Ešte sme sa len začali uvoľňovať z jednej krízy a už prišla kríza nová. Udalosti uplynulého týždňa nás opäť posadili na emočnú hojdačku. Šok, popretie, hnev, boj, frustrácia. Už to poznáme a aj napriek tomu je to pre nás rovnako ťažké, prípadne ešte o niečo ťažšie. Zatiaľ čo predtým bola hrozba neviditeľná, dnes je veľmi hmatateľná.
Uznávaná psychiatrička Elisabeth Kübler-Rossová popísala model vysvetľujúci dynamiku negatívne vnímanej zmeny, keď ľudia čelia vlastnej smrteľnosti alebo smrti blízkeho človeka. Daryl Conner rozpracoval tento model a identifikoval osem fáz, ktorými ľudia prechádzajú v priebehu negatívne vnímanej zmeny. Jeho emočná krivka zmeny hovorí o zmenách, ktoré sú mimo našej kontroly či rozhodnutia, nepríjemne nás zaskočia a menia naše životy aj proti našej vôli.
Na začiatku príbehu je stabilita, status quo, čiže situácia ako ju poznáme. Stav pred zmenou. Aj keď v kontexte ostatných dvoch rokoch je ťažké hovoriť o akejkoľvek stabilite. V každom prípade to bola situácia, na ktorú sme si časom ako-tak zvykli a naučili sme sa fungovať nanovo.
Keď nastúpi šok
Prvotná reakcia na negatívnu zmenu je šok a paralýza. V tej chvíli nie sme schopní akejkoľvek akcie. Zamrzneme v pohybe alebo prepneme na automat. Je to obranná reakcia, pri ktorej sa cítime istým spôsobom v bezpečí.
Nasleduje popieranie
Po úvodnom otrase prichádza odmietanie a popieranie. Je veľmi ťažké akceptovať novú nežiaducu situáciu či informáciu. Reagujeme odmietaním skutočnosti a hovoríme:
„To nemôže byť pravda.“
„To sa určite nejak vysvetlí.“
„To sa nemôže stať v 21. storočí.“
„To bude omyl, určite to mysleli inak.“
V prvý deň invázie som chodila ako v mrákotách. Moja hlava to nebrala. Prijímala som informácie, ale dovnútra neprešli. Celý deň som verila, že príde niečo, čo to celé vysvetlí. Bol to omyl, gesto sily, ale skutočná vojna to nemôže byť. Nie v 21.storočí! Nie v susednej krajine! Zdieľala som mantru mieru a dostala výčitku, že to neberiem dostatočne vážne. Nebrala som. Všetko sa vo mne búrilo proti predstave, že to je pravda.
Popierať sa dlho nedá, keď realita na vás vyskakuje z každého kúta. Televízia, sociálne siete, priatelia, rodina - všade to isté. Vojna na Ukrajine. A zrazu ma to doslova zaplavilo. Tri dni som obsesívne sledovala všetky správy. Domáce aj zahraničné spravodajstvo. Sledovala som všetky možné zdroje. Dookola som prechádzala FB, Instagram, LinkedIn. Celú ma to zahltilo.
O slovo sa hlási hnev
Keď pochopíme, že popieraním problém nezmizne, nastupuje hnev. Reagujeme nepochopiteľným a nezdôvodniteľným hnevom na ostatných a bolesťou. Potrebujeme niekoho obviniť z toho, ako sa cítime. Obviňujeme vládu, Američanov, Rusov, ľudí s iným názorom alebo to schytá niekto z najbližších. V snahe ventilovať svoj hnev, nájdeme zástupný problém, cez ktorý uvoľníme tlak v sebe. Pohádame sa pre nevynesené smeti, zle uložený riad. Nejako to musí ísť von.
Často sa ventilácia hnevu deje pre nás bezpečným spôsobom. Napríklad spoločným nadávaním a hejtovaním na Facebooku. Môj hnev si našiel svoju cestu. Vyrazil proti popieračom, hoaxerom a ponúkačom alternatívnej pravdy. Povedala som si DOSŤ. Stačilo slobody prejavu, blokujem vás, zmažem zo svojho života. Aj som im to chcela patrične oznámiť. Mažem Ťa, aby si vedel a vedela! Zastavila som sa pri treťom. Neoznámila som to nikomu, našťastie 😊.
Nie preto, že si za tým nestojím. Stojím. Ale v momente, kedy sme v emočnom únose, strácame súdnosť. Doslova. Amygdala, centrum emočného prežívania, prevezme velenie a odstrihne nás od neocortexu, centra racionálneho uvažovania. Aj keď si myslíme, že jasne myslíme, pravda je taká, že nemyslíme. Fyziologicky to nie je možné, pokým sa neobnoví spojenie. Niekedy je to 20 min, stačí to predýchať, vstať zo stoličky, napiť sa vody. Inokedy sa potrebujeme na to vyspať. Už naši predkovia vedeli, že ráno múdrejšie večera.
Emócie musia ísť von
V každom prípade v tejto fáze je veľa emócii, ktoré chcú ísť von. Ak máme už predtým nacvičené spôsoby, ako s nimi pracovať, vieme ich presmerovať. Ak nie, pustíme ich neriadene von. Na chvíľu sa nám možno uľaví, avšak nikam nás to neposunie. Ubližujeme sebe, aj druhým. Niekedy bolesť, ktorú cítime, predstavuje takú obrovskú emočnú nálož, že nemáme silu ani prostriedky ju ustáť zdravým spôsobom.
Ak to však nepustíme von, hnev sa usadí v tele. Pred dvoma rokmi, počas prvého lockdownu ma dlho trápil kašeľ. Hnev sa mi usadil v prieduškách. Nepomáhali kvapky, ani tinktúry. Hnev odišiel až vtedy, ako som to pochopila a prijala, že ja sa fakt hnevám. Hnevala som sa na celý svet, na život, ktorý ma zastavil rozbehnutú na plnú rýchlosť.
Oveľa zdravší spôsob, ako tým prejsť, je POROZUMIEŤ. Porozumieť, čo sa aktuálne deje nám a čo naším blízkym. Kde sa nachádzame na emočnej krivke zmeny, aby sme nevyčerpávali seba a svoje okolie zbytočnými snahami a nezmyselnými aktivitami.
Toto nie je čas na riešenia a navrhovanie možností.
Potrebujeme mať pri sebe niekoho, kto nás vypočuje, bez hodnotenia a súdenia. Bez analýz a dobrých rád. Niekoho, kto nám umožní vyrozprávať sa z toho, nedusiť to v sebe. Ozvučiť drámu, ktorú prežívame vnútorne. Potrebujeme bez cenzúry vyjadriť svoje pocity. Pustiť to von. Nie však deštruktívne, ubližovaním druhým.
Niekedy je toho na našich blízkych veľa. A možno tým prechádzajú rovnako ako my. Nevedia nám dať podporu, sami ju potrebujú.
Mne pomáha nebyť v tom sama. Zo svojej praxe poznám síce veľa návodov, ako si v takých chvíľach pomôcť, avšak teraz akoby to nefungovalo. Niekedy potrebujeme k tomu druhého. Niekoho, kto nás tým prevedie bez vlastného emočného zaťaženia. Vďaka korone je mnoho možností dostupných online. Nezostávajte v tom sami, prosím.
Ako na vyjednávanie
Keď prehrmí búrka hnevu prichádza vyjednávanie. Nemôžeme dlho odmietať realitu, začneme skúšať, ako to zmierniť, ako eliminovať alebo aspoň zjemniť dopady zmeny.
Sú situácie, kedy niečo dokážeme vyjednať, ako keď dcéra príde s oznámením, že je tehotná a odchádza zo školy. Skúšate jej to vyhovoriť alebo aspoň nájsť kompromisné riešenie. Avšak pri zmenách, ako bola korona pandémia či teraz vojnový stav v susedstve, je zóna nášho vplyvu veľmi malá. Bytostne potrebujeme cítiť, že nie sme bezmocní. Potrebujeme cítiť, že aspoň niečo zmôžeme. Podporujeme, organizujeme, prispievame, ideme na námestia, posúvame informácie. Je veľa možností ako môžeme prispieť. Avšak treba byť veľmi pozorný k tomu, koľko energie nás to stojí a či nejdeme za hranice únosnosti.
Ak sa ozve depresia
Popieraním, hnevom a vyjednávaním sa emočne vyčerpáme. Ocitneme sa v tzv. slzavom údolí. Sme depresívni, frustrovaní, apatickí, rezignujeme. Strácame fyzickú aj emocionálnu energiu, nemáme o nič záujem. V tejto fáze naplno čelíme negatívnemu dopadu zmeny.
Zlá správa je, že nedá sa to preskočiť. Snaha o preskočenie či obídenie môže byť len ďalšou formou popierania. Vieme však pobyt v údolí zmierniť a zvládnuť bez veľkých tráum a ujmy na fyzickom či psychickom zdraví. V krajných prípadoch, pri veľkom až iracionálnom popieraní skutočnosti, môžu ľudia v tejto fáze uviaznuť dlhodobo.
Tu pomáha šetriaci mód. Pravidelnosť, denné rutiny, fungovanie v známych koľajach. Pravidelný spánkový a stravovací režim, pohyb, spoločnosť príjemných ľudí. Sústreďte sa na to, čo je TU A TERAZ a čo viete sami ovplyvniť. Plánujte len v horizonte, na ktorý dovidíte, venujte sa činnostiam, ktoré vám idú od ruky, kde máte dobrý pocit zo seba. Nepozerajte sa príliš von, čo robia iní, obmedzte rušivé vplyvy. Najmä sa to nesnažte prekonávať ešte väčšou aktivitou.
Netýrajte sa výčitkami, že by ste mali robiť to či ono. Je úplne v poriadku chvíľu ležať na chrbte. Ako v mori, keď ste unavení plávaním, ľahnete si na chrbát a necháte sa unášať vlnkami.
Testovanie ako ďalšia fáza
Dobrá správa je, že nič netrvá večne. Príde signál, že je čas konať. Spoznáte to. Nemusíte ho každý deň vyčkávať, pozerať z okna, či už ide. Pocítite chuť konať. Po pobyte v slzavom údolí prichádza testovanie. Začíname hľadať spôsob, ako fungovať v zmenenej situácii, prehodnotíme svoje očakávania a možnosti v rámci novej skutočnosti. Pomaličky opäť získavame pocit kontroly nad tým, čo sa okolo nás deje. Krok za krokom berieme svoj život naspäť do svojich rúk.
Mne v takej chvíli pomáha opäť hovoriť. Hovoriť o mojich nápadoch, diskutovať a rozvíjať svoje myšlienky s pomocou druhých. Spoznávať nových ľudí, rozširovať si obzory. Vystrčiť hlavu zo svojej bubliny. Sledovať, čo sa deje okolo. Spojiť sa s inými, spolu preskúmavať, aké iné možnosti tu sú. Totiž keď sme do nejakej situácie príliš ponorení, prestávame vidieť jasne. Cyklíme sa v rovnakých úvahách, prichádzame k rovnakým záverom, nevidíme možnosti, ktoré vidia iní. Cyklus rovnakých úvah a záverov vysáva energiu, vťahuje nás do bludného kruhu.
Neostávajte v tom sami.
Akceptujme, že to prejde
Akokoľvek sa nám to v tejto chvíli nezdá, všetko raz prejde. Emočná hojdačka sa dohojdá a my opäť cítime pevnú pôdu pod nohami. Akceptácia zmeny neznamená, že sa nám to páči, ale že dokážeme existovať v novej situácii. Prijmeme realitu takú, aká je a naučíme sa v nej fungovať.
Časom príde iná zmena, iná výzva. Pokiaľ tým raz prejdeme vedome, sme silnejší a odolnejší, keď príde ďalšie tornádo. Vieme už, čo robiť, ale aj čo nerobiť.
Čo sa deje okolo nás nezmeníme, môžeme však zmeniť to, čo sa deje v nás.
Ak sa vás téma dotýka, pozývame vás týmto zároveň na bezplatný webinár V OKU TORNÁDA, ktorý organizujú členky občianskeho združenia Beelong community & networking, v stredu 09.03. o 19:30 online. Spolu prejdeme fázami a dynamikou negatívnej zmeny, povieme si, čo robiť a nerobiť, aby ste ustáli emočnú búrku v sebe a pomohli to ustáť aj ľuďom okolo seba. Ukážeme si pár praktických cvičení, ktorými dokážete vytvoriť pokoj v sebe.
Jana Bernaťáková je change facilitátor, systemický kouč a spoluzakladateľka Beelong community & networking, platformy pre prepájanie, spoluprácu a podporu ľudí v procese zmeny.
