahodnotenie, na ich námety a návrhy ako vyučovanie zefektívniť.

 

4 | Klíma triedy

Klíma je zámerne orientovaná na plnenie úloh, je uvoľnená s jasne určenými pravidlami (poriadok a disciplína). Učiteľ žiakov podporuje a povzbudzuje k učeniu. Dáva im najavo vysoké pozitívne očakávania. Vzájomné vzťahy medzi učiteľom a žiakom sú založené na vzájomnej úcte a dobrom, dôvernom a uvoľnenom vzťahu.

 

Kvalitný vzťah učiteľa so žiakmi sa nevytvára len na vyučovaní, ale i mimo neho (výlety, exkurzie, záujmové útvary, dozory učiteľa na chodbách). Žiaci pozorne sledujú učiteľovo správanie, reakcie, spôsob vystupovania a komunikácie nie len s nimi, ale i s jeho kolegami, verejnosťou, rodičmi. Na základe toho si utvárajú celistvý obraz o osobnosti učiteľa. Na toto mnohí pedagógovia zabúdajú a do profesie učiteľa sa „stroja“ len na vyučovaní neuvedomujúc si význam svojho celistvého pôsobenia na žiakov.   

 

Učiteľ poskytuje žiakom spätnú väzbu (nielen známkovaním, ale aj priebežným slovným hodnotením), čím prispieva k formovaniu ich sebadôvery a sebaúcty.

Vzhľad učebne a rozmiestnenie jej vybavenia podporujú kladné postoje žiakov k vyučovaniu, cítia sa v nej príjemne, dobre sa im učí.

 

5 | Disciplína

Disciplína je vo veľkej miere založená na vytvorení pozitívnej klímy v triede, na dobrej realizácii a riadení vyučovacej hodiny.

Učiteľ má primeranú autoritu (prirodzenú, nevynútenú) v triede a žiaci ho uznávajú a prijímajú. Dobrý učiteľ nevyvoláva v žiakoch strach, nestavia disciplínu v triede na vyhrážkach a trestoch. Zakročí len vtedy, keď je to nevyhnutné a je si istý, že to žiakovi prinesie úžitok.

Vhodným spôsobom formuluje pravidlá so žiakmi a oznamuje im svoje požiadavky na ich správanie. Toto správanie pozorne sleduje a uskutočňuje vhodné kroky k tomu, aby predišiel jeho nežiaducim prejavom.

 

Pri riešení nevhodného správania žiaka učiteľ celú situáciu preveruje, vyvodí dôsledky – napomenutia a tresty. Do rozhovoru zapája všetkých žiakov, ktorých sa daná situácia týka a vypočuje si ich vysvetlenia. Nikdy nerieši situáciu „poza chrbát“ a nedá sa vtiahnuť do manipulatívnych  praktík svojich žiakov. Vyhýba sa konfliktom a konštruktívne rieši situácie, v ktorých konflikty hrozia.

 

6 | Hodnotenie prospechu žiakov

Na hodnotenie práce žiakov na vyučovaní učiteľ používa veľa rôznych typov úloh, robí ho dôkladne a konštruktívne, vyhodnotené práce žiakom včas vracia. Vedie si o ich práci a prospechu dôsledné záznamy, a to nie len formou známok, ale i vlastných poznámok, doplnení, aby žiaka dokázal hodnotiť v súvislostiach a najmä spravodlivo, objektívne, tak priebežne ako aj celkovo (sumatívne).

Žiaci dostávajú možnosť podieľať sa na hodnotení svojej práce a prospechu, čo pomáha odhaľovať tie oblasti, v ktorých má viacero žiakov ťažkosti; pomáha posúdiť efektívnosť vyučovania, a tomu prispôsobiť ďalšie postupy vo vyučovaní.

 

Spätná väzba o dosiahnutých výsledkoch neslúži len k nachádzaniu chýb a ich oprave. Má povzbudiť k ďalšiemu úsiliu žiaka, k udržaniu a posilneniu jeho sebadôvery. Učiteľ žiakom radí, pomáha a individuálne pracuje s konkrétnymi žiakmi podľa ich potrieb.

Je dôležité, aby sa učiteľ sa pri hodnotení žiakov vyhýbal zosmiešňujúcim a dvojzmyselným vyjadreniam, ktorými dehonestuje žiakovu osobnosť, siaha na jeho sebavedomie a demotivuje ho k ďalšiemu učeniu a sebavzdelávaniu. Ku každému žiakovi pristupuje s úctou; snaží sa aj v najslabších žiakoch hľadať a oceňovať aj tie najmenšie dobré výkony; neupriamuje pozornosť žiaka na jeho nedostatky a zlyhania, neberie mu nádej stať sa lepším, šikovnejším.

 

Dobrý učiteľ neporovnáva výkony žiakov navzájom. Hodnotí žiaka ako jednotlivca vo vzťahu k jeho vlastným výkonom, výsledkom a pokrokom. Nepoužíva vety typu: „Zlepšil si sa, ale na jednotkárov ešte nemáš!“. Práve naopak, učiteľ pozná žiakove limity (maximá), a preto uňho rozvíja to čo je ďalej rozvíjateľné a adekvátne tomu ho oceňuje, napr.: „Výborne, dnes Ti to išlo oveľa lepšie ako naposledy, urobil si výrazný pokrok.“.

Žiak musí presne vedieť za čo ho učiteľ chváli a oceňuje a za čo naopak karhá a kritizuje, napr.: „Vybrané slová po b si sa veľmi dobre naučil, za čo Ťa chválim – vieš ich samostatne a presne vymenovať, ale musíš viac cvičiť ich správne použitie v slovách a vetách (diktátoch), kde ešte stále robíš chyby.“.

 

Pri kladnom posúdení žiackej práce je vhodné vyzdvihnúť okrem samotného výsledku aj celý proces, ktorý žiaka priviedol k dobrému výkonu. Je potrebné oceniť jeho snahu a v neposlednom rade i  jeho osobnosť ako celok: „No vidíš, že si to zvládol aj keď si sa bál. Verila som ti, že to dokážeš, pretože Ty na to máš, si šikovný. Ak budeš takto pracovať aj ďalej, bude z teba výborný programátor.“.  

 

Negatívne hodnotenie vníma žiak veľmi citlivo, o to intenzívnejšie, ak ho učiteľ vysloví pred celou triedou (čo nie je vhodný spôsob). Tu treba mať na zreteli, že hodnotíme konkrétny výkon žiaka, nie jeho osobnosť (ako človeka), v čom robia učitelia často hrubé chyby! Napríklad: „Zase si to vypočítal nesprávne. Z teba nikdy nebude dobrý matematik. Budeš mať problém zrátať si aj výplatu!“. Namiesto toho, aby sa upriamili na konkrétny výkon či úlohu: „Tento príklad si nevypočítal správne, urobil si chybu v poslednom kroku, preto sa ti nepodarilo dopracovať k správnemu výsledku.“. Hneď po kritike, či upozornení na nedostatky by malo nasledovať učiteľovo odporúčanie, rada čo a ako má žiak ďalej robiť, aby sa v danej oblasti zlepšil. Žiak musí cítiť, že učiteľ ho nielen kritizuje, ale sa mu snaží pomôcť, je preňho oporou a verí v jeho pokroky, napr.: „Dnes ti práca s mapou nešla veľmi dobre, ale prinesiem lepšiu, prehľadnejšiu mapu a spoločne si to ešte raz ukážeme. Pomôžem ti s tým, neboj sa!“.  

 

Je veľkou chybou, ak učiteľ vníma úspech žiaka výhradne cez známky. V praxi tomu hovoríme „škatuľkovanie“ žiakov – títo sú trojkári, tamtí ledva prechádzajú a títo sú zase excelentní. Známky nie sú jediným meradlom žiakovej schopnosti zvládnuť učivo a podať očakávaný výkon. Učiteľ musí brať ohľad na všetky faktory a súvislosti, ktoré do procesu vyučovania a učenia sa žiaka vstupujú. Hodnotenie žiakov učiteľom je efektívne len vtedy, ak učiteľ sám je príkladom človeka, ktorý si dôsledne a načas plní svoje povinnosti. Len tak žiaci berú učiteľovo hodnotenie za vierohodné a férové. Učiteľ neuplatňuje heslo: „Vodu káže, víno pije.“. Drží sa tvrdenia: „Najskôr príklad, potom dohováranie.“.

 

7 | Reflexia a sebahodnotenie vlastnej práce

Len ten učiteľ dokáže objektívne hodnotiť žiaka, ktorý sa rovnako kriticky dokáže pozrieť aj na svoju prácu. Znamená to, že hodnotí svoje hodiny a na základe svojich zistení plánuje ďalšie. Pravidelne uvažuje o svojej aktuálnej praxi, odhaľuje a pripúšťa svoje slabé stránky, pracuje na ich vylepšení. Sústavne preveruje organizáciu svojho času a činností a zisťuje, či by ich nebolo možné usporiadať tak, aby boli účinnejšie.

Pre dôkladnejší a reálnejší „obraz o sebe“ učiteľ konzultuje svoju prácu s kolegami. Je dobré, ak si na hodinu prizve niektorého zo svojich kolegov a požiada ich o spätnú väzbu k jeho práci – spôsobom výučby, prístupu k žiakom, zrozumiteľnosti vysvetľovania učiva, spôsobu skúšania a hodnotenia žiakov, priebehu a organizácii celej hodiny a podobne.

 

K sebahodnoteniu vlastnej práce neodmysliteľne patrí štúdium odbornej literatúry, prostredníctvom ktorej sa učiteľ dozvedá o novinkách vo vyučovaní; zisťuje čo a ako môže zmeniť, čerpá námety a inšpirácie pre svoju prácu, a zároveň tiež získava obraz o tom, čo je v jeho práci zastaralé – „out“.  

 

Učiteľské povolanie nesie v sebe mnoho krásneho a očarujúceho, no i obrovský balvan zodpovednosti. Sú medzi nami učitelia „telom i dušou“, ale i tí, ktorí svoje povolanie vykonávajú „zo zotrvačnosti“. Sú medzi nami takí, ktorí podliehajú negatívnej mienke verejnosti o učiteľoch a ich práci, ale i takí, ktorí, napriek všetkým úskaliam (nepochopenie, nedostatočné finančné ocenenie) hrdo nosia na hrudi svoj symbolický erb „Učiteľ“.

 

Dobrým učiteľom, alebo ak chcete, učiteľom profesionálom, sa nerodíme, ale sa ním vlastným úsilím stávame.

 

Na záver opäť jedna z múdrych myšlienok „Pána majstra učiteľa“ Komenského:

 

„Komukoľvek môžeš pomôcť, pomôž mu rád, i celému svetu! Už dávno sa hovorí, že slúžiť a pomáhať sú vlastnosti vznešených pováh.“.

 

---

Zdroj:

ROVŇANOVÁ, L. : Profesijné kompetencie učiteľov

KYRIACOU, CH. : Klíčové dovednosti učitele

NEZVALOVÁ, D. : Reflexe v pregraduální přípravě učitele

HUPKOVÁ, M. – PETLÁK, E. : Sebareflexia a kompetencie v práci učiteľa

DYTRTOVÁ, R. – KRHUTOVÁ, M.: Učitel. Příprava na profesi