Nebuďme vzťahovační voči deťom, ani dospelým


 

Keďže sa vo svojich blogoch venujem téme impulzívnych a hyperaktívnych detí, stále častejšie mi píšu rodičia týchto detí. Píšu o vlastnej bezmocnosti a smútku, ich slová sú vyjadrením krivdy a plné nepochopenia ich detí dnešným školským systémom.

Tieto deti sú otvorenými a priamočiarymi osobnosťami, no takéto črty školský systém jednoznačne odmieta. Pravdou však je, že pokiaľ ich vety neobsahujú urážky a posmešné poznámky, ich odvrávanie je len prejavom toho, že prežívajú nepochopenie, neprijatie, odsudzovanie a odvrávaním chránia svoju osobnosť, pretože  každá ľudská osobnosť na to má právo. Nedostali by sme v kolíske pri narodení do daru dôstojnosť, keby to tak nebolo. Ako ľudské bytosti sme nastavené vnútorne tak, že keď prežívame útok, chránime sa. Chránime sa útekom alebo útokom. Vo forme komunikácie je útekom  detská „zaťatosť“, u dospelých odmietanie komunikácie. Útokom je detské „odvrávanie“, u dospelých ohováranie (HOVORenie za chrbtom O druhom) výčitky, obviňovanie, odsudzovanie atď. Týmito prejavmi, ktoré obsahujú útek, či útok, sa snažíme mať v komunikácii navrch, chceme byť NAD a nesprávame sa k druhému s rešpektom ako k seberovnej ľudskej bytosti. Toto správanie vnímam vo veľkom aj u dospelých ľudí. Ich prežívanie sa odvíja od toho, čo na nich povedali druhí, na základe čoho u nich vzniká potreba  ohovárať a odsudzovať. A pritom stačí pochopiť len málo:

 Nemôžeme ovplyvniť prežívanie druhých, môžeme sa od neho odpojiť vnútorným vysvetlením, že druhí ľudia negatívne konajú na základe minulých skúseností, najmä tých boľavých.  Ich vnútorný svet sa vyvíjal  vplyvom ich myšlienok a pocitov, na základe ktorých ako keby cez vlastný filter vnímajú druhých ľudí. Odpojiť sa však neznamená ignorovať prežívanie tých druhých. Odpojiť sa znamená nespájať prežívanie druhých s hodnotu svojej osobnosti a ak je možnosť,  naučiť sa druhých počúvať a vnímať bez vlastného posudzovania a nevyžiadaných rád.

Aké vlastnosti majú ľudia, pri ktorých sa druhí cítia bezpečne? Sú ako pokojná voda. Druhí im môžu povedať čokoľvek, čo ich trápi. Je to, ako keď hádžeme kamene do pokojnej vody - kamene padnú, voda sa uzavrie a je stále pokojná. Takíto ľudia si vypočujú druhých pozorne bez posudzovania, neberú ich negatívne prežívanie vzťahovačne. Týmto umožnia druhým, aby sa im prostredníctvom vlastných zdieľaní starostí a trápení uľavilo a aby sa ich negatívne pocity svojím vypovedaním odplavovali a mizli ako tie kamienky vo vode.  

 

Pomôžu výčitky, obviňovanie či odsudzovanie, aby napravili deti alebo dospelí svoje konanie? Nie, nepomôžu. Vo svojom živote som prišla na to, že ľudia objavia svoj vnútorný radar „DOBRA“, ak sa môžu uvoľniť a vyrozprávať z nepríjemných pocitov, ktoré cítia v rôznych situáciách a s ktorými sa nedokážu vyrovnane vysporiadať, pretože ich vnútorný svet je ako rozbúrená voda. Aby sa ich vnútorný svet upokojil, potrebujú všetok kal v podobe týchto nepríjemných pocitov vyplaviť von. Nepokojný život je aj neistým životom, a preto potrebujú istotu v podobe človeka, ktorý ich počúva bez odsudzovania a ktorý ich len vníma. Potrebujú človeka, ktorý týmito kvalitami vytvára pre nich bezpečné prostredie, v ktorom sa môžu uvoľniť. Zistila som, že keď sa takto ľudia uvoľnia, odrazu ich radar „DOBRA“ z vnútorného sveta neskôr upozorňuje, kedy zablúdili svojím konaním, vďaka čomu zareagovali sebaochranne -nerešpektujúco voči iným. Postupným vyplavovaním nepokojných pocitov sa ich vnútorný svet upokojuje, stáva sa istejším a pevnejším. Pri tomto prístupe som zažila, ako si ľudia v mojom okolí odrazu začali sami uvedomovať, kedy ublížili, a potom boli ochotní si priznať chybu a ospravedlniť sa.

Toto isté platí aj pri deťoch. Ak chceme riešiť nedorozumenia medzi nimi tak, aby sa uľavilo všetkým v nedorozumení, musíme im pomôcť pomenovať pocity, aby boli schopné vidieť túto situáciu neskreslene bez svojich emócií a pridať poznatky zo sebapoznávania, aby videli túto situáciu z hlbšieho druhotného pohľadu.

 

Takže, ako sa môžeme odnaučiť byť vzťahovačnými?

  • Prežívanie druhého je jeho prežívaním, ktoré sa  vytvára  vďaka myšlienkam a pocitom, ktorá tento človek vnímal a na ktorých základe si vysvetľoval svet a vzťahy okolo seba. Je to jeho prežívanie a jeho vysvetlenia, ktoré s nami nemajú nič spoločné.
  • Ja môžem druhému pomôcť tým, že v situáciách, kedy chce rozprávať o svojom trápení, budem ho iba počúvať. Mojím pozorným počúvaním a tým, že druhý človek dáva zo seba von negatívne pocity, mu pomáham uvoľniť sa. V našom vzájomnom vzťahu takto vytváram bezpečné prostredie, pretože sa  nemusí chrániť pred mojím posudzovaním, odsudzovaním a nevyžiadanými radami.
  • Rady udeľujem len vtedy, keď si to druhý vyžiada. Ak radíme vtedy, keď si to ten druhý nevyžiada, dávame mu najavo povýšenectvo a vyjadrujeme mu nedôveru k jeho schopnostiam korigovať si svoj život. Každý človek má v sebe nástroje na riadenie svojho života prostredníctvom pocitov, potrieb a schopností. Boľavé emócie v podobe strachu, bezmocnosti , neistoty a hnevu mu však zakrývajú pohľad na tieto schopnosti.

 

Týmto konaním chránime sebaúctu či u dospelých alebo detí a tým ovplyvňujeme ich nedôverčivé myslenie smerom k tomu, že im pomáhame rozvíjať dôveru k vzťahom.

 

Uvediem tu aj príklad, ktorý sa nám prihodil v škole. Deťom som pri tejto situácii vysvetlila, že prežívanie druhého je jeho prežívaním a prečo je dôležitá integrita. To znamená naučiť sa hneď a s ohľadom na dôstojnosť druhého vyjadriť svoje pocity a názory. V tomto príbehu som nezobrala konanie detí vzťahovačne, ale s ohľadom na to, že vo svojom veku ešte nevedia riešiť nedorozumenia asertívne, som sa snažila nevtiahnuť svoje emócie do riešenia tohto nedorozumenia. Tieto príbehy nájdete aj na mojej stránke na Facebooku „Práca s denníkom“.

 

Potreba integrity, spolupráce a uvedomenia si dôstojnosti druhého, aby sme si neubližovali.

 Naše impulzívne deti nenechajú dospeláka len tak. Dnes sme riešili uslzené oči dvoch chlapcov, ktorí sa z nedorozumenia naučili niečo dôležité. Na telesnej výchove som odrazu spozornela, keď som videla, ako sa dvaja chlapci prehnali okolo mňa a vôbec to podľa nahnevaného výrazu jedného a vyľakaného pohľadu druhého nevyzeralo na naháňačku. Moje presvedčenie bolo o to istejšie, keď som videla, že ostatok futbalistov sa postavil medzi nich a odmietol ich pustiť k sebe, kým aspoň ten jeden „impulzívny chlapec nebude ovládať svoje správanie. Keďže robím medzi deťmi, ktoré majú nedorozumenie, prostredníka, vybrala som a k obom a poprosila, aby mi najprv vysvetlili situáciu z povrchu-čo sa dialo na prvotný pohľad. Dozvedela som sa, že nášho troška precitlivenejšieho chlapca v bráne nahnevalo to, keď mu druhý chlapec povedal, po tom, čo dostal loptou ranu, že vraj dobre mu tak. Chlapec sa z brány rozbehol a začal ho nahnevane naháňať a druhý pred ním ozlomkrky utekal. Po vzájomnej spolupráci ostatných detí, ktoré sa medzi nich postavili a mňa, ktorá som ich dala bokom, chlapci ostali stáť a obaja mali slzy v očiach. Tak som šla zisťovať, čo sa stalo na druhotný pohľad-čo sa dialo v ich vnútornom svete, že reagovali tak, ako reagovali, keďže prežívanie ovplyvňuje konanie.

V rozhovore s prvým nahnevaným chlapcom som zistila, že sa ho dotkla necitlivá veta od druhého chlapca: “Dobre ti tak!“ Stála som pri ňom vetou, že to muselo byť pre neho boľavé, ak ho bolela rana a vypočuť si takúto tvrdú vetu. Chlapčekovi slzili oči viac a viac vďaka úľave, pretože som ho chápala. Potom  som mu pripomenula, že ak nám druhí hovoria nepríjemné veci, hovoria to z nejakého dôvodu, pretože sa cítia sami nepríjemne a chcú, aby sme sa cítili aj my nepríjemne. Len je dobre sa s nimi porozprávať neskôr v pokoji, aby sme zistili, či sme aj my sami neovplyvnili ich prežívanie a konanie. Ich prežívanie však nesúvisí s naším.  Ak chcú, aby sme sa my cítili nepríjemne a my túto ich potrebu naplníme a  proti nim bojujeme, dosiahli, čo chceli. To, že sa cítime nepríjemne. Preto je dobre nereagovať, pretože druhému ukážeme, že to ako sa cítime, ovplyvňujeme my a nie on.

Rozhovor s druhým chlapcom som viedla tak, aby som zistila, ako správanie druhého chlapca ovplyvnilo jeho konanie. Ten mi so slzami v očiach vysvetlil, že ten prvý chlapec sa v bráne hral, napodobňoval karate-pohyby, nedával pozor na futbal a dostal gól vďaka nepozornosti. Aby som chlapcovi ukázala, že aj jeho chápem, podporila som ho v tom, že som pomenovala jeho pocity-že sa  musel nepríjemne cítiť, ak sa snažil a ten druhý chlapec neukazoval podobnú snahu. Potom som mu vysvetlila, že on ani nechcel uraziť toho chlapca v skutočnosti, pretože v skutočnosti ho hnevalo, že sa nesnaží. V skutočnosti ho  chcel upozorniť, aby sa snažil. Povedala som mu, že medzi ľuďmi je dôležité si hneď povedať, čo skutočne chceme, čo nás skutočne hnevá a nie hnev a bolesť maskovať za urážky.

 

Keď sme si to vysvetľovali ešte v kruhu všetkých detí, nejako spoločne sme prišli na to, že keď nás niečo bolí a nevieme tieto pocity otvorene pomenovať, ukrývame ich  za urážky, údery a ubližujeme. Potom sme prišli na to, že niekde  treba ukončiť ten kolobeh, keď jedného niečo bolí, ublíži ďalšiemu a ten ďalšiemu. Riešenie je v integrite, musíme sa naučiť hovoriť to, čo v skutočnosti cítime a chceme a potrebujeme a tým ukazujeme rešpektujúcim spôsobom svoje hranice- svoj ochranný kruh.

 

Nevidím pozitívne pôsobenie vo výchove v tlaku, odsudzovaní a vyčleňovaní. Pozitívne pôsobenie výchovy vidím v nevzťahovačnosti, integrite, otvorenosti, vo vnímaní pocitov dieťaťa , nestrannom, starostlivom, neodsudzujúcom počúvaní  dieťaťa a v sebapoznaní. Sebapoznanie znamená potrebu uvedomiť si, že nás ani netrápi negatívne konanie iných, ale to, keď ich berieme vzťahovačne, pretože narušujú našu vnútornú istotu vo vzťahoch. Ak si toto uvedomíme a budeme sa meniť na tú „pokojnú vodu“, kedy budeme bezpečným prístavom pre druhých, môžeme šíriť porozumenie a pokoj ďalej. Nebude to zo dňa na deň, charakter sa mení celé roky. Čo je však dôležitejšie -ovládať a prinášať napätie, či žiť tak, aby sme rozvíjali komunikáciu a  na jej základe porozumenie?

                       

Vážme si deti, ktoré svojou živosťou a hyperaktivitou a impulzivitou narúšujú naše zóny pohodlia. Tým, že odolávajú našim obavám, úzkostiam a obmedzeniam, nám neustále pripomínajú dôležitú potrebu každého šťastného človeka "BYŤ SÁM SEBOU".

Zdieľať na facebooku