Dieťa nepotrebuje dokonalú matku. Navyše, byť perfektnou manželkou, matkou, partnerkou aj milenkou, už v 21. storočí nie je "in". Tak prečo si to tak veľa matiek zbytočne komplikuje a sú frustrované? Dieťa nie je prekážkou na ceste za kariérou či splnenými snami. Naopak. Dáva im väčšiu hĺbku a smerovanie. Ako sa v tom nestratiť, poradí poradkyňa pre osobnosť a vzťahy, Renáta Kočišová.
Materstvo je, zdá sa, náročnejšie než pred desiatimi rokmi. Je to ako nekončiaca trojzmenná fuška. Byť neustále k dispozícii je vyčerpávajúce. Nepomáha ani sociálna izolácia, s ktorou priamoúmerne klesá aj sebavedomie. Ako sa dá nielen prežiť materská a rodičovská „dovolenka“, ale aj si to užiť? Ako si zachovať nadhľad?
Neviem či je materstvo náročnejšie ako pred 10 rokmi. Možno je takéto vnímanie spôsobené tým, ako sa na materstvo pozeráme. Naša spoločnosť je veľmi zameraná na výkon a tak je to aj s materstvom. Je to aj o tom, aké si na seba kladieme nároky. Takže tu niekde by som začala. Uvedomením, sebareflexiou, čo od seba vlastne očakávam, čo chcem? A taktiež uvedomením si, že je to obdobie, ktoré netrvá večne. Treba ho len prežiť, vnímať ho v celom spektre, nie iba cez filter povinností. To sa ľahko hovorí a ľahko do toho filtra skĺzneme, ale dá sa to, pokiaľ nenabehneme na automatizmus, ale pôjdeme občas do roly pozorovateľa, toho, ktorý sa na to pozerá z odstupu.
Ako sa udržať aj v profesionálnej forme na materskej a nestratiť kontakt s realitou?
Najskôr si treba uvedomiť, prečo to potrebujem, či to naozaj chcem a za akú cenu to bude. Poznám veľa mám, ktoré pracujú v nejakej forme skráteného úväzku. Navyše, dnes sa dá pracovať aj z domu. Asi je dôležitá motivácia. Keď za tým idem, lebo mi to robí radosť a napĺňa ma to, je to prežívanie úplne iné, ako keď ma motivuje strach, že ak to takto nebudem robiť, neskôr sa nebudem vedieť uplatniť.
„Mama nie je slúžka, ale dáma“ – taký je názov najnovšej knihy od M. Hermana. V knihe matkám radí, aby si počas dňa našli aspoň tri „ostrovy“- čas iba pre ne. Nedá sa predsa ísť stále na plný plyn. Čo by ste poradili matkám, ako si nájsť takýto priestor pre seba a nekrútili sa v jednom kole deti-domácnosť-práca?
Stretávam sa s tým, že mamy na seba zabúdajú. Seba dávajú až na posledné miesto. Je to v istej miere aj prirodzené, že keď sa narodí dieťa, tak celú pozornosť obrátime k nemu a chceme robiť všetko najlepšie ako vieme. V snahe byť dokonalými matkami však zabúdame aj na svoje potreby. V istom bode začíname dávať viac, ako naozaj chceme, stále len dávame a nevšimneme si, že už nemáme z čoho. Je to o kontakte so sebou samou, o vnímaní seba a svojho tela. Telo nám vysiela impulzy, ktorým treba venovať pozornosť. Keď cítime únavu, podráždenie, úzkosť... telo nám dáva varovný signál, že niečo potrebujeme, že ideme už za svoju hranicu a niečo musíme zmeniť. Dostávame sa tu možno do dilemy, že ak dám pozornosť sebe a venujem si čas, tak dieťa o niečo oberiem. Nie je to tak. Dieťa potrebuje najmä spokojnú a nie vyčerpanú, zúfalú matku. Treba si uvedomiť, že ak si doprajem to, čo potrebujem, bude z toho automaticky profitovať aj dieťa. Ono cíti náš nepokoj, frustráciu a je schopné nejakú frustráciu aj uniesť. Samozrejme, že v prvých týždňoch potrebuje bábätko cítiť, že mama je nablízku. Potrebuje najmä bezpečie a istotu. Ale keď sa vzťahová väzba upevní, dieťa sa naučí, že mama sa vždy vráti a neodchádza navždy.
Vedieť požiadať o pomoc, nie je pre matky také samozrejmé. Má to ale benefit - čas na seba. Pomôcť so starostlivosťou o dieťa môže predsa aj partner, nie?
Niekedy podliehame presvedčeniu, že starostlivosť o dieťa je iba ženská záležitosť. Ale ženy robia často chybu, že muža od dieťaťa odstavia. Majú pocit, že ony najlepšie vedia, čo dieťa potrebuje a muž sa stane iba vykonávačom pokynov, neustále ho opravujú a napomínajú a nedovolia mu, aby to robil po svojom. Aby muž mal záujem zapojiť sa do starostlivosti o dieťa, potrebuje mať pocit, že jeho prítomnosť má význam, že je užitočný a že to robí dobre.
A takto nejak to vytvárame všetci. Napríklad úplne bežne používame frázu: „Muž pomáha žene s domácimi prácami.“ Namiesto toho, aby sme hovorili: „Spolu sa podieľame na starostlivosti o domácnosť“. Je to v nás silno zakorenené, preto si myslím, že tu niekde musíme začať, v zmene postojov. Možno sa muži boja, že by to ženy začali zneužívať a ženy sa boja, že sa na nich bude okolie dívať ako na neschopné. Ak chceme, aby toto fungovalo inak, musíme byť schopní vyjadrovať si navzájom rešpekt a uznanie a mať záujem o druhého. Muž sa nemá stať iba nástrojom na to, aby mne niečo uľahčil, ale môžem ho vnímať a ukázať mu, že vidím, že teraz si unavený a potrebuješ na chvíľu po príchode z práce vypnúť a ja môžem počkať. A muž zasa môže vnímať ženu a vidieť, že dnes je to naozaj naliehavé a ona to potrebuje viac, tak si tú pol hodinku odopriem a budem tu pre ňu.
Materstvo mení kvalitu života mnohým ženám. Čo bolo pred tým je preč a nie je jednoduché zvyknúť si na novú rolu. Nástupom na materskú sa ženy museli odstrihnúť od svojej kariéry, dobrej práce, kolegov, kávičiek, alebo času na štúdium. Práca, ktorá ich bavila, tiež tvorila časť ich seba hodnoty. A tento prechod do novej etapy života, nie je vôbec jednoduchý. Možno prekvapí aj pocit, že stať sa matkou a ísť na materskú, možno nebol najlepší nápad. Je normálne mať takýto pocit?
Áno, aj toto je normálne. S novou rolou sa musíme zžiť, nepríde to ako švihnutím čarovného prútika. Niekedy na to potrebujeme čas. Možno aj potrebujeme cítiť, že nás baví byť matkou, starať sa o dieťa, byť doma, venovať sa domácnosti a mať to rada. Dať tomu hodnotu. Tu je dôležité, cítiť podporu aj od partnera, okolia, aby aj oni tomu dávali hodnotu.
Naše deti si nás nebudú pamätať ako úspešné ženy, ony si budú pamätať úplne obyčajné chvíle, kedy sme spolu niečo zažili. Napríklad jedna moja klientka mi rozpráva o tom, ako sa vonku bláznia s deťmi, sánkujú sa alebo váľajú v tráve, smejú sa a to je tá najväčšia blízkosť, ten moment, kedy sú úplne prepojení. Ďalšia kolegyňa stavia s deťmi v zime iglu, pečie s dcérou, robia si rôzne súťaže a tešia sa z toho. Verím tomu, že na toto tie deti nikdy nezabudnú.
Možno je to aj o prijímaní reality so všetkým čo prináša. Ak vnímam materstvo a materskú ako čas, ktorý ma o niečo obral, tak si nedovoľujem prežívať v prítomnosti to, čo mi ten čas dáva. Často nás v tomto ovplyvňujú naše strachy a zameriavanie sa na budúcnosť. Tu a teraz sa bojíme toho, či nestratíme prácu, ako sa budeme vedieť uplatniť, či nestratíme svoje schopnosti a zručnosti.
Je prirodzené mať v sebe túžbu rásť a posúvať sa ďalej. Ale pracovné zručnosti a vzdelávanie nie sú jedinou možnosťou pre rast. My rastieme aj tým, ako sa popasujeme so situáciami, ktoré nám prináša obdobie materstva. Všeličo si môžeme o sebe uvedomiť, naučiť sa vnímať, a možno si aj uvedomiť napríklad aj to, že byť výkonná a schopná, pracovne užitočná je niečo, čo ma veľmi sýti. Môžem sa aj rozhodnúť, či to tak chcem mať a do akej miery. Aj s týmto sa dá pracovať. Ak mám svoju sebahodnotu obmedzenú iba na niektoré oblasti, tak môžem prežívať úzkosť, ak sa tieto kanály upchajú.
Nikde nie je napísané, aké máme byť. Môže prísť aj uvedomenie, že materstvo nie je to, čím chcem žiť a že nenapĺňam ideál dokonalej matky. Tak môžem – a vlastne je oveľa lepšie byť iba dosť dobrá matka. Zvyčajne keď si pripustíme takéto pocity, niečo v nás sa uvoľní a objaví sa väčšia chuť nejak tu byť v prítomnosti najlepšie ako viem. A keď si doprajem ísť za tým, čo potrebujem – napríklad chodiť na skrátený úväzok do práce, lebo cítim, že bez toho neviem byť, tak potom viem byť oveľa kvalitnejšie so svojim dieťaťom doma. Je to o hľadaní balansu a o spôsobe, ako sa na seba pozerám.
„Byť matkou je akoby si mala tetovanie na tvári – nepôjde dolu a dobre si rozmyslíš, či si ho tam vôbec dáš,“ taká bola podnetná rada adresovaná Júlii Roberts vo filme Ži, jedz miluj a modli sa. Ako ustáť tlak na dokonalosť, ktorú od matiek žiada spoločnosť?
Spoločnosť sme my všetci. Ak prijmeme tlak na dokonalosť, budeme tento trend posilňovať. Je to o každom z nás, akú hodnotu dávame iba obyčajnému bytiu a iným hodnotám ako je výkon. Napríklad dieťa od nás výkon nechce. Dieťaťu iba stačí, že tam sme a že ho vnímame, že sme naň naladené. A čo sa týka emócií. Tým, že sa staneme matkami, neprestaneme prežívať emócie v celom spektre. Je normálne byť aj podráždená, nahnevaná, mať občas pocit, že mi idú všetci na nervy a že sa nemám chuť venovať dieťaťu. Nie sme kvôli tomu zlé. Môžeme to cítiť. Záleží, čo prevažuje. Ak prevažuje nespokojnosť a negativizmus, možno je to signál k tomu, aby sme sa pozreli na to, čo nám tieto pocity hovoria. Čo potrebujeme, čoho máme málo?
No a spoločnosť ovplyvníme tým, že my sami sa prihlásime k svojmu prežívaniu, že o ňom budeme hovoriť. Naučíme aj svojich partnerov, že ich potrebujeme, že je to dôležité. Veď si zoberme, aký je teraz v spoločnosti trend. Muž chodí do práce. Odíde ráno a vracia sa večer. Vnímame to ako normálne, veď musí zarábať. A chlap to prijme, nevyvíja tlak na zamestnávateľa, neukazuje mu, že teraz nebude k dispozícii v takej miere ako predtým. On nedáva dôležitosť tomu, čo sa deje u neho doma. On tlačí na seba, že musí podávať výkon. Týmto spôsobom umožňuje svojmu zamestnávateľovi, aby to takto fungovalo aj naďalej v zmysle, že on je pre neho dostupný takmer bez obmedzení.
Je v poriadku, ak idú matkám ich deti občas na nervy?
Áno, je to v poriadku. Naopak, ak by sme si tieto pocity zakazovali, iba by sa v nás hromadilo napätie. Keď aktuálne prežívam hnev na svoje dieťa, neznamená to, že toto aktuálne prežívanie rozhoduje o celom vzťahu. Materstvom sme sa nestali éterickými bytosťami, ktoré permanentne prežívajú iba pozitívne emócie. Práve tie pocity frustrácie a hnevu môžu byť užitočné, ukazujú nám, že sa čosi deje, na čo by sme mohli zamerať pozornosť a porozumieť im. Môže to byť kľudne signál, že už potrebujem odstup a vypnúť, vyskočiť z role a vrátiť sa k sebe.
Téma vyhorenia na materskej je veľkou témou, ale vedeli by ste poradiť aspoň v základných bodoch, ako nevyhorieť? Dá sa vyhoreniu predísť?
Treba si dopriať základné potreby - spánok, jedlo, oddych. Musím sa postarať najskôr o seba. Až potom budem mať dostatok energie, aby som sa postarala aj o iných. Dať dôležitosť svojim potrebám, byť k sebe vnímavá a láskavá. Dovoliť si pre seba niečo chcieť, dovoliť si obmedziť druhého, pretože moja potreba je rovnako dôležitá. Zaradiť si do režimu dňa, alebo do týždňa tie veci, ktorých sa nechceme vzdať, napríklad: Povedať si, že pre svoj pokoj v duši potrebujem ísť 2x do týždňa cvičiť, porozprávať sa v kľude so svojim mužom, mať čas prečítať si knihu alebo ísť na masáž... U každého je to inak. A potom aj reálne vykonať kroky k tomu, aby som si to umožnila. Čiže niekoho požiadať o pomoc, porozprávať sa s partnerom, alebo si zaplatiť aj študentku, ktorá nám príde postrážiť dieťa. Nie som zlá a sebecká, keď to chcem. Nie som ani zlá matka, keď to chcem.
Žiť v prítomnosti nie je jednoduché. Vnímať teraz a nerobiť tri veci súčasne dá zabrať. V multitaskingu sú matky dokonalé. Prečo je dôležité byť viac ponorené v prítomnosti?
Moja skúsenosť je taká, že pomáha aj vedomé vnímanie toho, čo je. Teraz to bude znieť trocha filozoficky, ale skúsim to vysvetliť. Ja si volím, akými očami sa dívam na svet a na svoje dieťa. Môžem sa na neho dívať ako na objekt, ktorý sa má nejako správať a má nejako fungovať a ja mu mám niečo zabezpečovať, ale môžem sa naň dívať aj tak, že ho vnímam v prítomnej chvíli, vnímam jeho jedinečnosť a pozerám sa naň so záujmom. Pozorujem ho so zvedavosťou, vnímam jeho úsmev, keď sa ku nemu skláňam, všímam si, ako rúčkami chytá predmety, ako ich spoznáva. Aj ja sa môžem učiť dívať sa na svet detskými očami, a všímať si, čo to so mnou robí. Ja si myslím, že tu nie sú tak dôležité manuály, ale postoje. K sebe, ku vzťahom. Ten manuál je už len vyjadrením postoja. Každá žena môže nájsť svoj vlastný manuál, keď pochopí svoje postoje a presvedčenia, ktoré jej často bránia v tom, aby dávala sebe dôležitosť.
Veľa mladých rodín, sa sťahuje dnes za cenovo dostupnejším bývaním do satelitov okolo väčších miest. Rozmohol sa tak fenomén tzv. zelených vdov. Ženy majú vysnívaný dom, obklopené sú množstvom zelene, prírody, po ktorej tak túžili, ale nie sú šťastné. Muž skoro ráno odchádza do práce a vracia sa neskoro v noci – veď treba zarobiť na hypotéku. Dedinka, kde sa presťahovali nemá ani možno základnú infraštruktúru, na ktorú bola takáto žena v meste zvyknutá. Z takýchto žien sa stávajú zúfalé manželky, možno až príliš podobné tým z rovnomenného filmu s podobným názvom. Veď upratovať stále dom a byť zavretá za štyrmi stenami nie je až tak zaujímavé. Je táto situácia riešiteľná?
Tu je asi dôležité pozrieť sa na to, ako utváram vzťahy, či viem nadväzovať kontakt, a podobne. Sme sociálne bytosti a tak potrebujeme zdieľať s inými ľuďmi to, čo žijeme. Možno si je potrebné uvedomiť, že nie som bezmocná, môžem hľadať možnosti a tú svoju realitu ovplyvňovať. Určite sú tam aj iné mamičky, ktoré čakajú na nejakú možnosť. Čiže – zobrať do svojich rúk možnosti, začať ich hľadať. Ak mi niečo nevyhovuje, nemusím byť obeťou tej situácie. Môžem niečo zorganizovať ja, ostatní sa obvykle pridajú. Vždy je to o optike. Ak sa pozerám na to, čo sa nedá, tak sa to naozaj nedá. Ale niečo sa určite dá a viem si predstaviť, že život vo väčšom spojení s prírodou poskytuje veľa možností, ktoré v meste nemáme. Žena potrebuje mať pocit, že v tom nie je sama. Nemôže byť iba policajtom, ktorý mužovi dáva pokyny a stále niečo vyžaduje. Potrebujú spolupracovať a toto je aj úloha mužov, pozrieť sa na to takto. Keby muž prestal chodiť do práce, tak ho z nej po čase vyhodia. Prečo si myslí, že doma to bude fungovať aj vtedy, keď do toho nevloží úsilie? Je to v poradí chcem – a z toho vyplýva, že niečo potom musím. Ale ak je na začiatku chcem, tak to musím nemusí byť nepríjemné.
