Svet je veľkým zrkadlom. Vidíme v ňom to, čo odráža naša duša. Ak ho vnímame ako miesto plné nástrah, naše vnútro ovláda strach. Ak je naše správanie plné ignorancie, podobne ľahostajní sme aj voči sebe samým. Keď máme tendenciu všetko kritizovať, snažíme sa len odlákať od seba pozornosť a ukryť tak svoje nízke sebavedomie. Kričia vždy tí, čo sú si neistí sami sebou. Robia okolo seba rozruch, aby kamuflovali svoje ustráchané ja. Vyrovnaný človek nemá potrebu na seba upozorňovať. Je spokojný taký, aký je. Má všetko, čo potrebuje k tomu, aby prežil šťastný život. Seba samého.
A ako to všetko súvisí s deťmi?
Deti nám nastavujú najintímnejšie a najpravdivejšie zrkadlo o nás samých. Nikdy nebudú našou vernou kópiou, sú to samostatné bytosti s vlastným myšlienkovým a emočným svetom. Do značnej miery ich ale ovplyvňujeme. A to práve výchovou. Deti túžia byť také ako my. Preto po nás opakujú naše správanie. Hovorí sa, že nám väčšinou prekážajú tie veci, čo robíme sami. Vo výchove to platí zvlášť.
Hneváme sa, keď nás chce niekto manipulovať.
No sami túžime svoje deti vo všetkom kontrolovať a riadiť.
Ustavične im niečo zakazujeme, prikazujeme, trestáme, o niečom poučujeme. No nevysvetľujeme, nechápeme, nedôverujeme. Kladieme sa do pozície, že my vieme všetko najlepšie. A potláčame tak jeho osobnosť. Stávame sa v jeho očiach takí dokonalí, že sa na nás túži podobať viac, než je vhodné. A potrebné. Napodobňuje naše správanie a skúša našu výchovnú metódu na iných deťoch. Najlepšie na niekom mladšom, slabšom, nad ktorým má prevahu.
Veď sami sme mu ukázali, že je jednoduchšie ovládať niekoho z pozície sily, než ho brať za rovnocenného partnera.
To si totiž vyžaduje o čosi viac než len krik, zákazy a tresty.
Využívanie svojej prevahy nad dieťaťom neospravedlní ani to, že sme jeho rodič. Môže sa stať, že svoje dieťa síce milujeme, no nevychovávame. A to tým, že namiesto toho, aby sme sa mu pokúšali veci vysvetliť a ponechali mu priestor na to, aby si vytváralo svoj názor, sa stále pokúšame jeho názor korigovať. Tak veľmi túžime po tom, aby sa ne(z)mýlilo. My predsa vieme, čo je pre neho najdôležitejšie a najlepšie! Takže z toho jasne vyplýva, že ak nás bude poslúchať, bude sa mať v živote dobre.
Bude mať takáto výchova naozaj taký „blahodárny“ vplyv na vývoj nášho dieťaťa, ako by sme si želali? Bohužiaľ to môže dopadnúť horšie, než by sme predpokladali.
Dieťa, ktoré ustavične kontrolujeme, usmerňujeme, či mu vnucujeme svoj názor,
sa môže stať nevyrovnaným.
Prejaví sa to tak, že si bude vyžadovať ustavične našu pozornosť, lebo len tak si je isté. Len tak bude mať pocit, že robí veci správne. Tak sme ho totiž viedli. Že len my vieme, ako sa má hrať, čo môže a čo nie, čo je pre neho správne a čo nie. Len my vieme, čo je to život, aký je ťažký, máme predsa bohaté skúsenosti.
A keďže nerešpektujeme jeho životný priestor, nedoprajeme mu, aby bolo na chvíľu osamote, hralo sa tak, ako chce, vyskúšalo nové veci, lebo mu ich zakazujeme, nebude rešpektovať ani nás. To, keď si budeme chcieť na chvíľu oddýchnuť, či pri ňom urobiť nejaké domáce práce. A keďže nás to ešte viac rozčúli, siahneme po ďalších „osvedčených“ výchovných metódach. Vyhrážame sa zlým ujom, otcom, bitkou, trestom, zákazom hračiek, atď.
Ale ani nás nenapadne zamyslieť sa,
či sme v niečom neurobili chybu my.
Dieťa nás potrebuje. My, rodičia, ho máme viesť, vychovávať, a nie dirigovať a neustále sledovať. Ak stále spochybňujeme jeho rozhodnutie, ak máme problém mu dôverovať, ako si má začať vážiť samé seba? A keď nebude cítiť úctu k sebe samému, ako ju má prejavovať voči nám?
Úcta nie je o podriadení sa.
Úcta znamená, že si niekoho vážime takého, aký je.
Ale ak to dieťa nebude poznať, bude si vynucovať pozornosť násilím. Tak, ako sme ho to učili. Že najjednoduchšie sa veci dosahujú z pozície sily a nadradenosti.
Preto je veľmi potrebné, aby sme to, čo považujeme za dôležité, vysvetľovali, nielen prikazovali. Neotáčajme sa dieťaťu chrbtom, keď niečo vyparatí. Máme právo sa hnevať. Ale trestami svoje konanie nepochopí. Opäť to musíme byť my, kto mu bude vysvetľovať, prečo sú niektoré veci správne a niektoré nie.
Dieťa si však nemôže robiť, čo chce.
Je nutné stanoviť si pravidlá, ktoré musí rešpektovať. Ale dodržiavať by sa mali aj tie, ku ktorým sme sa zaviazali my sami. Lebo výchova je v prvom rade o dôvere. O vzájomnom rešpektovaní sa.
Takýto rovnocenný prístup k dieťaťu je dnes potrebný viac, než kedykoľvek predtým. Na svet prichádzajú deti, ktoré sa v mnohom od nás líšia. Všetky sú výnimočné. Tak ako sme výnimočnými aj my. V jednom nás však prevyšujú. Majú odvahu. Na to, aby zmenili svet na svoj obraz. Oni sa mu nebudú prispôsobovať. Budú ho meniť tak, ako si to budú želať oni.
Nenúťme ich preto, aby do dnešného sveta dokonale zapadli,
aby sa mu vo všetkom prispôsobili.
V konvenciách, v názoroch, v myslení. Alebo sme so stavom, v ktorom sa dnešná spoločnosť nachádza, tak spokojní? Svet je len taký, akí sme my, ľudia. Ak ho nedokážeme zmeniť my, dajme túto šancu aspoň našim deťom. Veďme ich láskou, ale s jasne definovanými pravidlami. Naučme ich rozmýšľať srdcom. Tak, aby sa v živote vedeli rozhodnúť správne.
Aby sa vďaka ich láske a odvahe stal svet lepším
a šťastnejším miestom pre život.
Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako deti naučiť riadiť sa vo svojom živote srdcom, je ísť im vlastným príkladom. Sú predsa naším zrkadlom.
