Nevšedné zážitky a nezvyklé situácie vzbudzujú silné emócie. A nie vždy musia byť zákonite pozitívne. Na dovolenke sa ľudia stretávajú s množstvom prekvapení, na ktoré môžu nevšedne reagovať, a tak sa môže u turistov okrem príjemných emócií prejaviť aj niekoľko zážitkových syndrómov.
Parížsky syndróm
Parížsky syndróm je duševná porucha, ktorou trpia väčšinou japonskí turisti, ktorí sú pri svoje prvej návšteve Paríža sklamaní. Šok z Paríža, ktorí nenaplnil ich očakávania vyvoláva u nich depresiu, potenie, úzkosť, závrat, halucinácie a bludy. Profesor Hiroaki Ota, japonský psychiater žijúci vo Francúzsku, je prvý vedec, ktorý v roku 1986 dignostikoval túto chorobu. Japonské veľvyslanectvo v Paríži prevádzkuje 24-hodinovú linku pre tých, ktorí potrebujú pomoc v takýchto prípadoch. V parížskej nemocnici býva ročne hospitalizovaných okolo 20 japonských turistov. Citlivosť Japoncov môže byť spojená s veľkou popularizáciou a idealizáciou Paríža v japonskej kultúre. Po príchode do Paríža často zisťujú, že realita je iná. Samozrejme, toto sklamanie prežívajú aj turisti z iných krajín. Tí, ktorých tento syndróm postihne, môžu skončiť v nemocnici alebo urýchlene odchádzajú domov. Spôsobuje to rozčarovanie z Paríža, ktoré je ďaleko za hranicou očakávaní a tým, ako ho opisujú v romantických filmoch. Deborah Swallowová, odborníčka na medzikultúrnu komunikáciu, tvrdí, že kultúrny šok, ktorý vedie až k ochoreniu, je v Paríži rozhodne skutočný. Tento trend sa jej podarilo odsledovať už u manželiek japonských diplomatov v 70. rokoch minulého storočia. „Tieto ženy vtedy neboli obvykle príliš vzdelané. Prichádzali do Paríža a poznali len to, čo videli vo filmoch. Vtedy bol Paríž jedným z najdrzejších miest na svete, a preto zažili tento obrovský kultúrny šok," povedala. Dodala tiež, že: „Ľudia v japonskej kultúre sú mimoriadne zdvorilí, sú mimoriadne láskaví a sú mimoriadne zamestnaní tým, aby nestratili tvár. Spoznanie aj drsnej reality Paríža im spôsobovalo veľké emocionálne problémy.“ A prečo sú najviac postihnutí Japonci? Podľa Swallowovej je to tým, že Francúzsko a Japonsko sú od seba natoľko kultúrno vzdialené, že to ďalej ani nejde. A turisti tak prichádzajú z jedného extrému do druhého. Paríž je známy ako jedno z najromantickejších miest na svete. Ulice sú lemované nádhernými riekami, zelenými parkami, obrovskými stredovekými katedrálami a kaviarňami, ktoré sú plné zamilovaných párov. Eiffelova veža bude večne považovaná ako najkrajšie miesto na strávenie večera s partnerom alebo partnerkou. Pohľad na ňu je skutočne veľkolepý. Samozrejme, všetky tieto veci sú vo filmoch a na webových stránkach najviac ospevované. Ale turista priamo v Paríži vníma aj inú realitu, akú videl vo filme. Vidí množstvo bezdomovcov, pouličných zlodejov, nezamestaných túlajúcich sa po uliciach a tiež zisťuje, že niektorí čašníci vedia byť nepríjemní, keď ich nútite hovoriť po anglicky. Deborah Swallowová odporúča turistom, aby si trénovali schopnosť “pohybovania sa medzi kultúrami”, získavali flexibilitu na prispôsobenie sa svetu, ktorý môže byť úplne odlišný od toho, z ktorého prichádzajú. To však vyžaduje empatiu, zvedavosť a otvorenú myseľ. A niektorí ľudia práve s týmto majú problém.
Stendhalov syndróm
Je to psychosomatické ochorenie, ktoré je známe tiež aj ako florentský syndróm a hyperkulturémia. Spúšťačom stavu sú umelecké diela, ktoré jednotlivec vníma ako krásne a všetky umiestnené na jednom mieste, napríklad v galérii. Príznaky sa objavujú po tom, čo je osoba konfrontovaná s dielami starých majstrov v kolíske svetovej renesancie, talianskej Florencii. Zjednodušene povedané, príde vám zle z pohľadu na krásu. Už v 19. storočí popísal jav spisovateľ Stendhal v jednej zo svojich kníh slovami, že pri odchode z kostola Santa Croce cítil, ako z neho vyprcháva život a obával sa pádu. Seriózny výskum k danej problematike sa však uskutočnil až pred tridsiatimi rokmi pod vedením psychiatričky Grazielly Margherini. Magheriniová označila turistov, u ktorých sa objaví Stendhalov syndróm, že sú menej intelektuálni, ale veľmi senzitívni a ľahko podliehajú emóciám. Tiež to môže byť spôsobené psychickým i fyzickým stavom turistov, ktorí sú vystresovaní z namáhavej cesty. Títo turisti majú zvýšenú tepovú frkvenciu, zvieravé pocity v hrudníku, sucho v ústach, návaly tepla, strach zo smrti, pocit absolútneho povznesenia, pocit, že idú zvracať alebo omdlieť.
Jeruzalemský syndróm
Približne u sto turistov ročne, ktorí navštívia Jeruzalem, sa rozvinie psychiatrická symptomatika, ktorá súvisí s touto duchovne a kultúrne významnou metropolou. Psychiatri pacientov rozdelili do troch typov tzv. Jeruzalemského syndrómu :
1. typ: Pacienti, ktorí už mali diagnostikovanú psychózu pred návštevou Jeruzalemu.
Motivácia ich príchodu priamo súvisí s náboženskými ideami. Často prichádzajú, aby dosiahli istú kvalitu myslenia. Odborníci delia túto skupinu na štyri podskupiny:
- na tých, ktorí sa vplyvom psychózy stotožňujú s biblickými postavami,
- na tých, ktorí sa stotožňujú s nejakou religióznou ideou,
- na tých, ktorí veria v uzdravujúce schopnosti svätých miest Jeruzalema,
- na tých, ktorých rodinné problémy kulminujú v psychózu.
2. typ: Pacienti bez jasnej psychotickej symptomatiky, avšak napríklad s poruchou osobnosti či obsedantnou poruchou, u ktorých sa vplyvom pobytu v Jeruzaleme rozvíja psychóza.
3. typ: Pacienti bez akejkoľvek predchádzajúcej mentálnej poruchy, ktorí prichádzajú do Jeruzalemu ako bežní turisti, bez zvláštneho religiózneho cieľa. Z hľadiska psychiatrického ide o najatraktívnejšiu formu Jeruzalemského syndrómu.
Klinický obraz 3. typu zahŕňa sedem veľmi charakteristických štádií:
- úzkosť, agitovanosť, nervozita,
- tendencia oddeliť sa od turistickej skupiny (miestni turistickí sprievodcoviasú sú už naučení podozrivé prípady identifikovať),
- obsedantná potreba telesnej čistoty,
- obviňovanie sa z vlastných hriechov,
- káranie iných za ich hriechy,
- využitie hotelovej posteľnej bielizne na výrobu dlhých bielych talárov,
- potreba vykrikovať alebo nahlas spievať žalmy alebo biblické citáty,
- organizovanie procesie na niektorom zo svätých miest,
- prednes náboženskej reči .
Najbežnejšie prejavy sú také, že človek má pocit, že sa stotožňuje s niektorou z biblických postáv, počuje hlasy svätých, u niektorých turistov sa môže prejaviť agresivita. Často je nutná hospitalizácia, nebýva však dlhá. Po niekoľkých dňoch sa psychický stav normalizuje. Dobré je tiež čo najskôr krajinu opustiť. Jeruzalemský syndróm sa nemusí prejaviť len v Izraeli, môže k nemu dôjsť aj na iných miestach.
