Články: Pre študentov
O projekte

 

Takto sme si to želali?

Darina Vranová
Autor článku

  

Už od feudálnej spoločnosti sa ťahá v našej spoločnosti vyžadovanie poslušnosti od bohatšej väčšiny k chudobnejšej väčšine. Vyžadovanie poslušnosti sa prenieslo do výchovy k deťom. Čo to znamenalo vyžadovanie poslušnosti? Vytváranie dieťaťa prispôsobivého, pri ktorom sa potláčala spontánnosť  vo vyjadrovaní svojich názorov a prirodzenosť vo vyjadrovaní vnútorného prežívania. V súčasnosti sa tieto postupy zmiernili, ale stále ostávajú neistoty a zmätky ohľadom poznania a korigovania našej vnútornej stránky, ktorú tvoria myšlienky, pocity a emócie. Niekedy v snahe neubližovať deťom  zabúdame nastaviť hranice a niekedy nahrádzame záujem o vnútorné prežívanie dieťaťa množstvom vecí.  Pocity a emócie sa niekedy snažíme u detí potláčať alebo zľahčovať. Ešte stále sa snažíme deťom podsúvať naše predstavy ohľadom  ich šťastia prostredníctvom toho, že im podsúvame naše predstavy  záujmov, ktoré by mali rozvíjať  alebo o naše predstavy ich budúceho povolania.

 

Všetci sa však rodíme už s vnútornou navigáciou vo forme predurčených schopností, nadaní, talentov, potrieb, ktoré potrebujeme mať napĺňané a pocitov, ktoré nás smerujú k harmonickému životu a ktoré potrebujeme aj vyjadrovať, aby sme sa približovali k ostatným. Skúsme sa priblížiť k ľuďom, ktorí odmietajú vyjadriť, čo cítia. Nevedia to, pretože zrejme žili od malička s presvedčením, že prejavovať pocity sa nemá a ich konanie pôsobí na nás chladne, pretože v podstate svoje pocity zmrazili. Zo začiatku deti vyjadrujú pocity, emócie, potreby aj názory  otvorene, len naša predstava poslušného dieťaťa, ktorá sa s nami vezie už od minulosti, nás niekedy núti dieťa potláčať a niekedy pritom použijeme aj spôsoby, ktoré im ubližujú. Môže dieťa, ktorého spontánnosť a prirodzenosť je potláčaná,  prísť do dospelosti ako človek s pocitom bezpečia a dôvery k ľuďom? Zrejme nemôže. Ako som tu už písala, pri pocite ohrozenia nás mozog nastaví na inštinktívne reakcie fyzickým útekom alebo fyzickým útokom a pri pocite nedôvery, čo je tiež vlastne pocitom ohrozenia, nás tiež nastaví na sebaochranné reakcie=emocionálne reakcie.  V podobe útoku sú to obviňovania, zhadzovania, zastrašovania, neobjektívna kritika, agresia. V podobe úteku sú to odmietania komunikácie, klamania. U detí je to už spomínaná emocionálna reakcia odvrávania v podobe útoku a zaťatosť v podobe úteku. Ak sa pozrieme aj na celkovú spoločnosť, v podobe útoku vidíme emocionálne reakcie na internetových diskusiách, keď sa zhadzujú ľudia, ktorí sa nepoznajú. Ďalej ich vidíme vo forme rebélie u mladých ľudí najmä u raperov. Na pracoviskách ich vidíme v podobe povýšeneckého alebo arogantného správania. Úteky ako emocionálne reakcie vidíme v podobe rôznych závislostí. Ak cítime tieto emócie, nemôžeme reagovať vyrovnane. Máme čo robiť s nepríjemnými pocitmi, ktoré nás zaplavia. Problematické pocity sú pre telo odpadom, ktorého sa chce telo zbaviť. Dospelý ich dokáže vyjadriť samostatne. Dieťa to učíme vlastným príkladom, keď ich vyjadrujeme ja-výrokmi a keď pomáhame jemu pomenúvať -potvrdzovať pocity, aby porozumelo sebe. Ja -výroky sú veľmi dôležité. Ostatných informujeme otvorene, ako sme sa cítili pri ich konaní, neobviňujeme a tým sa približujeme k nim.

 

K nášmu životu patrí rovnako vonkajší ako aj vnútorný svet a našou úlohou je učiť sa rozumieť obom. Čo nám pomôže? Sebavnímanie ,sebapoznanie a vnímanie. Sebavnímanie nám môže pomôcť pri odhaľovaní odmietajúceho myslenia, od ktorého sa dokážeme oddeliť. Sebavnímanie nám pomáha odhaľovať, korigovať a riadiť naše stránky, ktorými sa oddeľujeme od ostatných. Vnímanie nám pomôže vnímať aj človeka s problematickým konaním ako človeka, ktorý prežíva problematické pocity a preto koná ako koná. Vnímanie nám pomáha rozvíjať najmä pravá hemisféra, ku ktorej sme sa veľmi dlho správali ako k Popoluške. Preceňovali sme najmä ľavú hemisféru, ktorá sa stará o našu racionálnu stránku a podceňovali pravú hemisféru, ktorá sa stará o vnímanie pocitov svojich aj u ostatných, čiže o empatiu. Dokonca aj predmety, pri ktorých rozvíjame pocitovú stránku ako je výtvarná a hudobná výchova, niekedy považujeme za menej dôležité. Nemôžeme sa preto  čudovať toľkému množstvu neempatického jednania. Tuto sú zrejme dôležité dôvody, ktorých prejavom je morálna kríza v našich vnútrach a finančná kríza navonok.

 

 Treba si usporiadať vnútorné svety, vnímať ich, otvorene priznať aj slabšie stránky, porozumieť im, emocionálne reakcie nahrádzať sebavnímaním a  vnímaním iných, empatickými reakciami, ja -výrokmi a otvorenosťou.  Deti sa rodia otvorené- nevinné, spontánne a dokonalé. Ak by sme dokonalosť mali charakterizovať podľa nich, bola by to otvorenosť. Aj keď  stanovujeme hranice deťom, ako som zistila, najviac nám pomôže láska bez podmienok k deťom bez odsudzovania spoločne s našou otvorenosťou vo vyjadrení našich pocitov voči správaniu detí. Deti sú ochotnejšie rešpektovať naše otvorene vyjadrené hranice, ak cítia našu lásku a rešpekt.  Z tohto vyplýva, že šťastná osobnosť môže byť iba tá, ktorá otvorene prejavuje aj schopnosti aj pocity.

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.