Pri svojej ceste za sebapoznávaním sa snažím vnímať z ľudí viac, ako prezentujú navonok. Vo vzťahoch a v komunikáciách medzi ľuďmi sa bohužiaľ vyskytuje veľa posudzovania, odsudzovania, nálepkovania prostredníctvom slov: „On je manipulatívny, využíva ma, využíva iných, klame, podvádza....atď.“ Mohla by som menovať ďalej a to nehovorím o ponižovaniach a urážkach v diskusiách k rôznym témam v blogoch. Väčšinou druhá strana reaguje ešte tvrdšie, pridá aj za seba ďalšiu urážku, posmešnú poznámku. Kde sa v nás berie toľko zlosti? V týchto diskusiách nejde o toho druhého a je jedno, či ide o súkromné diskusie alebo skupinové diskusie. Vždy je tá zlosť problémom toho, kto urážku alebo výsmech pošle k tomu druhému. Je to vnútorná zlosť, ktorá nebola spracovaná. Za každou touto zlosťou sa nachádza volanie „svojho vnútorného ja“, ktoré sa cíti neprijaté, neocenené, nemilované- nerešpektované, za prijatím, ocenením, láskou a rešpektom. Toto sklamanie kompenzuje človek smerom von, pretože si mylne myslí, že najprv ho musia prijať, oceniť , rešpektovať a milovať tí druhí, aby to pocítil aj vo svojom vnútri. Lenže ako to môžu urobiť, ak vysiela k nim správu, že je vnútorne zúfalý? Ako môžu prijať zlosť, ktorá netvorí vzájomnú harmóniu a vyrovnanosť vo vzťahoch a už vôbec neprispieva k hľadaniam riešení a kompromisov. Získavanie prijatia, ocenenia, lásky a rešpektu má opačné poradie. Začína v nás. Zjednodušene povedané, ak nevysielame pokoj, harmóniu a vyrovnanosť, nemôžeme ho pocítiť ani zvonka. To čo vysielame, sa k nám vráti. Prírodné zákony platia aj vo vzťahoch. Smutné je, keď vonkajšie posudzovanie „odpozerajú“ deti a ďalej tento typ komunikácie šíria, ako som si všimla aj medzi deťmi vo vzťahoch v škole. Mláďatá sa všeobecne učia vzorom. Zmeňme my dospelí seba, získajme nadhľad pomocou hľadania sebapoznania, prijatia, ocenenia a rešpektu k sebe. Najprv sa naučme prijať sami seba, oceniť sami seba, milovať sami seba a rešpektovať sami seba. Potom pochopíme aj význam slovného spojenia „vnútorná sloboda“ a pochopíme, že toto spojenie neprináša chaos, ale rovnováhu. Vnútorná rovnováha sa odrazí vo vonkajšej rovnováhe.
Čo znamená prijať samých seba?
Znamená to prijať seba s minulosťou, so všetkými udalosťami a najmä s tými, ktoré neboli pozitívne, prijať samého seba aj so svojimi pozitívnymi stránkami a aj so svojimi negatívnymi stránkami. Pri negatívnom prežívaní si môžeme povedať, že práve teraz potrebujeme prijatie, ocenenie a rešpektovanie. Potrebujeme ho však najprv od seba, aby sme získali vnútornú rovnováhu a reagovali na druhých zmierlivejšie. Negatívne pocity nepripisujme automaticky iným, pretože sú naše a upozorňujú nás naliehavo na to, že potrebujeme rozvíjať vnútornú rovnováhu. Nemôžeme ovplyvňovať iných tlakom vo forme obviňovania, odsudzovania, urážok a posmeškov. Nič nevyriešime. Iných a takisto deti môžeme ovplyvňovať a inšpirovať len vzorom. Prijať seba znamená prijať sa aj pri potknutiach. Sme na ceste životom a tá obsahuje prekážky a aj kôň na bežeckých pretekoch sa môže potknúť. My by sme sa však nemali učiť pretekať sa s druhými a porovnávať sa, kto je lepší a kto horší. My by sme sa mali naučiť čo najbezpečnejšie voči sebe a druhým prejsť svojou cestou. Pri prekážkach a potknutiach vstať a ísť ďalej. Prekážky a potknutia sú našimi životnými lekciami vo forme skúseností. Ak prijmeme seba a dokážeme sa s úsmevom pozrieť aj na svoje „negatíve veci“ a budeme ich chápať ako volanie po prijatí, ocenení a rešpekte, dokážeme odrazu pochopiť aj „negatívne správanie“ druhých, pretože si povieme: „Ach, aj on/ona túži teraz po prijatí, ocenení, vypočutí a rešpekte, len to dáva najavo skrytým volaním o pomoc, ukrytým za tvrdosť vďaka vnútornej zúfalosti.“ Niekedy sa k nám druhí nezachovali správne a možno nám nepríjemne ubližovali či už v detstve alebo v dospelosti, uvedomme si však, že nemali spracovanú vnútornú zlosť. Ubližuje človek, ktorý je zúfalý a ktorý neobjavil vlastné prijatie, nespoznal vlastnú hodnotu a ktorý sa nemá rád. Je to jeho problém, my za to nemôžeme. Tu sa nachádza základ v odpustení a zmierení sa s druhými.
Čo znamená oceniť sa?
Náš život nie je od začiatku ľahký a my ním dokážeme prechádzať, niekedy s úsmevom, niekedy so slzami v očiach, niekedy s hnevom, obavami, strachom. Uvedomme si však, že ním prechádzame a nevzdávame to. Možno sme sa popritom nezachovali vždy „vzorovo“ podľa nejakých príručiek, ale objavili sme skúsenosť a tá nám napovedala, že existuje možno „slobodnejšia a harmonickejšia cesta“, než po ktorej zatiaľ ideme. Oceníme seba za osobné víťazstvá, ktoré sme získali, za osobné prehry, ktoré sme ustáli a za vytrvalosť, ktorou ďalej kráčame životom a hľadáme svoje osobné naplnenie. Ak dokážeme oceniť seba, vieme, že ostatní sa usilujú o to isté a prestaneme pozerať na nich s nedôverou či odstupom. Obviňovanie alebo odsudzovanie pochopíme ako našu nedôveru, ktorú môžeme odstraňovať uvedomením si toho, že všetci kráčame po podobných cestách a niekedy máme veľa síl a niekedy málo. Vždy však nájdeme silu na cestu ďalej.
Čo znamená rešpektovať a milovať seba?
Je treba si uvedomiť, že každý z nás je jedinečnou osobnosťou s jedinečnou minulosťou a s jedinečnými skúsenosťami. Nie sme roboty, sme žijúce bytosti, ktoré môžu obohatiť svet svojím jedinečným vnímaním a jedinečným prínosom. Snažiť sa podobať niekomu inému, je „duchovnou sebevraždou“ a sklamaním, pretože sa nám takto nepodarí získať vnútornú spokojnosť a ani sebalásku či rešpekt k sebe. Milovať a rešpektovať seba znamená byť samým sebou a to isté dovoliť druhým. Rešpektovať svoje pocity a potreby a najmä si uvedomiť jednu dôležitú vec. Ak milujeme a rešpektujeme seba, vieme že nie vždy máme „dobrý deň“. Niekedy sme mrzutí, niekedy nám nesadne, ako sa zachovajú iní. Tí druhí majú pred sebou inú cestu a zbierajú iné skúsenosti, ale v podstate sme všetci na tom rovnako. Hľadáme vnútornú harmóniu a harmóniu s ostatnými. Tam je dôležité si uvedomiť, že to čo prežívam JA, je MOJÍM prežívaním a „MOJÍM problémom“ a to čo prežívajú iní, je ich vnútorným prežívaním a „ich vnútorným problémom“. Ak dokážeme toto pochopiť, odsudzovania, obviňovania, urážok a posmeškov by ubudlo a pochopili by sme, ako je dôležité empaticky druhého iba vnímať a vypočuť si. Ľudia si väčšinou uvedomia veci, ktoré nemajú spracované, prostredníctvom pochopenia, súcitu a rešpektu od ostatných. Dokonalosť vraj neexistuje. Podľa mňa existuje. Ak dokážeme byť samými sebou a to isté dovolíme ostatným. Ak pochopíme, že majú takisto ako my nárok na svoje pocity, na svoje potreby, na svoje skúsenosti a na svoje vnútorné prekážky a potknutia. Dokonalosť je vo vnútornom prijatí sa takého, akým som a v prijatí ostatných, aby v našich vzťahoch nachádzala čoraz častejšie svoje miesto ľudskosť, pretože byť človekom zahŕňa všetko- aj to pozitívne a aj to negatívne. Musíme si vyskúšať rôzne úrovne svojho života, aby sme stúpali k tej najvyššej- k ľudskosti medzi sebou, pretože vlastná skúsenosť nám umožní druhých viac pochopiť. Výčitky zhoršujú vzťahy a dávajú druhým najavo, že sú nedokonalí a nedokážu si sami vyriešiť svoj život. Mal by to však dokázať každý, kto dostáva súcit, rešpekt a prijatie. Síl máme v sebe všetci dosť. Máme ich však v sebe dosť vtedy, keď sa môžeme oprieť o vlastné sily a ľudskosť ostatných.
Vnútorné prijatie, ocenenie, rešpekt a sebaláska vytvárajú vnútornú slobodu, harmóniu, vyrovnanosť, zrelosť a ľudskosť, ktorú dokážeme ostatným poskytnúť tým, že vnímame, prijímame, rešpektujeme a oceňujeme ich cestu a skúsenosti. Tu je vidieť, že sloboda v správnom poňatí nemôže spôsobovať chaos, ten spôsobuje tlak a manipulácie od ostatných, pretože odsudzovaním znemožňujú človeku vnútorné prijatie a pochopiť negatívne skúsenosti nie ako chyby ale ako dôležité lekcie učenia sa životu. Byť človekom je byť ľudským aj s pozitívnymi stránkami a aj s chybami, ktoré sa časom môžu ukázať ako dôležité skúsenosti na ceste k vlastnej harmónii a k ostatným.
