Články: Pre študentov
O projekte

 

Vráťme porozumenie do našej komunikácie

Darina Vranová
Autor článku

  

Veľmi sa mi páčila poviedka na zamyslenie Most, ktorú som tu nedávno čítala. Keby existoval človek, ktorý by vytváral mosty vo vzťahoch, v terajšej dobe by mal práce veru veľmi veľa. Naša komunikácia stále obsahuje  odsudzovanie, škatuľkovanie, obviňovanie a útočnosť. Stačí sa pozrieť na diskusie na internete. Stačí sa pozrieť na vzťahy v rodinách, školách, firmách atď.  Je toto znakom vyspelej spoločnosti?

Vyspelú spoločnosť si predstavujem ako spoločnosť ľudí, ktorí na druhého človeka pred sebou nepozerajú ako nepriateľa, ale ako na niekoho, komu je treba porozumieť a ku komu je treba sa priblížiť. Odsudzovaním a nedôverou voči niekomu vyspelú spoločnosť nevybudujeme. Keby sme sa pozreli z vtáčej perspektívy na našu mohutnú planétu a pozorovali ju, ako sa  majestátne pohybuje vesmírom a videli ľudí na nej ako drobné bodky, ktoré sa mihajú sem a tam, zrejme by sa nám nechcelo veriť, aké problémy na tejto planéte spôsobuje jednoduchá vec- porozumieť jeden druhému. Pravda je taká, že pokiaľ nezačne každý sám od seba, zmeny vo vzťahoch nebudú viditeľné.  Sme tlačení k múru samými sebou. Nedokážeme sa vzdať predstáv o tom, ako by sa mal človek pred nami správať. Ak to nie je podľa našej predstavy, panikárime,  strácame sebaovládanie a útočíme. Kto je na vine?....Naše myslenie a neschopnosť nechať druhých samými sebou. Snažíme sa druhých ovládať a nasilu tlačiť do „škatulky“, ktorá obsahuje zoznam toho, ako by sa mal správať žiak v triede, dieťa v rodine, partner vo vzťahu, učiteľ v škole, rodič na návšteve školy atď.   Zabúdame na jednoduchú vec, že každý kto je nasilu niekam tlačený, sa bráni. Prejavy sebaobrany môžu byť rôzne: nespolupracuje, rebeluje, odvráva, uteká zo vzťahu a je jedno či z rodinného či partnerského, začne klamať, alebo je dokonca arogantný, útočný až agresívny. Agresivita je tiež sebaobrana. Agresivita je vlastná zúfalosť, keď nevieme objaviť inú cestu, aby sme sa necítili tak zatlačení do nejakého kúta. Agresivita vzniká ako následok toho, že nemôžeme žiť podľa svojich predstáv a niekto alebo niečo aj- samotný systém presvedčení v spoločnosti  ma núti do niečoho, čo nejde a nefunguje a s čím sa nedokážem stotožniť. Ak bude vo vzťahoch prevládať potreba ovládania vo forme výčitiek a obviňovania, v komunikácii porozumenie nenastane.

 

Logicky z tohto všetkého vychádza to, že ak si chceme s niekým porozumieť, šírme okolo seba bezpečie prostredníctvom empatie, súcitu, rešpektu, prijatia, dôvery a vyrovnanosti. Musíme sa spolu cítiť bezpečne, aby sme vrátili porozumenie do našich komunikácií.  Musíme cítiť, že druhý človek nás neodsudzuje, nehodnotí, ale pozerá na nás s čistým vnímaním bez posudzovania a s porozumením, lebo chápe, že on je ja a ja som on. Týmto som chcela vyjadriť, že keby som prešla jeho minulosťou, bola by som možno ako on. Keby on prešiel mojou minulosťou, možno by bol ako ja.  Všetci sme výsledkami svojich životných skúseností. Neskôr  záleží iba na nás, či ich označíme ako negatívne a budeme sa stále správať ako ľudia, ktorí vidia vinníkov len v okolí, alebo nás naštartujú k otvorenému vnímaniu svojich slabších stránok. Ten, kto sám sebe priznáva slabšie stránky, už ich ovláda, lebo o nich  vie . Keď budú chcieť nabudúce riadiť jeho správanie, odoláva im a postupne ich mení za nové vzorce konania. Veľa ľudí , ktorí vidia okolo seba nepriateľov, v podstate majú v sebe strach, že niečo sa nedeje podľa ich predstáv a vinu vidia mimo seba. Reagujú útočne a nechcú si priznať, že keď vinia iných, ich kroky vedie zlosť. Konajú nepriateľsky a  nemajú šancu rozvíjať vzťahy, vždy budú len zatrpknutí. Najzaujímavejšie na tom je, že nechcú vidieť vlastnú zlosť. Namiesto hľadania vinníkov nehľadajú riešenia. To najdôležitejšie riešenie je nájsť u seba bloky a odpovede na otázku, prečo mám takú potrebu hľadať chyby na druhých.  Tu je vidieť, prečo je dôležité rešpektovať u detí aj ich chyby, aby si nevytvorili k svojim slabším stránkam v dospelosti  blok v podobe toho, že sa budú báť na seba pozrieť kriticky a za všetko budú viniť iba druhých.

Priznávam ako učiteľka, že pri živších deťoch mi ešte niekedy  napáda  myšlienka  typu: „Ach, ako sa to dieťa  sa správa.“ Postupne sa ju snažím a stále nahrádzam novým myslením a používaním otázky v rôznych situáciách : „Čo toto dieťa asi v tomto momente potrebuje?“  Svoje odmietajúce myšlienky nahrádzam myšlienkami, ktorými sa snažím priblížiť. Chcem vnútorný boj, ktorý by sa premietol do vonkajšieho boja s dieťaťom, nahrádzať pochopením, aby sme sa vzájomne približovali a cítili sa spolu bezpečne.  Rovnako aj k rodičom sa snažím vytvárať si priateľské vzťahy. Ide mi o to, aby sme sa cítili vedľa seba bezpečne bez akéhokoľvek náznaku vzájomného odsudzovania, ktoré vedie k nepriateľským reakciám. Zbavujem sa predsudkov, ako by sa malo ich dieťa správať a komunikáciu vediem smerom, aby sme spoločne spoznávali dieťa.

 

Ak dokážeme otvorene vnímať svoje slabšie stránky, prídeme na to, že je za nimi ukrytý strach- strach, že ten druhý sa nespráva podľa nejakých daných predstáv, ktorý nás núti do potláčania  jeho  osobnosti. Len ak sa zbavíme predsudkov a  bez osobnej vzťahovačnosti dovolíme ostatným, aby sa prejavovali otvorene, máme možnosť priniesť porozumenie do komunikácie. Táto komunikácia by mala obsahovať čisté vnímanie, počúvanie srdcom a nemala by obsahovať  žiadne výčitky. Vnímanie srdcom znamená to, že sa pokúšam pri komunikácii zistiť, čo cíti ten druhý a z toho vychádzať. Aj keď je útočný, snažím sa za tým vidieť vystrašenosť. Možno je vystrašený, že si má vypočuť nejakú nepríjemnú informáciu (rodič), alebo je vystrašený, ak má nepríjemnú informáciu podať (učiteľ). Možno je vystrašený, že jeho život nie je podľa predstáv ostatných. Možno je vystrašený, že jeho dieťa nie je podľa predstáv spoločnosti a  školy.  Príkladov na to, kedy sú ľudia útoční, pretože sa necítia bezpečne, by sme našli veľa. V podstate všetky majú niečo spoločné. Žijeme v spoločnosti a túžime po prijatí.  Ak sme nejakým spôsobom neprijímaní, staneme sa apatickými alebo útočíme. Musíme byť naozaj všetci predvídateľní......?

 

Dokedy budeme prejavovať našu vnútornú citlivosť útokmi? Kedy to nahradíme jednoduchým porozumením, že oproti mne stojí taká istá ľudská bytosť, ktorá si tiež prešla nejakými skúsenosťami, ktoré sformovali jej konanie a ktorá to nemusí mať ľahké. Prečo niekedy stojíme oproti sebe ako dva vystrašené kohúty a nevidíme, že ten druhý má tiež svoju dôstojnosť .  Niekto sa v živote   snaží prispôsobiť, pričom stráca sám seba a jeho vystrašenosť rastie.  Niekto má tej vnútornej sily viac, alebo ju objavuje a postupne nachádza  silnejšiu potrebu po sebaprijatí a žití v súlade s tým, čo cíti. Paradoxné je to, že nie ten kto sa prispôsobuje a stráca sám seba, je vyrovnaný a má lepšie vzťahy.  Lepšie vzťahy má ten, kto už prijal sám seba so všetkými stránkami. Je to človek, ktorý musel na ich prijatí pracovať. Človek, ktorý pochopil, prečo u neho sú, ktorý mal odvahu pozrieť sa na ne a priznať ich sebe. Týmto spôsobom človek objavuje k sebe súcit, ktorý už dokáže odovzdávať ostatným.  Svoje slabšie stránky nevidí ako svoje chyby ale ako výsledky svojich životných  skúseností, ktoré môže prepísať. Takýto človek dokáže na ostatných reagovať ľudsky- ako človek, ktorý pochopil vlastnú zraniteľnosť, ktorá z neho vytvorila človeka tolerantného a súcitného k ostatným.  Krásne na sebapoznávaní je to, že to čo objavíme a pochopíme u seba, pochopíme aj u ostatných. Pri sebapoznávaní sa objavujeme spoločne.

 

Vo svojej knihe „Som kráľom svojho sveta- Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným“, som vytvorila tieto schémy. Jedna charakterizuje človeka s nedôverou vo vzťahoch, čo sa prejaví aj v jeho myslení, emóciách a konaní a druhá sa týka človeka už s vytvorenou vyrovnanosťou, alebo môže byť potrebná pre človeka, ktorý chce pracovať na sebapoznávaní a na rozvíjaní svojej vyrovnanosti, sebadôvery a prijatia, aby šíril okolo seba dôveru a pocit bezpečia.

1. Pri nedorozumení sa človek cíti ohrozene kvôli nedôverčivým myšlienkam (mal/a sa inak zachovať, to by si nemal/a dovoľovať, dám mu/jej to pocítiť, nebudem sa s ním/ňou rozprávať atď.), vytvára si odmietavý postoj k druhému človeku => vzniká emócia hnevu a nastupuje emocionálne konanie - útočné alebo vyhýbavé (útok alebo útek)  => ak v nedorozumení útočíme, alebo sa vyhýbame komunikácii, ubližujeme ostatným,  nepreukazujeme im úctu, naša vlastná dôstojnosť týmito postojmi trpí a preto nerozvíjame ani svoju sebaúctu.

 

2. Pri nedorozumení sa človek nemusí cítiť ohrozene a aj keď cíti ohrozenie, zapája  sebavnímanie - vníma nedôverčivé myšlienky, oddelí sa od nich  => potom vníma druhého  človeka so snahou pochopiť jeho problematické pocity, vytvára si prijímajúci postoj k nemu ð nastupuje  rešpektujúce  konanie - empatické reakcie,  ja-výroky, otvorené rozhovory,  priznanie si svojich vkladov do nedorozumenia, ponúknutie riešenia atď. => snahou porozumieť ostatným si uchovávame vlastnú dôstojnosť a preto rozvíjame svoju sebaúctu a zároveň prostredníctvom rešpektujúceho konania preukazujeme úctu k ostatným.

 

Len snahou oddeliť sa od odsudzujúcich myšlienok a viet, snahou zapojiť komunikáciu, ktorá obsahuje prvky  empatie, asertivity a  otvorenosti, máme šancu stavať mosty vo svojich vzťahoch. 

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.