Liečebná pedagogička Alena Mateášiková píše o tom, aké má miesto prejavovanie emócií v konfliktných situáciách. Ako vyjadriť svoje pocity a pritom nevybuchnúť?
Predstavte si takúto situáciu:
Dieťa prinesie zo školy horšiu známku. Otec kričí a obviňuje ho, že sa neučilo. Možno mu povie aj to, že je lenivé alebo neschopné. Mama zachraňuje situáciu. Chráni dieťa pred trestom a sama dáva nesplniteľné sľuby za dieťa. Len aby bolo v rodine ticho. Inokedy zas podporí otca a povie, že ich dieťa sklamalo a zlyhalo na plnej čiare a že sa mu nedá dôverovať. Dieťa sa zatvorí do izby aj s energickým tresknutím dverí. Rodičov v tento deň už nechce ani vidieť, ani počuť. Dnes už toho povedali až priveľa.
Je vám podobná situácia povedomá? Treba si uvedomiť, že v konfliktnej situácii sa vždy nachádzajú minimálne dvaja aktéri a každý z aktérov niečo prežíva, má svoj uhol pohľadu a doterajšie skúsenosti.
A kde sú v tejto spleti emócie? Možno rodičov hnevá to, že ich dieťa sa neučí, alebo jeho prístup k svojim povinnostiam. Alebo sa cítia sklamaní či bezmocní, no dieťa o tom nevie. A ani ono im nevešia na nos, ako sa cíti, keď dostane zlú známku, keď počuje otcove slová. Každý si ponecháva svoje prežívanie pre seba. Aktéri sa dostávajú len do konfliktu, kedy po sebe kričia a nedosiahnu želané riešenie.
Je potrebné v takejto situácii otvorene hovoriť o svojich emóciách alebo sa treba kontrolovať a “nevybuchnúť“?
To, že máte svoje emócie pod kontrolou neznamená, že ich nemáte dávať najavo. Keď o nich nehovoríte, tak ich ignorujete a potláčame v sebe.
Avšak emócie si vedia nájsť spôsob, ako sa prejaviť. Môžete ich vidieť ich v pohyboch a na držaní tela, vo výraze tváre, ale i v správaní. Od zlosti dokážete ničiť, búchať alebo kopať. Rovnako dokážete kričať aj v hneve, aj v strachu.
V našej situácií otec dieťa obviňuje a kričí naňho. Na druhej strane dieťa v návale emócií povie niekoľko drsnejších slov, za ktoré by od otca dostalo siahodlhú prednášku o slušnom správaní. Avšak ani otec si neuvedomuje, že sám nemá svoje emócie pod kontrolou. Ani jeden z aktérov nepovedal, čo v skutočnosti cíti a čo ho trápi.
Práve hovoriť o SVOJOM prežívaní je kľúčom k tomu, aby ste mali svoje emócie pod kontrolou.
Prečo je tak ťažké pomenovať emócie a povedať: cítim zlosť, smútok, strach, radosť, šťastie, pocit viny, hanbím sa a podobne?
Niekedy je to preto, že vás to nikto neučil alebo len chcete byť viac „veľkí“ a menej ufňukaní.
Skôr, ako hľadať vinníkov, je dôležitejšie nájsť spôsob, ako sa naučiť zvládať emócie.
Základ je, že si uvedomíte, ako sa v danom momente cítite a pomenujete túto emóciu. Sú situácie, kedy nemusíte cítiť silné emócie, cítite sa v pohode alebo príjemne.
Ale pozor, musí ísť skutočne o to, čo naozaj prežívate, nie o pretvárku. Keď si poviete, že sa cítite v pohode, ale pri tom viete, že vás vo vnútri niečo trápi, tak neprijmete pocit, ktorý s vami lomcuje.
Každý z nás vie inak vyjadrovať svoje emócie. Kým pre niekoho môže byť jednoduché vyjadriť zlosť, pre iného je ľahšie vyjadrovať radosť.
Rodičia z nášho príbehu by mali hovoriť o svojich emóciách s úctou a rešpektom. Keby dieťaťu povedali o svojich emóciách spôsobom „ty nás hneváš“, tak by len pokračovali vo výčitkách. Preto treba komunikovať svoje prežívanie takým spôsobom, aby sme neublížili druhým. Napríklad by mohli rodičia povedať svojmu dieťaťu „vieš, som prekvapený, takýto výsledok z písomky som nečakal“, tak by aj dieťa pochopilo prečo sa rodičia rozčuľujú.
Ak sa vám zdá táto reakcia slabá a máte dojem, že rodič bol právom nahnevaný, tak vám dávame za pravdu.
Každý by pri tejto situácii cítil niečo iné, teda možno aj zlosť. Ale aj zlosť sa dá pomenovať „Momentálne mám v sebe toľko zlosti, že by som kričal. A možno už aj hovorím hlasnejšie. Musím sa upokojiť, aby sme sa o tom mohli porozprávať. Obávam sa, že by som teraz povedal niečo, čo by ma mohlo neskôr mrzieť. “
Preto teda zlatým pravidlom pri vyjadrovaní emócií je hovoriť o sebe a nie o druhých. Tak, ako sa teraz cítite vy?
O autorovi: Alena Mateášiková je liečebná pedagogička, má ukončený psychoterapeutický výcvik v Gestalt terapii. Špecializuje sa aj na prácu s deťmi trpiacími ADHD, riešenie konfliktov, mediáciu a krízovú intervenciu. V súčasnosti má súkromnú prax, kde pri práci s deťmi využíva najmä kreativistické terapie (arteterapia, dramatoterapia alebo hrovú terapiu) v kombinácii s psychoterapeteutickými prvkami. Viac o Aleninej práci nájdeš TU.
Autorské príspevky pre vás pravidelne pripravujú odborní pedagógovia a psychológovia v spolupráci s programom BUDDY. Program BUDDY spája deti z detských domovov s vyškoleným dobrovoľníkmi tak, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život: www.tvojbuddy.sk
