Viete, prečo je 14. február sviatkom zamilovaných?

Asi pred tromi rokmi som bola v jednom z wellness hotelov na Slovensku.  Tak ako to už mám vo zvyku okrem vychutnávania všetkého krásneho okolo mňa, sledovala som ľudí okolo seba. Po chvíľke premýšľania som sa pustila do čítania jedného z denníkov. Hneď na prvej strane ma zaujal nevšedný titulok nad článkom - Vyhlasujeme súťaž o najväčšiu zlatokopku Slovenska. Pousmiala som sa a začala som premýšľať nad tým, akú podobu asi  majú  lásky  medzi krásnymi ženami a bohatými mužmi. Sú medzi nimi možné silné city či duševné putá? Poznajú skutočnú lásku alebo je to len nejaká hra? Moja  myseľ sa stále viac zamotávala do úvah o vzťahoch, mužoch a ženách. No k záveru som neprišla.

Po chvíli sa mi pred očami zjavil nevšedný, ale zároveň krásny obrázok. Mladý muž tlačil na vozíčku ku bazénu svoju manželku. S úsmevom a pokojne jej vyzul topánky a ponožky, vložil ju do nafukovacieho kolesa a spolu začali plávať. Krásne sa spolu smiali. S tým istým úsmevom na tvári a pokojom manžel manželku neskôr usadil na deku, poutieral jej telo a rozčesal vlasy. V tej chvíli mi bolo úplne jasné, že som dostala skutočnú odpoveď na moje otázky, ktoré mi v ten deň vírili hlavou. Myslím, že každý, kto v ten deň sledoval tento manželský pár, veľa pochopil o láske i živote. Takto vyzerá skutočná čistá láska, kde človek za svoju lásku nečaká nič.

Láska je súčasťou každého z nás. Celý život jej venujeme značnú pozornosť. V jeden špecifický dátum sa však okolo nej točí celý svet. 14. február je totiž dňom sv. Valentína a zamilovaní  si pripomínajú svoju lásku rôznymi spôsobmi takmer na celom svete.

Prečo práve sv. Valentín?

Podľa kresťanskej tradície sv. Valentín bol kňazom a lekárom. Podľa legendy, keď sa panovník Klaudius rozhodol zrušiť manželstvo, pretože podľa jeho názoru ženatí muži nevykazovali v armáde také dobré výsledky ako slobodní, Valentín potajomky sobášil zamilovaných, za čo bol zatknutý a kruto potrestaný. Klaudius ho dal verejne popraviť v deň pohanského sviatku luperkálií, počas ktorých starí Rimania konali obrady očisty a prosili svojich bohov za dar plodnosti. Pre tento deň bola typická aj „lotéria lásky”, kedy každé dievča vhodilo do urny lístok so svojím menom a slobodní muži si potom žrebovali nastávajúcu. Valentín, ktorý svojím životom zaplatil zrejme viac za kresťanské svedectvo než za asistenciu pri tajných sobášoch, bol pochovaný pri druhom míľniku na Via Flaminia. Svätec bol populárny ako orodovník pri morovej nákaze, bolestiach brucha, hlavy a pri epileptických záchvatoch, teda v situáciách, ktorým chýba akékoľvek romantické pozadie.

Podľa niektorých historikov mu patronát nad zaľúbenými párikmi prischol iba zhodou okolností - na jeho sviatok, 14. februára, sa totiž príroda prebúdza zo zimného spánku a vtáky začínajú svoje svadobné tance. Sviatok sv. Valentína ako deň, keď si každý vyberá svojho milého, spomína roku 1380 vo svojom diele Parliament of Fowls aj otec anglickej literatúry Geoffrey Chaucer. Zvyk posielať na sv. Valentína pohľadnice ako prejavy sympatií vznikol oveľa neskôr a má anglosaské korene. Prvú „valentínku” vraj v 15. storočí poslal z londýnskeho väzenia svojej manželke orleánsky vojvoda Charles. Táto milá tradícia sa rozšírila najmä v 19. storočí, keď sa svätovalentínske pozdravy začali vyrábať hromadne. Sviatok sv. Valentína je príležitosťou drobným darčekom anonymne prejaviť svoju náklonnosť k obdivovanej osobe, ale aj možnosťou opätovne vyjadriť priazeň blízkym - manželke, rodičom, súrodencom, priateľom, kolegom. Takáto šanca sa nám však ponúka každý deň a sv. Valentín ostáva v Cirkvi v prvom rade známy ako mučeník kresťanskej viery.

Možno práve na Valentína ľudia viac premýšľajú aj nad tým, po kom v skutočnosti túžia, ako si predstavujú vyvoleného, či vyvolenú svojho srdca alebo ktoré signály sú tie pravé, ktoré nám dokážu naznačiť, že ide o skutočnú lásku. Už naši predkovia vedeli, ako si pričarovať skutočnú lásku, veľa obradov bolo venovaných práve tejto problematike. Dnes už čarovanie nepotrebujeme, stačí možno otvorené srdce, jasnú myseľ a duša nám sama dá znamenie, že ide o toho pravého alebo pravú. Ozajstná láska je bezpodmienečná a stála. Trvá večne, nemení sa. Nie je kolísavá. To znamená, že jej zdroj je nezávislý na vonkajších faktoroch. Láska je stav bytia. Je zhovievavá a vyživujúca. Podporuje vzťah k svetu. Vyžaruje zo srdca. Má obrovskú schopnosť pozdvihnúť iných a vykonať veľké skutky, pretože jej motívy sú čisto rýdze. Progresívne rozvíja zmysel pre osobný rast. Láska sa sústreďuje na dobro života vo všetkých jeho prejavoch a podporuje to, čo je pozitívne.

Ktoré signály nám naznačujú príchod skutočnej lásky?

Jedným z tých prvých je práve skutočnosť, že sa s partnerom (partnerkou) dokážeme o všetkom porozprávať. Dokážeme to urobiť v pokoji, bez zbytočných emócií a väčšinou sa dokážeme dohodnúť, ak riešime nejaký problém. Tiež je veľmi dôležité, aby bola vo vzťahu dôvera. Bezdôvodná nedôvera produkuje negatívnu energiu. Vzťah, v ktorom si partneri navzájom neveria, sa nedá udržať, pretože je emočne nestabilný a obaja sú neustále pod tlakom. Nedá sa naplno odovzdať vzťahu, kde neustále cítime skúmavý pohľad nedôverčivého partnera. V konfliktom vzťahu nie je možné zotrvať, lebo taký vzťah ničí osobnosť.  Ďalším signálom dobrého vzťahu je aj skutočnosť, že partneri si dokážu nezištne pomáhať, navzájom sú si oporou. Ľudia sa často nachádzajú v situáciách, keď sa potrebujú porozprávať, posťažovať, vyliať si srdce. Ideálne je, keď partneri sú tí, ktorí aj v tomto smere dokážu podať prvú pomoc v podobe pohladenia, pochopenia, vypočutia. Takto sa každý psychický problém stáva znesiteľnejším. Ak u partnerov nachádzame oporu a pochopenie, je to vždy dobrý znak rozvíjajúceho sa vzťahu. Ideálny vzťah je rovnocenný vzťah. Dominancia nie je znakom dobrého vzťahu, ale sebectva. Vzťah musí byť rovnocenný a každý v ňom musí mať svoju slobodu. Nikto sa nesmie realizovať, či presadzovať na úkor toho druhého. Človek potrebuje aj trocha osobného priestoru na veci, ktoré robí rád sám. Mať chvíľu pre seba a robiť to, čo má človek rád,  umožňuje ostať sám sebou, byť tým jedinečným a neopakovateľným človekom, ktorý si získal srdce svojho partnera práve tým, aký je. So slobodou veľmi úzko súvisí aj rešpekt. Nikdy by sme nemali tlačiť partnera do vecí, v ktorých sa necíti príjemne alebo do vecí, ktoré sú proti jeho zásadám. Vedieť vzájomne rešpektovať svoje odlišnosti, poznať hranice a neprekračovať ich, poukazuje na stupeň zrelosti a sily samotného vzťahu. Akokoľvek sa človek snaží, občas urobí aj chyby. To sa stáva každému. Dôležité je, aby sme si dokázali chyby uvedomiť a priznať ich pred partnerom. Psychológovia práve o tejto skutočnosti hovoria, že je to prejav vysokej zrelosti jedinca. Priznanie chyby považujú tiež za jeden zo znakov, ktorý napomáha udržať stabilný vzťah. S chybami veľmi úzko súvisí aj odpúšťanie. Ak nám ide o spoločné šťastie a úprimný vzťah, musíme si vedieť navzájom odpúšťať. Odpúšťanie tiež veľmi posilňuje vzťah. Ak nedokážeme partnerovi odpúšťať a neustále mu budeme pripomínať chyby, ktorých sa dopustil, hoci ich oľutoval, vzťah sa bude iba zhoršovať. A tak by sme sa celý život mali snažiť byť aj veľkorysými a odpúšťať všetkým, ktorých nosíme v srdci.

Láska má veľa podôb, tvárí a chutí. Jedno je však isté. Odkedy je svet svetom, láska v ňom bola vždy ako súčasť ľudských životov. Láska v 21. storočí má svoje špecifiká poznačené dobou, ale jej prapodstata v podobe spomínaných znakov a signálov sa nezmenila.