Jednu veci si stále mnoho rodičov po pôrode neuvedomuje. A táto nevedomosť ale nie je neškodná, pretože ovplyvňuje to, aký základ dieťa dostane a na čom bude môcť neskôr celý život stavať.
Dieťa nie je ani po 40 týždňoch vývinu v maternici pripravené prísť na svet, hoci fyzicky telo matky opustí. Ľudské mláďa nie je rovnako silné ako mláďatá iných cicavcov. Nemá pevné kosti a schopnosti postarať sa o seba. Len preto, že sú deti priveľké, aby ich matky nosili vo svojej maternici dlhšie, musia z tela von. Ak by to však bolo fyzicky možné, dozrievali by v tele matky ďalších 18 mesiacov.
Magických 18 mesiacov
Profesorka psychológie Darcia F. Narvaez tvrdí, že je to čas, kedy deti očakávajú, že budú dozrievať v akejsi „externej maternici“ a tak by sme sa k nim mali aj správať. Nedokážu sa postarať samy o seba, bytostne potrebujú, aby ich mamy túlili, tíšili, láskali, dojčili a boli im čo najbližšie. A svojimi prejavmi to dávajú aj najavo.
Stále je mnoho ľudí, ktorí nemajú obavy o novorodencov počnúc zdravotníkmi, ktorí sa správajú necitlivo, akoby dieťa tieto zážitky nijako nevnímalo a nezaznamenávalo do svojho mozgu a tela. Ale či chceme, alebo nie, sú to „odtlačky“, ktoré si nesú deti so sebou celý život.
Na čo by sme mali pamätať?
Ak dieťa stresujeme tým, že naň nereagujeme alebo sa správame inak necitlivo, ničí to jeho dozrievanie stále vyvíjajúcich sa systémov. Vďaka túleniu a rýchlemu tíšeniu mamou alebo opatrovníkom sa neskôr dieťa samo učí utíšiť a považuje to za „normálny stav“, do ktorého by sa malo jeho telo dostávať, ak zažije nerovnováhu. „Dospelí by deťom mali pomáhať dostávať sa do tohto optimálneho stavu, aby sa ich systémy mohli normálne vyvíjať a rásť. Vystresované bábätká musia míňať energiu na to, aby prežili,“ upozorňuje psychologička. A táto energia potom nesmeruje tam, kam by mala.
„Rodičia by mali vyvinúť obrovskú energiu na to, aby napĺňali potreby detí v prvých 1000 dňoch ich života,“ hovorí profesorka. Táto pozornosť je kľúčová pri ich komplexnom rozvoji mozgu a kognitívnych schopností. Deti v ranom veku rozvíjajú svoje systémy a osobnosť len vďaka skúsenostiam, s ktorými sa stretnú bezprostredne v prvých rokoch života. Stavajú si svoj jedinečný svet zážitok po zážitku, reakciu po reakcii ľudí, ktorými sú obklopení.
