Slovo utvára realitu. Je dokonca mocnejšie než meč. Môže rezať, ale aj hojiť. A to vedia komplimenty. Navyše, ak si niečiu úprimnú a dobre myslenú pochvalu sami vpustíme do srdca, budú sa diať malé zázraky. Aktivizujeme dopamín - hormón šťastia, a hneď máme krajší deň. Navyše, pozdvihne to aj sebavedomie. Otázkou je, či si vôbec dovolíme prijať takýto dobre mienený kompliment.
Keď slovo pohladí
Pre väčšinu ľudí je jednoduchšie komplimenty skôr dať než prijať. „Keď už človek prijme kompliment, tak sa cíti akoby v ňom tí druhí niečo pohladili, ocenili. Možno aj niečo, čo sám potreboval počuť a vyrovná to akúsi vnútornú nerovnováhu,“ myslí si matka troch detí Janka. Jedným dychom spresňuje: „Iné je, samozrejme, nafukovanie komplimentami už aj tak dosť veľkého ega. Treba preto rozlišovať komu a aký kompliment smerovať. Lebo aj dobre mienený kompliment môže niekomu skôr ublížiť ako pomôcť,“ zamýšľa sa Janka.
Veronika Spišková pracuje s ľuďmi ako lektorka aj facilitátorka. Pomáha im lepšie si porozumieť a spolupracovať na spoločnom projekte. Pri svojej práci sa neraz stretáva aj s komplimentmi. Vníma ich ako príjemnú súčasť života. „Je to pre mňa istá forma ocenenia, že aj niekto iný si všimol to dobré, o čo sa snažím. Zároveň mi tým venoval pozornosť aj svoju energiu, takže je to prejav vzťahu a záujmu. U mňa veľmi záleží na kontexte. Hlavne ide o to, či sú úprimné. Ak áno, tak komunikujú vzťah a rozvíjajú ho. Vtedy sú dôležité. Ak ale niekto používa komplimenty účelovo, je tam podľa mňa riziko, že im druhá strana prestane veriť. Vtedy sa z komplimentov v rozhovore stáva zbytočná vata.“
Stačí iba pozorné oko a otvorené srdce
Je nesporné, že komplimenty majú svoj zmysel a mali by sme im vedome venovať pozornosť. Ak nám okolie venuje úprimné komplimenty, znamená to, že nás vníma a že si všíma, čo robíme. Komplimentami to ocení aj slovne. „Psychológ Maslow dokonca dal túto potrebu uznania na štvrtú priečku základných ľudských potrieb. Ak ma kompliment zahreje pre srdci, nasýti túto moju potrebu, tak podporuje moju psychickú pohodu a tým pádom nepriamo aj zdravie. Zásadné však je, či dokážem kompliment rozpoznať, pochopiť a prijať. A tu býva často problém," poukazuje na možné úskalia komplimentov v praxi, Veronika Spišková.
Komplimenty ani zďaleka nie sú zabudnutým umením. Dajme teóriu bokom a vyskúšajte si praktický príklad. Skúste sa pochváliť vy sami. A najlepšie hneď teraz. Pozrite sa na seba v zrkadle a oceňte na sebe to, čo vám napadne ako prvé. Nejde to tak ľahko? Možno bude odpoveď trochu hlbšie. Asi bude treba popracovať na sebaprijatí. Je medzi tým totiž súvis.
„Keď počujem slovo sebaprijatie, tak mi to evokuje prácu na sebe,“ prezrádza študentka psychológie Nikola Soľavová. „Prácu v dobrom slova zmysle, nie nejakú povinnosť. Nie každý dostal do vienka zdravé sebahodnotenie. Rovnako ako svet, aj človek sa vyvíja. Veľkou výzvou je pre mňa, aj vzťah so sebou samou. Neustále na tom pracujem. Sebaprijatie je pre mňa niečo, pri čom si uvedomujem, kto som a som s tým vyrovnaná. Viem sa pochváliť, viem to prijať a viem to rozdávať. Prečo? Lebo kompliment je povzbudivý motor, ktorý pomáha hýbať sa na ceste životom. Lebo život prináša stále rôzne veci, na ktoré nemáme povinnosť byť pripravení,“ uzatvára Nikola.
Zjednodušene teda možno povedať, aj keď to nie je paušálne pravidlo, že platí premisa: Keď nemám problém so sebaprijatím, komplimenty od druhých ma potešia a prirodzene ich prijímam. Veronika Spišková spresňuje: „Myslím si, že je to jeden z faktorov, ale nie jediný. Komplimentom hovorím inému, že som si na ňom všimla niečo dobré. Ak to vidí tiež, tak mi môže poďakovať alebo zareagovať neutrálne. Ak to nevidí, tak sa môže brániť, že to tak nie je.“ Stále to ale neznamená, že vyrovnaný a sebavedomý človek reaguje za každých okolností na komplimenty pozitívne. „Skúste napríklad pochváliť horského nosiča pri vynáške na chatu, aký je silný. Alebo pochváliť partnera, ako krásne upratal, ak ste vy sám bordelár.“ Kľúčové je teda pochopiť fakt, že samotný kontext situácie často mení obsah komplimentu a nie vždy si to uvedomíme.
Pochváliť samého seba nie je zložité
A toto si treba uvedomiť aj pri ďalšej skutočnosti, ktorá vplýva na to, ako dokážeme pracovať s komplimentmi. Je to výchova, ktorá naše správanie, prežívanie a pohľad na život i na samých seba výrazne ovplyvnila. „Ak môj rodič na kompliment vždy reagoval v duchu: „Neblázni, to ja určite nie!“ Tak môžeme používať podobné odpovede aj kvôli presvedčeniu, že je to slušné. Nemusí to priamo súvisieť so sebavedomím. V detstve preberáme vzorce správania,“ ozrejmuje Spišková.
Jednoducho povedané, toto sú vlastne návody a normy, ako riešiť daný typ situácie. Faktom je, že vo väčšine situácií v živote nevymýšľame nové riešenia. Metaforicky povedané, nevynachádzame dôležitý, ak nie najdôležitejší objav ľudstva - koleso. Používame ho, v inováciách od čias starých Sumerov, ktorí prišli s touto prevratnou novinkou. Jednoducho siahneme po tom, čo sme už zažili. „Ak som nikdy nedostávala a nedávala komplimenty v rodine, tak to zrejme nebudem robiť prirodzene ani neskôr.“
Keď uviazne sebahodnota, komplimenty to nezachránia
Sebahodnota v súvislosti s komplimentmi tiež stojí za malé pristavenie sa. Súvisí s tým, akú výchovu sme dostali. Ak ste sami už rodičia, možno to jednoducho vysvetlí táto dobre známa veta: „Čo v detstve zasejeme, to dieťa zožne v budúcnosti.“
„Možno si aj vy sami nesiete do dospelosti nízku sebahodnotu. Máte rôzne pochybnosti o tom, aký dopad to môže mať na vaše deti. Možno, že si nesiete so sebou pocit neprijatia z vlastného detstva,“ odkrýva súvislosti psychologička Šárka Miková. Sebahodnota je podľa Mikovej, iba metaforou sebaúcty a sebaprijatia. Zahŕňa dve zložky. Sebahodnota, ktorú vnímame ako vnútorný pocit prijatia a kompetentnosť. Pri nej, ide zas o dobrý pocit viazaný na pokrok a úspech.
Ako sa vytvára sebahodnota?
Česká psychologička Šárka Miková vysvetľuje: „Sebahodnota sa vytvára už v útlom detstve. Rola rodičov je pritom kľúčová. Najskôr je to vzťah s matkou. Tu sa vytvára bazálna dôvera voči okolitému svetu. Deje sa tak prostredníctvom citového puta, bezpodmienečnej lásky, dôvery toho, že svet je bezpečné miesto. Ak toto u dieťaťa absentuje, chýbajú pevné základy. Má nízku sebahodnotu. Vytvára si obranný múr voči okoliu, ktorým sa cíti aspoň trochu chránené. Okoliu, vonkajšiemu svetu príliš nedôveruje a má pocit, že si vystačí samo. Takíto ľudia aj v dospelosti majú stratégiu, že od nikoho nič nechcú, ani nič nedávajú a vystačia si sami.“
Obzvlášť pri komplimentoch môže byť veľmi dvojsečné a klamlivé, keď sa naša sebahodnota stane závislá od okolia a názoru iných ľudí. Dostaneme sa tak do bludného kruhu, v ktorom hrozí, že uviazneme. Je v poriadku, ak sa niekedy cítime neisto. Nie sme Supermani ani Xeny. A samozrejme, že dobre padne, ak nás niekto povzbudí a povie nám, čo si na nás váži.
„Niektorí ľudia často uviaznu v tom, že si potvrdzujú vlastnú sebahodnotu v okolí. Jednoducho povedané, ich sebahodnota ostane závislá od názorov iných. Ak dáme takémuto človeku kompliment, bude sa brániť, lebo chce, aby sme ho presvedčili, že to myslíme vážne. Potrebuje istiť, že má hodnotu a že to, čo robí, robí dobre. Myslím si, že to nemusí byť vedomé a súvisí to s minulými skúsenosťami. Ale je to slepá ulička. Dovoliť si mať sa rád a vidieť svoju cenu je ako krok do tmy. Vyžaduje odvahu. Keď o sebe nechávam rozhodnúť iných, tak sa vlastne čiastočne zbavujem zodpovednosti,“ tvrdí Spišková.
Zradnými môžu byť aj pojmy vysoké a nízke sebavedomie v priamej súvislosti s komplimentmi. Líšiť sa to môže hneď v niekoľkých rovinách. Opäť vysvetľuje Veronika Spišková: „Môže sa to líšiť v rôznych oblastiach - som sebavedomý športovec/podnikateľ, no na strane druhej zas neistý vo vzťahoch . Z jednej situácie je to ťažké rozlíšiť. Môže to byť o tom, že si človek pochvalu vypýta, lebo ju veľmi potrebuje a neprichádza. (Čiže istá forma zúfalej túžby, aj keď to slovo nerada používam, lebo má zlé konotácie a ľudia ho berú veľmi negatívne). Na druhú stranu, ak poznám svoju cenu, tak síce nepotrebujem uistenia z okolia, dokážem sa oceniť aj sám. Ale to neznamená, že si nemôžem pochvalu takto vypýtať, aby som si trochu naplnila potrebu uznania od ostatných. Sme sociálne bytosti a tento pocit, že nás ľudia vnímajú a vážia si nás je pre nás prirodzený. Ako vo všetkom je to o vyhýbaní sa extrémom. Samochvála či potreba uistenia - myslím, že to môže byť oboje. Pochválim sa a som zvedavá, či to aj ten druhý vidí rovnako.“
Umenie komplimentov nie je zabudnuté umenie
Ako sa dá naučiť umeniu komplimentov? Každá cesta sa začína prvým krokom. A iba keď na túto cestu vykročíme, vidíme horizonty. Netreba sa báť. Stačí iba vykročiť. Možno vás inšpiruje rada študentky psychológie, Nikoly Soľavovej: „Skúste si nájsť najskôr cestu. K sebe. Láska je cesta. Napokon, každý môže robiť veci tak, ako to je príjemné práve jemu.“
Na začiatok vám môže napríklad pomôcť, keď si začnete aj na druhých ľuďoch všímať, čím sú pre vás výnimoční. „A dať to do slov, ktoré pochopia. Dar vyjadrovať sa nemá každý, ale aj tu tréning robí majstra. A hlavne stačí len toľko, aby to pochopila aj druhá strana. Horšie je, ak nevieme vnímať na iných ľuďoch dobré stránky. Aj to sa dá naučiť, ale chce to viac odvahy pracovať na sebe,“ uzatvára Veronika Spišková.
Tak či onak, zvlášť v tomto neistom čase, ktorý prežívame je to zaujímavý spôsob, ako sa o sebe dozvedieť viac. Navyše to skvalitní aj naše vzťahy. Možno vás inšpiruje aj jeden starší film z roku 2007. Jeho názov je: Úsmevom ku šťastiu a ponúka nádherné posolstvo. Hlavný hrdina príbehu pracuje v podzemných garážach. Jeho hlavnou náplňou je sledovať parkovacie lístky. Pridal však k tomu niečo navyše. Hoci nemusel, urobil to rád a nezištne. Každému, kto prišiel, dal okrem pečiatky aj pochvalu. A viete, čo sa stalo neskôr? Pre „potvrdenie“ vlastnej jedinečnosti začnú za ním chodiť vodiči cielene.
Pamätajte, že dobrý kompliment nikdy nie je zlý. A na začiatok si doprajte jeden aj pre seba a pochváľte sa najskôr vy sami. Možno sa vám dávanie či prijímanie komplimentov nezautomatizuje hneď, ale je predsa jasné, že návyk sa vytvára časom.
