Často sa stáva, že človeka stretnú nepríjemné veci. Rozíde sa so svojou láskou, vyhodia ho z práce, poháda sa s najbližšími. Tieto situácie nie sú pre nikoho príjemné a človeka často prenasledujú pocity bezvýchodiskosti. Existuje však druh terapie, ktorá vám môže výrazne pomôcť.
Ide o metódu expresívneho písania, ktorú vymyslel sociálny psychológ James W. Pennebaker, ktorý pracuje ako profesor na katedre psychológie na Univerzite v Austine.
James W. Pennebaker pri svojich výskumoch prišiel k záveru, že krátkodobé, ničím neobmedzované a intenzívne opísanie toho, čo človeka postretlo a ako to prežíva, môže mať výrazný terapeutický účinok. Svoj názor si mnohokrát overil experimentálne a napísal o svojej metóde aj niekoľko kníh. Uvádza, že ľudia sa so svojimi problémami nemusia zverovať len iným osobám ústne. Rovnako priaznivé účinky a často aj rýchlejšie výsledky má espresívne písanie. Môžete písať perom alebo na počítači.
Najväčší ohlas mal jeho experiment v roku 1994, keď z jednej počítačovej firmy v Dallase prepustili sto starších inžinierov. Väčšina z nich mala okolo päťdesiat rokov a pracovali vo firme aj vyše tridsať rokov. James W. Pennebaker spomína, že to bola skupina najviac zatrpknutých a nepriateľsky naladených ľudí, s akou sa vo svojom živote stretol.
Všetci, ktorí sa zúčastnili experimentu, dostali za úlohu v priebehu piatich dní sa každý deň venovať dvadsať minút neprerušovanému písaniu do denníka. Jedna časť mala písať o tom, ako prežili deň. Druhá časť mala čo najpodrobnejšie, najotvorenejšie a čo najviac do hĺbky opísať svoje pocity zo straty zamestnania. Posledná časť nedostala ku svojmu písaniu žiadne pokyny. Všetci mali písať bez zastavenia, bez prerušovania, bez ohľadu na gramatiku a štýl. Poradie udalostí tiež nebolo dôležité. Mali písať všetko, čo sa predieralo z ich vnútra. Vedeli, že texty nebude nikto iný čítať.
Najlepšie výsledky dosiahli členovia druhej skupiny, ktorí mali opísať hnev, zlosť a rozčarovanie. Viac než štvrtina ľudí si dokázala nájsť do troch mesiacov nové pracovné miesto. Písali o tom, čím prešli a písali pravdu. To im pomohlo nielen vyliať si emócie, ale aj pozrieť sa na situáciu objektívnym pohľadom. Počas písania vytvorili odstup medzi človekom, ktorý to všetko prežíval a človekom, ktorý teraz sedel za stolom a písal. Utvoril sa tiež odstup medzi tým, kto píše a medzi napísaným, teda medzi tým, kto cíti a pocitom samotným, medzi myšlienkou a tým, kto si ju myslí. To im poskytlo novú perspektívu, nový uhol pohľadu a novú silu. Počas písana sa menila aj ich motivácia, a to bol ten najväčší stimul. V ďalších dvoch skupinách sa to podarilo menšiemu počtu ľudí, a to aj napriek tomu, že sa snažili rovnako a absolvovali takmer rovnaké množstvo prijímacích pohovorov.
Bolo tak zistené, že expresívne písanie je veľmi účinným doplnkom psychoterapie, rozširuje jej záber a pomáha v ujasňovaní mnohých vecí ako pacientovi, tak aj psychoterapeutovi. Jej výhodou je aj to, že v ťažkej chvíli, ale i počas obyčajných dní, si ju môže vyskúšať každý sám.
Metóda vznikla na základe profesorovej osobnej skúsenosti. Po rozvode sa ocitol v hlbokej depresii. Prestal jesť, piť a mal túžbu sa od všetkých izolovať. Keď tento stav trval už mesiac, jedného dňa vyšiel z postele a sadol si k písaciemu stroju. Sám nevedel prečo. Asi po minúte začal písať. Písal voľne a bez zastavenia. Písal všetko o svadbe, manželstve, o rodičoch, o svojej sexualite a o kariére. Písal aj o svojej smrti. Niekoľko dní od rána do večera len písal. Potom začal pociťovať niečo zvláštne. Uvedomil si, že sám seba oslobodil a že mu je lepšie. Pochopil tiež, že veľmi miluje svoju ženu. Zrazu začal vidieť úplne presne svoje životné ciele a svoje možnosti. Svoju metódu profesor zdokonaľuje už vyše 40 rokov a pomohol vďaka nej tisáckam ľudí.
