Kontaktné rodičovstvo je typ výchovy založený na úcte a rešpekte voči dieťaťu. Takto vychovávané dieťa vyrastie v osobnosť, ktorá je sebavedomá, samostatná a pozná svoju hodnotu. Nie je to typ výchovy, ktorý neurčuje dieťaťu mantinely. Hranice, ktoré rodičia nastavia však dieťa neobmedzujú a nevedú ho k slepej poslušnosti. Výchova vedie dieťa okrem rešpektu k zodpovednosti a zároveň prehlbuje puto medzi dieťaťom a rodičmi.
O podstate kontaktného rodičovstva hovorí aj knižka pre deti a ich rodičov O Evičke od Kataríny Eliašovej. Kniha je primárne určená pre deti vo veku 2 - 6 rokov a obsahuje príbehy o Evičke a jej mame Katke. V každom z jedenástich príbehov prežijú určitú situáciu. Mama Katka a snaží sa dievčatku vysvetliť mnohé veci tak, aby ich pochopilo a pristupuje k nemu s rešpektom. Príbehy vychádzajú z každodenného života a v každom sa niečo Evka a jej mama Katka naučia.
Prečo knihu čítať s deťmi?
Knihu O Evičke ilustrovali deti. Detské rúčky ku každému príbehu nakreslili obrázky, a tak ju spolutvorili. Išlo o 18 detí vo veku 2 - 14 rokov. Príbehy, ktoré zažíva Evka sú povedomé každej mame a dieťaťu. Jeden z nich hovorí o tom, ako Evka ide k zubárovi a spolu prekonávajú strach z nepríjemného prostredia a z toho, čo sa bude diať v zubárskom kresle. V inom príbehu ju mama pripravuje na to, že sa stane škôlkarkou, čo bude pre nich znamenať toto odlúčenie, a prečo mama ide do práce a dievčatko do škôlky. V ďalšom príbehu spolu chystajú narodeninovú oslavu, pečú tortu a pripravujú hostinu. A v závere neobídu ani ťažšie témy ako smrť. V období dušičiek mama vysvetľuje Evke, čo to znamená, keď ľudia zomrú.
Knihu môže s deťmi čítať celá rodina
Pri čítaní knihy O Evičke rodič zažije sebareflexiu. Premietne si, ako reagoval v podobnej situácii, vyhodnotí, či to bolo správne, čo naopak správne nebolo. Môže predvídať, že sa v podobnej situácii ocitne a reagovať primerane, inak než v minulosti. Kniha nemoralizuje, hoci nastoľuje aj etické a morálne otázky.
Počas cestovania autobusom nastúpil černoch.
„Mami, prečo je ten ujo taký hnedý?“ Mamina najskôr nevedela, na čo sa Evka pýta, no keď sa zadívala tým istým smerom, pochopila. „Ten ujo je černoch, preto má takú tmavohnedú pokožku.“
„A prečo má takú pokožku?“ voľajako sa jej to nezdalo. Veď všetci ľudia, ktorých doteraz videla, boli svetlí tak ako ona. „Každý z nás sa narodí s pokožkou nejakej farby. My sme sa narodili so svetlou pokožkou, iní ľudia sa narodili s tmavšou, čiernou či žltkastou pokožkou.... Každý človek vyzerá inak.
Mama Katka poukazuje na možnosti, ako možno na určité situácie reagovať. Keď Evka odmietne vstať a prenechať miesto v autobuse starším ľuďom, išla jej príkladom. Hoci Evka nevstala hneď, mama miesto uvoľnila a o chvíľu tak urobila aj Evka.
Mama premýšľala takto:
Má jej to jednoducho prikázať, a potom riešiť jej protestovanie? Na detský plač a krik v autobuse plnom ľudí nemá náladu. Alebo ju nechá sedieť a bude sa cítiť nepríjemne a možno si vypočuje aj odsudzujúce komentáre okolia? Nie, nechce jej dávať pokyny, nechce, aby to urobila len a len preto, že jej to prikáže. To nemá zmysel. Možno by to zo strachu alebo chute zapáčiť sa urobila tu a teraz.... Chce, aby to Evka urobila preto, že to sama chce urobiť. A chce to urobiť preto, že v tom vidí zmysel. Nie preto, že jej to prikáže niekto iný.
Všetci sa ocitneme v situácii, keď je jednoduchšie dieťaťu niečo prikázať, než s ním diskutovať.
Trpezlivým rodičom sa nestaneme hneď
Mama Katka na Evkine podnety reagovala veľmi vnímavo, čo je základom kontaktného rodičovstva. Tento prístup si však vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti. V knihe tento príklad ilustruje situáciu, keď Evka v škôlke ochorie a mama po ňu musí prísť, zároveň však v práci sľúbi, že bude pracovať z domu. Hoci sa jej mama venovala, potrebovala dokončiť aj svoju prácu.
„Evka však neustále prichádzala z izbičky, zakaždým o niečo prosila, niečo veľmi súrne potrebovala, vždy mala dáky neodkladný problém.“
Mama Katka uvažuje.
To snáď nie! Veď sme sa dohodli! Súhlasila! Ja jednoducho nedokážem riešiť x pracovných problémov a zároveň sa starať o choré dieťa.... Som z toho unavená, mám toho dosť... Raz-dva-tri, nádych-výdych, raz-dva-tri. Ja to dám. Nepoviem niečo, čo by som vzápätí oľutovala. Deti nás neustále sledujú, pozorujú naše správanie, napodobňujú nás. Nechcem, aby sa tento vzorec presunul na ďalšiu a ďalšiu generáciu.
Nie, chcem byť tá, ktorá to zastaví a zmení. No potrebujem, aby som v prvom rade ja bola odpočinutá a v pohode, potom budem mať energiu všetko vnímať inak a reagovať inak. Ak chcem uspokojovať potreby niekoho iného, potrebujem, aby i moje potreby boli uspokojené.
Kontaktné rodičovstvo stanovuje dieťaťu hranice. Kontaktní rodičia odmietajú metódy vyplakania sa a citlivo reagujú na detský plač. Dieťa sa učí dôverovať rodičom. Vo vzťahu, ktorý je založený na dôvere, dieťa jednoduchšie pochopí, že všetky požiadavky, nemôžu byť okamžite naplnené.
Na čom je založené kontaktné rodičovstvo?
Medzi dieťaťom a rodičom vzniká vzťahová väzba, ktorá umožňuje rovnocenne vnímať svoje dieťa a správať sa k nemu s rešpektom. V knihe O Evičke sa niektoré body tohto prístupu objavujú, napr. dojčenie, spoločné spanie, vyrovnaný osobnostný a rodinný život.
Mama Katka prehodnocuje svoje postoje k situáciám a učí sa vnímať Evkine potreby. V situácii, keď je Evka chorá, alebo unavená, tak mama použije nosič. Hoci nebola malým bábätkom, mamina blízkosť jej pomohla zvládnuť chorobu a únavu. „Tešila sa, že môže byť opäť ako malé bábätko. Bábätko, ktoré mamina nosí všade so sebou a všetko robia spolu.“ „Keď je niečo strašidelné, tak chce ísť predsa hopky alebo ťa silno držať za ruku.“
Na príbehu O spinkaní vysvetľuje, spoločné spanie. Evka sa pýta „A prečo my všetci spíme spolu v jednej posteli?“ Mama Katka jej vysvetľuje dôvody. „My takto spíme, odkedy si sa narodila. Keď si bola ešte malé bábätko, potrebovala si sa veľmi často dojčiť a bola si oveľa spokojnejšia, keď si spala pri mne.“ Príbeh pokračuje tým, že Evka už má svoju izbičku a postieľku, ale nechce spávať sama. Mama konštatuje, že ešte neprišiel čas. „Nebude meškať, no nepríde ani zbytočne skôr. Dôverujme deťom, ony najlepšie vedia, kedy sú či nie sú pripravené.“
Vnútorné monológy mamy Katky odhaľujú zápasenie s vlastnými pocitmi. V situácii, keď mama navštívi v práci svoje kolegyne spolu s Evkou bojuje s hnevom, pretože Evka prejavuje svoju nespokojnosť a chce odísť. V tej chvíli nechce brať na Evku ohľad, no vníma, že nemôže čakať od dieťatka, že zvládne všetky situácie tak, ako si to mama predstavuje.
Hoci rodičia urobia chybu – otec Evke povie, že je škaredá, snažia sa ju spoločne napraviť a zo situácie sa poučiť. Evka vyrastá v láskyplnom prostredí, ktoré jej rodičia vytvárajú svojím prístupom.
Kniha môže rodičov inšpirovať, ako reagovať na dieťa a jeho prejavy, či pocity v danej situácii. Nie každý rodič môže byť takto nastavený, ale vychovávať dieťa je dlhodobý proces a vnímavý rodič zároveň dozrieva a vychováva aj sám seba.
Katarína Eliašová, O Evičke. Vydavateľstvo Sovička, 2017.
O autorke: Katarína Eliašová je obyčajná mama, ktorú materstvo zmenilo. Jej učiteľom, sprievodcom a žiakom je dcéra Evka. Knihu napísala preto, aby si rodičia a deti našli cestu k sebe.
