Už som nedávno písala, ako je dôležité prijímať všetky svoje stránky, pretože až po prijatí všetkého, čo v sebe pozorujeme, môžeme rozvíjať ľudskosť a súcit k druhým. Všetky naše stránky si zaslúžia našu pozornosť. Delenie vlastností na zlé a dobré neprináša medzi ľuďmi pochopenie, ale rozdeľovanie. Ak sa snažíme byť len „dobrými“, aby sme si vyslúžili prijatie od druhých, zrádzame seba a svoju sebaúctu. Vystavujeme sa konaniam, ktoré niekedy pôsobia ako zneužívanie.
Niekedy je treba byť aj „zlým“, aby sme chránili svoje hranice. Ak máme sebaúctu v poriadku, prijímame samých seba so všetkými vlastnosťami a prejavujeme sa spontánne podľa pocitov, nie podľa potvrdenia zvonku. Vtedy všetky vlastnosti slúžia nám. Máme ich pod kontrolou a vieme, kedy ktorú použijeme. Naša sebaúcta nám našepká, kedy má nastúpiť strach, aby sme boli opatrnými a zároveň nás cez strach postrkuje ísť do situácií, ktoré nás napĺňajú obavami a pri ktorých rozvíjame svoje schopnosti, aby sme týmito osobnými víťazstvami zažívali odvahu. Zdravá sebaúcta nás upozorní tiež, kedy má nastúpiť hnev, aby sme si stanovili svoje osobné hranice pri ubližujúcom konaní. Rovnako nám šepká, že ak závidíme, je to naša túžba vykročiť na cestu za svojimi snami. Naopak nižšia sebaúcta nám znemožní tieto vlastnosti používať správnym spôsobom. Nižšia sebaúcta zneužije silu týchto vlastností na ubližovanie sebe či ubližovanie vo vzťahoch. Strach zneužije na nedôveru k sebe a k iným. Hnev zneužije na obviňovanie, odsudzovanie, nenávisť a neschopnosť odpúšťať . Závisť dokáže nižšia sebaúcta premeniť na žiarlivosť a tá už ubližuje, zatiaľ čo zdravá závisť povzbudzuje. Ako vidíme, tá istá vlastnosť môže byť pre nás darom rovnako ako prekliatím. Postupne prídeme na to, že naše vlastnosti nemusíme rozdeľovať na dobré a zlé, ale skôr pochopíme, prečo negatívne stránky pomenúvame ako „temné“. Ak sme v pohode, sú ukryté v našom podvedomí. Ale ak sa vyskytneme v situácii, ktorá nám spôsobuje neistotu, alebo zažijeme nejaké nedorozumenie, vtedy z toho podvedomia vyplávajú. Najmä v nedorozumeniach spoznáme samých seba najpresnejšie. Vtedy zistíme, že dokážeme byť sebeckými, žiarlivými, nenávistnými aj arogantnými. Veľmi zaujímavá veta, ktorú som čítala, hovorí, že keby sme nemali v sebe tieto vlastnosti, nerozoznali by sme ich u ostatných.
Už Carl Gustav Jung, zakladateľ analytickej psychológie, raz prehlásil:„Radšej budem celistvý ako dobrý.”Poznala som človeka, ktorý o sebe tvrdil, že nikdy necítil nenávisť, čo nie je možné, pretože každý z nás niekedy tento pocit cítil aj keď iba na okamih, po ktorom dokázal aj rýchlo odpustiť. Tento človek nedokázal túto stránku prijať ani u ostatných. Keď prišlo k otvorenej konfrontácii, ušiel pred svojou otvorenosťou a zároveň pred otvorenosťou ostatných zo strachu vidieť u seba a iných zlosť. Klamal, bol arogantný a to len vďaka strachu. Zlostnú stránku úplne popieral a nedokázal ju odpustiť ostatným, ktorí ju prejavili. Ako je vidieť, strach v sebe a nedôvera k druhým idú ruka v ruke.
Ľudskosť znamená pochopenie a zmierenie sa so všetkým, čo vnútri prežívame a vtedy odpúšťame oveľa ľahšie aj ostatným. Veľmi sa mi páči citát: „Milujúci človek nemusí byť dokonalý, iba ľudský.“ Už citát naznačuje, že ľudskosť je základom milujúceho človeka. Ľudskosť znamená pochopiť, prijať a odpustiť pohnútky, ktoré spôsobujú rôzne správanie. Základným pochopením negatívneho správania je, že za jeho pohnútkami sa ukrýva strach byť spontánnym a nedôvera k ostatným, čo znamená strach spontánne prejavovať všetky svoje stránky i schopnosti a strach otvorene vyjadrovať potreby a pocity vo vzťahoch. Zo strachu klameme, z neistoty žiarlime, z nedôvery nenávidíme.
Môžeme si položiť otázku, čo nám spôsobuje vnútornú slobodu? Keď si priznáme, že závidíme, nenávidíme, máme zlosť, cítime sa malými, alebo keď vynaložíme veľa energie na to, aby sme popreli to, čo v sebe cítime. Ovládať pocity sa nedá, dajú sa len udusiť alebo vyjadriť. Pri prvom spôsobe ich popierame, snažíme sa ich nevidieť. Toto však vyžaduje konanie, ktoré je nasmerované proti našim pocitom a preto cítime napätie. Pocity sa chcú len voľne prejaviť. V jednej knihe som sa dočítala, že ak v sebe dusíme negatívne pocity, pre telo znamenajú niečo ako odpad, ktorého sa chce zbaviť. Ak mu v tom bránime, telo si nájde cesty, ktorými nás upozorní na naše „dusenie pocitov“ v podobe úzkostí, fóbií a depresií. Ak ich budeme voľne vyjadrovať, ucítime uvoľnenie, vďaka ktorému už naše negatívne stránky neodsudzujeme, ale prijímame ako súčasť samých seba. Ich otvoreným vnímaním pochopíme ich skutočné pohnútky, ako je strach zo svojho spontánneho prejavovania sa a nedôvera k prejavom ostatných. Vtedy si uvedomíme strach ako blok v podobe múru, ktorý je treba začať pomaly búrať. Treba odložiť nabok každú myšlienku, ktorá nás presviedča, že nemáme hodnotu a že nám nikto nerozumie. Treba každou tehlou odložiť strach z toho, čo v sebe uvidíme. Treba si priznávať hocijaký pocit, ktorý v sebe pocítime: „Závidím. Nenávidím. Bojím sa. Hnevám sa.“ Je zaujímavé, že keď si toto všetko otvorene priznáme, pocítime, že sú to len momentálne pocity. Priznaním sa nám uľavuje, pretože uvoľňujeme napätie, ktoré nám tieto pocity spôsobujú . Vtedy si uvedomíme, že náš vnútorný svet potrebuje precítiť všetky tieto pocity a emócie, aby sme videli našu celistvosť. Ak cítime celistvosť, intuitívne vieme, že sme úplnými. Iba popieranie nám môže spôsobovať pocit neúplnosti a malosti, ktorý nás potom vedie k tomu, aby sme „veľkosť“ cítili cez ovládanie iných vo forme nadradenosti a arogancie. Porozumením našim negatívnym stránkam nás už vlastnosti ako hnev, strach, závisť a ďalšie nebudú ovládať. Budeme ich používať v súlade so sebou a nie proti svojej podstate a proti porozumeniu si s ostatnými
Tu je vidieť, že prijímanie detí s ich pocitmi je dôležité pre vytváranie ich vyrovnanej osobnosti. Inak si nebudú vedieť poradiť so svojimi stránkami, ktoré ich naučíme popierať. Treba im dať najavo, že je v poriadku všetko, čo prežívajú a že podobnými emóciami a pocitmi si prechádzame aj my. Len vtedy sa s nimi zmieria ako so súčasťou života a nebudú si ich ukladať do tmy podvedomia, odkiaľ ich budú tieto nevidené stránky neskôr upozorňovať na seba v podobe negatívneho správania. Ak deti prijímame a rešpektujeme, budú sa cítiť voľne. Vďaka tejto vnútornej voľnosti nebudú mať potrebu klamať.
