Články: Pre študentov
O projekte

 

Nevýchova: Cesta, ako sa s dieťaťom dohodnúť

Lucia Bačová
Autor článku

  

Odkedy sa mi narodil syn Janík, uvažujem nad tým, ako by som s ním v prípade nezhody a problémov mala komunikovať. Vety typu: "To sa nesmie!, Okamžite prestaň!, Už aj si to uprac!, Ešte raz to spravíš a dám ti po zadku!, Hanbím sa za teba!, To sa nesmie robiť, čo by na to povedali susedia!", používať jednoznačne nechcem. Čo však povedať, ako sa správať, keď sa dieťa hnevá na niekoho z rodiny? Čo spraviť, keď sa v budúcnosti dostane do nejakej problémovej situácie? Ako ho "potrestať", aby si uvedomil, čo by robiť nemal? Ako komunikovať tak, aby chápal, že má svoje povinnosti, zodpovednosť za svoje konanie, aby akceptoval určité pravidlá v spoločnosti a hlavne, aby všetko čo od neho vyžadujem robil s radosťou a z vlastnej vôle?

 

Úplne náhodne mi prišiel do cesty link o výchove Nevýchovou. Mamičky v spotoch nadšene opisovali ako sa vedia s deťmi dohodnúť, ako komunikujú, ako si deti plania svoje povinnosti, ako sa nebijú, nevzdorujú.

Nebola som o tom úplne presvedčená, no povedala som si, že ak to môže ovplyvniť pozitívne naše životy, určite to stojí za otestovanie. Tak som skúsila a našla som presne to, čo som hľadala. Pomoc pri tom, ako zmeniť svoje správanie a postoj tak, aby dieťa nemuselo kričať, vzdorovať, aby sa necítilo podceňované, neschopné a aby sme sa mali dobre obaja.

 

Nevýchova v praxi

Základom je pristupovať k dieťaťu ako k partnerovi, ako k človeku, ktorý vie čo chce, čo potrebuje, vie akým spôsobom chce veci robiť. Byť tu preňho, ak by potreboval pomôcť. Pri každej emócii sa zastaviť a predstaviť si, čo by som povedala, keby som danú situáciu neriešila s dieťaťom, ale s najlepšou kamarátkou.  Uznať pocity, ktoré prežíva. Pýtať sa ho na to, čo potrebuje. Dať mu jednoznačne vedieť, čo potrebujem ja a snažiť sa hľadať spoločné riešenia prijateľné pre nás oboch. Namiesto slovných pokynov mu byť sama príkladom, správať sa presne tak, ako to očakávam od neho. Robiť veci jednoducho tak, aby nám bolo obom fajn.

 

A tak sa dnes vďaka kurzu snažíme spolu tvoriť dohody. Janík má síce len 2 roky a nevie presvedčivo vysvetliť, ako chce problémy resp. situácie riešiť on, no napriek tomu sme sa vynašli. Zo začiatku na otázku „Čo by si potreboval ty ?, Aké riešenie by ti vyhovovalo?, Ako by sme to mohli urobiť?" znela jednoznačná odpoveď "Tak, tak sejú mak". Preto vždy vymyslím zopár návrhov a pre niektorý z nich sa nakoniec vždy rozhodne.

Jeden z väčších problémov, ktoré sme riešili bolo zhadzovanie tanierov s jedlom na zem, keď už nechcel jesť. Keďže celkovo málo je, vždy som sa snažila mu nanúttiť aspoň jednu lyžičku naviac napriek tomu, že mi vždy dal najavo, že má už dosť. Snaha o spoločnú dohodu, znela, že nebude zhadzovať jedlo a radšej jasne povie, že "Naozaj si viac neprosím". Ja mu potom odnesiem tanierik a nebudem ho viac ponúkať. Samozrejme som mu predtým povedala, čo všetko pre mňa znamená, keď sa jedlo rozleje po dlážke a podobne. Dohodu sme museli tri krát zopakovať, ale výsledkom je, že už mesiac mi nič nezhodil. Smile

 

Snažím sa situácie zbytočne nenafukovať a nemoralizovať. Keďže je Janík ešte malý a nefajčí, nekradne ani neklame, je to u nás zatiaľ o to jednoduchšie. Máme však peknú nástenku s týždňovým kalendárom. Ku každému dňu v týždni má priradenú fotografiu s tým, čo v ten deň zvykneme robiť. Raz schmatol pondelkovú fotografiu a začal ju krčiť. Dedko celý zhrozený skríkol „Čo robíš Janík?, To sa nerobí, to je škaredé!, Čo na to povie babi? Bude smutná z toho ako sa správaš k veciam. Vôbec si nevážiš, že máš taký pekný kalendár!" Janík sa prekvapene na neho pozrel, ale fotku nepustil a krčil ju ďalej. Zamrzelo ma to aj za dedka, veď čo sa deje? Pokojne som Janíkovi vysvetlila, že kalendár je jeho a keď pokrčí fotky nebudú mu na tabuli dobre držať. Je to však jeho záležitosť, ako to bude vyzerať, hoci mne by sa to páčilo s rovnými fotkami. Janík fotku chvíľku ešte mačkal a potom povedal, že teraz je to super. Pripol fotku naspať na tabuľu a išiel skúšať niečo iné. Odvtedy máme pondelok pomačkaný, ale vyzerá, že je so svojou prácou spokojný, vždy keď na ňu ukáže. Viac fotiek už nekrčil.

 

Ak sa s dieťaťom otvorene porozprávate o probléme a to aj o takom ako je fajčenie či krádež, poviete mu, ako to cítite a potrebujete vy - rodičia a hľadáte spoločné riešenia, je to asi viac prínosné ako zavaliť dieťa výčitkami a moralizovaním.

 

V niečom sa však nedarí i nám. Nedarí sa nám vytvoriť dohoda, aby neudieral babi. Videl to v kolektíve detí. Za obeť padla babi. Raz za čas, keď nemá náladu, príde a jednoducho udrie. Skúšala som mu vysvetliť , že ju to bolí, že sa nám to nepáči, keď niekoho bije, že si to neprajeme.  Aj som sa pýtala prečo to robí, no odpoveď som bohužiaľ nedostala. Na otázku „Prečo...?“ zatiaľ máme jednoznačnú odpoveď „Teraz!". Možno mi  v tomto prípade chýba práve to, aby som zachovala postoj bez súdenia. Nesúdiť, že to, čo robí je zlé, že SA TO NESMIE. Aj keď to nevyslovím nahlas, asi to zo mňa pri tom vysvetľovaní silno vyžaruje, také to zmraštené čelo. Alebo to nehovorím tak priamo a pokojne ako by sa malo jednať s partnerom. A možno som ešte nenašla takú alternatívu pri dohode, s ktorou by súhlasil, aby neudieral babi. Alebo zodpovednosť za vyriešenie tejto situácie držím pevne vo svojich rukách a veľmi tlačím na to, aby to nerobil, pritom možno by mu stačilo prenechať zodpovednosť. Ale ako? S tým si momentálne neviem poradiť.

 

Iba málo sa mi podarilo v súrodeneckých vzťahoch. Naša 6ročná sesternica nie vždy reaguje na Janíka tak, ako by sme si to predstavovali. Začne byť na neho zlá, keď opakuje po nej vety. Janík sa však učí hovoriť a opakuje skoro po každom. Samozrejme aj to, čo by nemal. Skúsila som jej dať za pravdu, že ju to môže hnevať a spýtala som sa Janíka, či by nemohol prestať. Ponúkla som mu možnosť, opakovať po nás. V tom momente to aspoň na chvíľu upokojilo situáciu a prestala na Janíka útočiť. Pravdupovediac dovtedy sme sa obracali stále len na ňu s tým, že veď Janík je malý, opakuje po každom a veď predsa jej to vadiť nemôže. Musí to zobrať tak, ako to je. Veľmi to však nepomáhalo. 

 

Aby som sa vrátila ku kurzu. Zaujímavým prvkom v kurze sú zážitkové audia, pomocou ktorých som sa na chvíľu znovu mohla stať dieťaťom a pocítiť ako na mňa vplývajú slová a vety, ktoré dospelý človek vie použiť. Bolo to veľmi zaujímavé to všetko prežívať na vlastnej koži. Ten vzdor, keď mi niekto rozkazuje, nezáujem, keď mi dokola opakuje stále to isté, či ľútosť a sklamanie, keď mi niekto povie, že som hlúpa, že všetko pokazím, že ten druhý je z toho sklamaný a smutný. Zároveň bolo pre mňa veľmi povzbudivé, že spôsob, akým na mňa hovorí rodič - partner vo mne vzbudzuje ochotu riešiť situáciu vlastným pričinením. Vtedy cítim, že je tu niekto, kto mi rozumie a práve vtedy mám snahu spolupracovať aj na veciach, ktoré sa mi moc nepáčia. To je presne ten prístup, ktorý chcem používať aj pri svojom synovi, aby aspoň v rámci možnosti vyrástol z neho sebavedomý, zodpovedný človek, ktorý vie povedať svoje potreby a vie sa dohodnúť s každým na optimálnom riešení.

 

Nie každý deň to ide hladko a tak, ako by som si to predstavovala. Predsa len mám svoje emócie,  pri ktorých niekedy reagujem bezhlavo a určite nie "nevýchovne". Zmeniť svoje stereotypy v správaní, v komunikácii s dieťaťom, resp. zaužívať si tie, ktoré momentálne považujem za správne, potrebuje svoj čas. Ale vedomosť, že je možné nájsť riešenia v každej situácii bez vyhrážok či neustálych prosieb, tak aby nám bolo fajn obidvom, je pre mňa výzvou do každého ďalšieho dňa.

 


Foto: Deviantart by Unsymmetrical

 

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Nevýchova
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.