V prvé septembrové dni sa mi dostali do pozornosti články, ktoré hovoria o tom, ako v škole učitelia deti učia a nevychovávajú. Nie je to predsa ich práca. To majú robiť rodičia. Učitelia učia a iba upevňujú výchovu, čo rodičia deťom dali doma. Naozaj?
Nuž, neviem, ale nepamätám sa, že by niekedy v škole učitelia iba učili. Vy áno? Zmenili sa len výchovné metódy, ako to robili kedysi. Bežne to bola facka, dohovor v kabinete, alebo zostávanie po škole. Učitelia boli neraz tí, ktorí si na dobré spôsoby detí potrpeli viac ako rodičia. Či sme boli na základnej škole alebo sme práve maturovali na strednej.
Dodnes si pamätám, ako nás učiteľky veľmi rýchlo dokázali vyviesť z omylu, že keď niekto hovorí, môžeme ho kedykoľvek prerušovať alebo že nechodiť načas do triedy a zabudnúť pritom pozdraviť, je úplne v pohode. Alebo, že vraziť spolužiakovi Alojzovi päsťou do tváre, lebo mi nechce vrátiť pero, je normálne. Nie, nebolo. NIKDY. Prevychovávali nás aj v škole každý jeden deň. A aj vďaka učiteľom, ktorým na tom záležalo, sme sa stali tými, ktorí dnes rešpektujú, že prísť načas na pracovné stretnutie, je normálne a nechať niekoho 30 minút čakať, naopak, vypovedá len o tom, ako málo si ho vážime. Alebo že nepozdraviť nie je frajerina si Peťo s Filipom budú pamätať do smrti. Po škole to písali stokrát do zápisníka. A nie raz. A viete čo? Dnes sa ako dospelí zdravia aj ľuďom, ktorým nemusia. Vyrástli z nich slušní a pracovití ľudia. A to napriek tomu, že si s nimi rodičia nevedeli dať rady.
Rodičia v tom nikdy neboli sami
Na deti bol ohľadne správania omnoho väčší tlak v minulosti, ako je tomu dnes. Do výchovy sa zapájali babky, dedkovia, tety, susedy, poštárky i predavačky v obchode. Nikto nemal problém dieťa upozorniť, že kopať loptu do záhonu kvetov pred bytovkou nie je v poriadku, alebo napomenúť deti ohľadne ich nevyberaného slovníka. Zaklopať mame na dvere, že videl jej 15-ročného syna fajčiť v neďalekom parku. Výchova rodičov nestačila a nestačí ani dnes. Deti potrebujú byť tlačené z viacerých strán, aby sa z nich stali dobrí a slušní ľudia.
Keď sa ale pozriem okolo seba dnes, čo vidím? O túto pomoc širšieho okolia sme prišli. Zostali sme bez väzieb na tety, sesternice, nepoznáme vlastných susedov a žijeme v izolácii, kedy je napomenutie cudzím človekom neprijateľné. Zostali nám už jedine učitelia a tréneri. Ľudia, ktorí dokážu vplývať na naše deti, aj keď to možno nie je doslova napísané v náplni ich práce.
Bez učiteľov by to nešlo
Čo by sa stalo, ak by skutočne učitelia a tréneri vychovávať prestali? Dopadli by sme zle. Veľmi zle. Akosi sme pozabudli na to, že mnohí rodičia sami nedostali do daru tú najlepšiu životnú výbavu, tú najlepšiu výchovu, to najlepšie, na čom možno stavať. Iní boli na tom lepšie, ale stúpili pri výchovných metódach vedľa a dnes si nevedia s dieťaťom rady. Nie vždy sa to jednoducho, aj pri najväčšej snahe, vydarí. Pre takéto deti je dobrý učiteľ či tréner doslova požehnaním. Nalejme si čistého vína, ako učitelia veľmi dobre viete, ako tie dnešné rodiny vyzerajú. Mnohé sú v rozklade alebo po ťažkých rozvodoch skôr, ako deti nastúpia do prvých tried. Môžu v nich deti nájsť všetko a zrkadliť to, čo by sme u nich chceli vidieť? To slušné správanie voči ľuďom naokolo? Tú empatiu, pochopenie pre iného? Mnohé z nich sa vyrovnávajú s vecami, ktoré nezvládajú ani dospelí. Ak by dali učitelia aj od týchto detí ruky preč, ocitli by sme sa v bludnom kruhu. Nemal by viac kto nahlas povedať, čo je slušné a čo sa už neakceptuje. Ukázať prstom, že niekto nehrá fér. Ale možno ani objať, pohladiť po vlasoch a povedať, že všetko bude dobré. Definovať obyčajné zdravé pravidlá, ako má svet fungovať a že sa na naň dá spoľahnúť. Pravidlá, ktoré dnes hľadáme stále ťažšie.
