Niekoho položí aj malé zlyhanie, iný sa otrasie a o chvíľu už s odhodlaním pokračuje vo svojich nových plánoch. V našom rozmýšľaní sú značné rozdiely.
Optimizmus je vnútornou súčasťou ľudskej prirodzenosti. Nejde len o vieru, že všetko dobre dopadne, ale o spôsob, akým premýšľame o úspechu a prehre. Každý z nás sa môže naučiť byť optimistom, lepšie používať optimistický spôsob myslenia, avšak dôležité je vedieť, že nám nepomôžu len pozitívne mantry alebo počúvanie veselých, optimistických skladieb. Dôležitým krokom je uvedomiť si svoje vlastné vzorce myslenia a v niektorých situáciách sa naučiť premýšľať iným spôsobom.
Čo je naučený optimizmus?
Naučený optimizmus je termín, ktorý pochádza z pozitívnej psychológie a vychádza z predpokladu, že talent pre radosť je možné kultivovať a rozvíjať. Tento pojem v kontexte pozitívneho myslenia zaviedol psychológ Martin Seligman. Spolu so svojimi spolupracovníkmi predstavili v roku 1999 nový vedecký prístup „pozitívnu psychológiu“ ako vedu o pozitívnych individuálnych rysoch, pozitívnych životných zážitkoch a skúsenostiach, pozitívne fungujúcich spoločenstvách. Hľadá spôsoby, ako umožniť človeku prežiť šťastnejší a zmysluplnejší život. V rámci tohto prístupu zaviedol termín naučený optimizmus a zdôrazňoval, že každý pesimista sa môže zmeniť na optimistu, avšak treba rátať nielen s prestavením mysle, ale zmenou prístupu k celkového fungovaniu v živote. Podľa neho pesimistu robí pesimistom predovšetkým jeho premýšľanie o budúcnosti, ktorú vidí v tých najčernejších farbách. Dobrou správou je, že pesimistom ani optimistom sa nerodíme. Prichádzame sa svet s určitými vrodenými predispozíciami avšak to nás ovplyvňuje približne z polovice. Druhú polovicu predstavuje učenie, naše zážitky a skúsenosti a ich interpretácia. Vďaka nim si vytvárame rôzne vzorce a skutočnosť. To má neskôr zásadný vplyv na to, ako vnímame úspech aj zlyhanie a do akej miery sme optimistami či pesimistami. Seligman vo svojich výskumoch hľadal spoločné znaky rozmýšľania a správania optimistov aj pesimistov a chcel vedieť, v čom sa optimizmus líši od pesimizmu. Určil tri základné kritériá, ktoré majú vplyv na naše rozmýšľanie a ktoré následne ovplyvňujú, ako situáciu prežívame:
- Zosobnenie – predstavuje vnímanie vonkajších či vnútorných príčin udalostí. Podstatou je, či za úspechom alebo prehrou vidíme sami seba alebo okolnosti udalostí. Napríklad pesimista berie prehru skôr ako osobné zlyhanie. Optimista ju vo väčšine prípadov pripisuje vonkajším faktorom, rušivým vplyvom.
- Permanencia – ide o spôsob vnímania udalostí ako niečo trvalé alebo iba ako niečo prechodné a premenlivé. Pesimista vníma prehru väčšinou ako niečo trvalé, pričom optimista ju vníma len ako niečo dočasné.
- Prenikavosť – o danej situácií (prehra či výhra) môžeme rozmýšľať všeobecne alebo sa to môže týkať len určitej oblasti. Pesimista neúspechy vníma ako prenikajúce do všetkých oblastí života, pričom optimista rozlišuje a vníma rozdiely v jednotlivých oblastiach svojho života.
Seligman zdôrazňuje, že optimistické rozmýšľanie ovplyvňuje aj to, ako sa cítime a vedie k tomu, že vnímame svoj život ako zmysluplnejší a šťastnejší. Vo svojej knihe Naučený optimizmus píše, že byť optimistický má ďalekosiahle dôsledky aj na iné oblasti života. Optimisti majú lepšie medziľudské vzťahy ako pesimisti, sú zdravší, rýchlejšie sa zotavujú z neúspechov aj z chorôb, prežívajú menej stresu, majú viac úspechov v rôznych sférach, lepšie sa im darí naučiť sa niečo nové alebo urobiť zmenu vo svojom živote a koniec koncov žijú dlhšie.
Ako nastaviť myseľ na optimizmus
- Hľadajte dôkazy, ktoré poukazujú na to, že ste svoj katastrofický scenár zveličili. Zaoberajte sa faktami a zistite, čo sa v skutočnosti deje. Je to pravda? Je to celé potrebné?
- Založte si denník vďačnosti, prípadne pozitívny denník, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite, napíšte niečo pekné, potešujúce, pozitívne…, čo ste zažili a za čo ste vďační.
- Položte si otázku: „Čo najhoršie sa môže stať?“. Táto otázka, resp. odpoveď na ňu vás môže aj upokojiť. Nič nie je také čierne ako to niekedy vnímame.
- V momente, keď sa pristihnete pri tom, ako sa začnete sťažovať, hundrať, či kritizovať, zastavte sa na chvíľku a opýtajte sa samých seba: „Čo je to, čo teraz skutočne potrebujem?“
Tak ako všetko v živote potrebuje tréning, tak to je aj v tomto prípade. Nepôjde to zo dňa na deň, avšak dá sa to naučiť a začať vidieť život okolo nás farebnejšie. Niektoré zlé situácie sa naozaj nedajú zmeniť, ale aj na väčšine z nich sa dá nájsť niečo, na čom môžeme zapracovať, aby sa naša situácia opäť zlepšila.
