http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Psychická prvá pomoc alebo metóda 6P

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Shutterstock
Niekedy sa človek cíti naozaj veľmi zranený a dobrá pomoc je na nezaplatenie. Čo urobiť preto, aby sme vnútorne zranenému človeku pomohli čo najlepšie? / Foto: Shutterstock

Určite sa každému občas stane, že sa mu niekto zdôverí so svojím trápením. Prihodiť sa to môže kdekoľvek. V práci, doma alebo s kamarátkou na prechádzke. Niekedy počúvame o trápení menších, inokedy väčších a niekedy je to také vážne, že cítime, že sme to práve my, kto by mal pomôcť, pretože priateľ, kolega, rodinný príslušník alebo niekto úplne neznámy je na tom naozaj zle. Možno si poviete, že to najlepšie, čo môžeme urobiť, poslať ho k psychológovi. Ale nie vždy sa to dá. Možno psychológ nie je po ruke, možno k nemu dotyčná osoba vôbec nechce ísť a možno je situácia taká vážna, že každá minúta je vzácna. Niekedy sa človek cíti naozaj veľmi zranený a dobrá pomoc je na  nezaplatenie. Ako v takejto situácii reagovať čo najvhodnejšie? Čo urobiť preto, aby sme vnútorne zranenému človeku pomohli čo najlepšie? Na tieto a podobné otázky v jednej z relácií Českého rozhlasu odpovedala psychologička Barbora Downes, ktorá odporučila dodržiavať nasledovné kroky:

 

Prehovorenie

Na prejavenie ľudskosti nemusí byť človek odborník. Niekedy sa možno dostanete do situácie, keď niekoho uvidíte, že mu je veľmi ťažko. Napríklad plače, je veľmi smutný, nešťastný, niečo vážne sa mu mohlo stať. Pár sekúnd je dobré sledovať situáciu a nezasahovať. Ak sa rozhodnete konať, jednoducho a s rešpektom sa opýtajte, ako by ste mohli pomôcť. Vstúpte do kontaktu len vtedy, ak nebudete odmietnutí. Neznámi ľudia sa chcú väčšinou rozprávať s niekým z rodiny, a tak im pomôžte sa s nimi skontaktovať. Snažte sa rozprávať pokojne, trpezlivo, snažte sa citlivo naladiť. Slová je dobré vyslovovať jednoducho a pomaly.

 

Podopretie

Nejde len o emocionálnu oporu, ale aj fyzickú. Napríklad ak je človek nepokojný, dobre je, keď sa posadí. Vhodné je tiež, keď sa pevne oprie nohami o zem. Silná nervozita a nepokoj sa dá aspoň čiastočne eliminovať aj dýchaním do brucha, silným nádachom a výdychom.

 

Pripomínanie reality

Ak je človek v emocionálnom šoku, dôležité je aj to, keď mu neustále pripomínate realitu. Pýtajte sa na jeho meno, povedzte mu, čo sa stalo, kde sa práve nachádza a čo bude pravdepodobne nasledovať ďalej.

 

Podporujte

Niekedy je človeku veľmi ťažko a skutočne pomoc niekoho druhého potrebuje. Ak má chuť rozprávať, počúvajte ho. Ak má chuť plakať, nechajte ho vyplakať. Nezakazujte mu plač a nehovorte mu, že má byť silný. Dovoľte mu emóciu prežiť.  Niekedy je práve toto problém, že v dnešnej dobe málokto vie úprimne a zanietene počúvať. Sústreďte sa na to, čo vám chce povedať. Povzbudzujte ho a  vyzdvihnite všetko  pozitívne, čo doteraz urobil a posmelte ho, že všetko dobre dopadne.Takto mu navraciate pocit sebakontroly.

 

Starajte sa

Pýtajte sa, čo dotyčný potrebuje. Dajte mu pocítiť, že ste si našli čas na to, aby ste mu pomohli. Pokúste sa poskytnúť mu to, čo potrebuje. A hlavne mu dodávajte nádej.

 

Odovzdajte

Nemusíte všetko zvládnuť sami. Ak sa psychický stav dotyčnej osoby nezlepšuje, napríklad plač alebo krik sa stupňuje, požiadajte o pomoc odborníkov.

 

V čom sa pomoc líši u detí?

Barbora Downes upozorňuje hlavne na to, že deťom máme poskytovať čo najviac informácií o tom, čo sa deje. Mnohí práve túto skutočnosť podceňujú. Deťom nič nepovedia, myslia si, že by ničomu nerozumeli, ale ono to tak nie je. Deťom je potrebné povedať pravdu, ale nezaoberať sa podrobnosťami.

Ak sa dieťa k situácii, v ktorej zažilo niečo traumatizujúce alebo náročné, po určitej dobe vráti a pýta sa na nejaké podrobnosti, dospelí by mali pružne reagovať na jeho záujem a adekvátne mu odpovedať. Ak o niečom nechce rozprávať, treba to rešpektovať.

Deti svoje traumy často vkladajú aj do hier. Ak videli alebo zažili niečo naozaj vážne, napríklad veľkú hádku, dopravnú nehodu, ublíženie na zdraví a podobne, práve tieto skutočnosti vkladajú aj do svojich hier. Dospelým sa tieto hry zdajú absurdné a nevhodné a zakazujú sa im hrať týmto spôsobom. Barbora Downes však upozorňuje na to, že práve tieto hry im veľmi pomáhajú sa so situáciou vyrovnať. Niekedy sa k týmto hrám  deti vracajú aj viackrát a dlhšiu dobu. Je to z toho dôvodu, lebo s ťažkou situáciou sa im nedá vyrovnať vďaka jednej hre. Je to dlhší cyklus, ktorý je pre vyrovnanie sa s danou situáciou veľmi potrebný.

Niekedy však nastane aj taká situácia, že dieťa sa nikdy k problémovej situácii nevráti. Rodičia majú preto pocit, že je všetko v poriadku, ale po určitej dobe sa napríklad dieťa začne pomočovať, je nepokojné alebo sa u neho začne prejavovať správanie spred niekoľkých rokov. Akoby sa hralo na mladšie dieťa. V takejto situácii by rodičia mali spozornieť, pretože práve spomínané prejavy sú dôkazom toho, že dieťa sa so situáciou nevyrovnalo. V takomto prípade je potrebné vyhľadať odborníka.

 

Základná psychická pomoc by mala vždy spočívať v tom, že prelomíme mlčanie a povieme tomu druhému: „Som tu pre teba, môžeš sa na mňa kedykoľvek obrátiť a spoľahnúť.“
- Barbora Downes

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.