Podľa oficiálnej definície človek trpiaci syndrómom spasiteľa, neustále cíti potrebu zachrániť ostatných. Títo ľudia majú často tendenciu hľadať jednotlivcov, ktorí potrebujú pomoc a často sú ochotní obetovať svoje vlastné potreby a túžby v prospech nich.
Altruizmus, teda snaha nezištne pomáhať iným, patrí medzi vysoko cenené vlastnosti. Takéto správanie je v značnej miere podporované aj spoločnosťou. Je však za každých okolností vhodné? Spasiteľský komplex predstavuje extrém. Označuje sa ním nutkanie neustále ľuďom okolo seba pomáhať, a to za každých okolností a za každú cenu. Človek, ktorý týmto komplexom trpí, by najradšej zachránil celý svet. Problémom však je, že tak robí na úkor vlastných potrieb, cieľov a túžob. To neraz vedie ku vzniku toxických vzťahov. Nejeden človek totiž neváha toho druhého využiť, keď vidí, že je ochotný urobiť čokoľvek, len aby pomohol. Keď sa človek stráca vo vlastnom živote a nenachádza v ňom potešenie, obracia svoju pozornosť inde. Stierajú sa mu hranice skutočného života s tým, ktorý si vymyslel a v ktorom sa snaží hľadať zmysel. Je pre neho bezpečnejšie zaoberať sa týmto „iným“ svetom, ako keby mal pátrať po skutočných problémoch vo svojom osobnom živote.
Základné znaky ľudí so spasiteľským komplexom
Wolfgang Schmidbauer napísal o tejto problematike knihu s názvom Syndróm pomocníka. Podľa neho spasiteľom môže byť človek v takom zamestnaní, ktoré veľmi úzko súvisí so sociálnou prácou, ale výrazne sa prejavuje aj v osobných vzťahoch. Takýto človek má obrovskú túžbu zachraňovať iných. Nečaká na volanie o pomoc, ale zachraňuje aktívne sám od seba. Inštiktívne si vyberá slabých jedincov, pri ktorých vie, že môže uplatniť svoju pomoc. Pripadá si tak silnejší a dodáva si tak pocit moci. Vyhýba sa prežívaniu vlastného života a identifikuje sa so svojimi blízkymi, ktorým pomáha. Takýto záchranca sa často cíti unavený, lebo na záchranu iných vydáva obrovské množstvo svojej energie. Niekedy môže mať pocit, že ho okolie využíva, potrebuje však pocit, že iní ľudia bez neho neprežijú. Často máva nízke sebavedomie a najviac zo všetkého túži po pochvale. Čo môže byť príčinou, že sa človek zameriava na problémy iných a svoj život vedome odsúva na druhú koľaj? Spasiteľský komplex môže vyvolávať nízke sebavedomie a chýbajúci pocit dôležitosti. V detstve mohli takéto dieťa prehliadať jeho rodičia, takže chce vzťahom záchranca – oslabený, získať pocit, že je pre niekoho nepostrádateľným. Ďalší dôvod môže spočívať i v tom, ak dieťa spasiteľský model videlo u svojich rodičov, keď napríklad matka celý život zachraňovala svojho muža (alkoholizmus, depresie či iné) a nedokázala myslieť na svoje vlastné potreby. Dieťa sa tak pozorovaním naučí, že prejavovať lásku znamená úplne potlačiť seba samého. Človek so spasiteľským syndrómom je závislý na ľuďoch. Nie je však v tejto závislosti pasívny, ale aktívny. Svoju prázdnotu a neschopnosť zaujímať sa o svoj život premieňa na dobrosrdečnosť. Je to pre neho spôsob, pomocou ktorého získava ocenenia od druhých a buduje si tak pozíciu silného človeka, ktorý všetko vyrieši a všetko zvláda. Jeho život má takto zmysel. Z bezmocného a prázdného človeka se stáva zachránca, který je všeobecne uznávaní. Cíti sa silnejší, pretože sa často pohybuje mezi nevyrovnanými klientmi alebo priateľmi, ktorí sa na neho spoliehajú. V niektorých prípadoch sa pomáhanie môže stať priam drogou, na ktorej je závislý a ktorá mu pomáha vytvárať náhradnú identitu. Často pociťuje i pocit viny, a to hlavne vtedy, keď zrazu začne myslieť aj na seba a nemyslí len na iných. Tiež môže trpieť pocitom zlyhania, a to hlavne vtedy, keď sa stav človeka, o ktorého sa stará, nezlepšuje. Niekedy vôbec nevie opísať svoje emćoie a nevie ani povedať svoj názor.
Človek so spasiteľským komplexom si neuvedomuje, že iným ľuďom môže ubližovať
Tento človek je presvedčený, že koná len dobro. Nemá pocit, že môže svojím „dobrom“ niekomu uškodiť. Vôbec mu ani nenapadne, že jedná sebecky a manipuluje s druhými. Spasiteľ si vôbec neuvedomuje, že v skutočnosti neplní potreby iných, ale svoje vlastné. Kontrola a moc nad druhými zbavuje človeka, ktorý trpí spasiteľským syndrómom úzkosti z vlastného pocitu bezmocnosti a slabosti. Potrebuje mať život iného človeka vo vlastných rukách, a preto si často domýšľa priania a potreby toho druhého. Napríklad v partnerských vzťahoch spasiteľ sám udržiava stav oslabenia partnera, v ktorom narastá jeho pocit dôležitosti a moci. Druhého teda udržiava v jeho ťažkostiach a situácia trpiaceho sa nemení. Zachraňovaný tak nemá šancu prevziať zodpovednosť za svoje vlastné problémy a jeho ťažkosti zostávajú nevyriešené. Spasiteľ doslova vyhľadáva nerovnocenné vzťahy. Trpí nízkym sebavedomím a svoje pohnútky nezištne zachraňovať aj toho, kto o pomoc nežiada, vysvetľuje poslaním či osudom.
Ako môže spasiteľ zachrániť sám seba?
Mnoho spasiteľov žije takto celý život a myšlienku na zmenu si vôbec nepripúšťajú. Neustále si myslia, že oni sú tí najlepší na svete a čo by druhí bez nich robili? Spasiteľ sa dostáva zo svojho komplexu vtedy, keď si začína uvedomovať, že druhí ľudia prežijú aj bez neho. V určitom slova zmysle to môže byť pre neho aj úľava. Niekedy k uvedomeniu prichádza aj úplne spontánne, a to tak, že spasiteľ sa už cíti maximálne unavený, je bez energie a prestáva sa mu páčiť, že ľudia berú jeho pomoc ako samozrejmosť a často neprejavujú žiadnu vďaku. Úplne ideálne je, keď si spasiteľ uvedomí, že svojou pomocou iným škodí. Ak si toto všetko začne postupne uvedomovať, má obrovskú šancu prežívať šťastne svoj vlastný život bez závislosti na iných ľuďoch.
