Pozerala som sa na ňu v diaľke. Mala krásne telo a letné šaty na nej viali ako na anjelovi. Bola dokonale upravená. Jej vlasy, make-up, oblečenie. Jej dokonalosť bola fascinujúca. „Hmmm, ktovie ako sa na ňu pozerajú muži, keď na ňu nedokážem prestať zízať ja,“ prebehlo mi mysľou.
Bol to typ ženy, od ktorej som sa radšej držala ďalej napriek tomu, že som túžila byť ako ona.
Hovorila som si, ako je možné, že má a zvláda všetko? Chcela som byť tiež tou bohyňou, na ktorú manžel stále zbožne pozerá, keď sa vráti domov, či keď si niekam vyrazíme medzi ľudí. Nebola som ňou doma a ani vtedy, keď sme šli do spoločnosti.
Ona bola ženou-matkou, ktorá mala všetko. Bola nádherná, mala krásne deti a bohatého manžela. Tak som ju videla ja.
Sedela som v kúte vo vestibule školy a čakala, kedy konečne môj syn vybehne so školskou taškou. Necítila som sa dobre. Doliehali na mňa pocity nechceného úžasu, frustrácie a žiarlivosti zároveň.
Stále mi vírili v hlave otázky: „Ako to robí? Ako môže vyzerať tak úžasne?“
„ Peniaze asi zmôžu všetko,“ prerušila som tok svojich nechcených myšlienok, keď som ju videla nasadať do jej Mercedesu.
Mám 2 deti, občas vyzerám úplne hrozne, inokedy možno o kúsok lepšie. No takto krásne nikdy. Nedávam na facebook, ako moje deti rastú, čo všetko doma máme, čo jeme, ani kam chodíme na dovolenky. Dokonca ani to, ako úžasne vyzerám v nových letných bikinách, pretože tak proste nevyzerám. Žijem úplne normálny život.
Po chvíli ma Peťko vytrhol z mojich myšlienok. „Ahoj, mami,“ hodil sa mi okolo krku. „Si smutná?“ spýtal sa hneď, čo zbadal, aká som zamyslená. „Ó nie, Zlatko, všetko je v poriadku.“
Vedela som, že nie je. Vedela som, že chcem niečo zmeniť. Čosi v mojom vnútri ma škrelo, že chcem pre seba lepší život. „Je vari táto žena o čosi lepšia?“
Odpoveď som nepoznala, ale tajne som dúfala, že nie. Toto náhodné stretnutie s mamou Peťkovho spolužiaka vo mne čosi zlomilo: „Toto nie je život, aký som chcela žiť. Zaslúžim si jeho lepšiu verziu. Chcem lepšiu verziu samej seba!“
Je to dnes 2 roky, čo som sa rozhodla niečo zmeniť aj vďaka tejto cudzej žene. Stačilo málo, aby som žila spokojnejšie sama so sebou. A nebolo to o peniazoch. Stačilo, že som si uvedomila 2 veci.
„Ak nejde o život, nejde o nič.“
Ak odo mňa ktokoľvek čokoľvek chcel, začala som sa sama seba pýtať túto rýchlu otázku: „Ide o život?“ Ak znela odpoveď NIE, dokázala som ďaleko lepšie pracovať so svojím časom. A dokázala som ho konečne lepšie prideľovať aj samej sebe. Vďaka tejto fráze som začala robiť rozhodnutia, ktoré ma začali tešiť. Prestala som sa cítiť vinná, ak som neurobila hneď niečo, čo po mne ktosi iný požadoval.
A priznávam, že sa to odrazilo aj na mojom zovňajšku. Opeknela som. Vrátila som sa ta tam, kde som bola kedysi. Nie, nie je zo mňa bohyňa, ale už nie som ani tá „posledná“ z našej štvrte.
Nemám už viac výčitky, ak sedím raz za mesiac u kaderníčky, alebo si hodinku zabehám. Ani keď každý deň nenavarím teplú večeru. Je mnoho rodín, ktoré po práci či škole jedia doma „suchú stravu.“ Prestala som si tieto veci vyčítať a dýcha sa mi omnoho ľahšie.
„Dokážem všetko, no nedokážem to urobiť v jednom čase.“
Môžem byť úžasná matka, fantastická manželka, skvelá milenka, úspešná manažérka, dobrá priateľka, ...
Problém je, že to nedokážem urobiť všetko v jednom čase. Podstatné je, že som si to prestala neustále vyčítať. Začala som žiť pre chvíľu, ktorá prišla. Začala som sa sústrediť viac na prítomnosť a prestala som riešiť, čo budem robiť za hodinu, zajtra, ...
Keď som s deťmi, prestala som myslieť na kopu bielizne, ktorá ma čaká. Sústredím sa na to, čo mi hovoria, na hru, ktorú spolu hráme, na sťažnosti o nezhodách v triede či radosti z víťazstva vo futbale.
Keď som s manželom, prestávam viac pracovať a som jednoducho s ním. Užívam si jeho prítomnosť, objatie, pohladenie i každé slovo, čo v ten deň prežil.
Keď som s priateľkami, nestrachujem sa už, či všetky moje deti spia. Nevyvolávam domov každú chvíľu. Sústredím sa na ich životy a na to, čo práve prežívajú a tiež hovorím, čo cítim. Ako sa skutočne mám.
Vzdala som sa túžby po dokonalosti vo všetkom, čo robím a prinieslo mi to viac uspokojenia. Uvedomila som si, že naozaj nemôžeme mať všetko. No stačí aj pár malých zmien a náš obyčajný život môžeme mať opäť rady.
Prednedávnom prišiel Peťko zo školy s tým, že Filipova mama už dlho bojuje s rakovinou. Nemohla som tomu uveriť. Tá nádherná žena, ktorá má všetko??? Prepadla ma ľútosť i výčitky svedomia, že som túžila byť ako ona. Opäť mi raz život ukázal, že nemôžeme mať všetko. Nikto nemá všetko. Ani ona. Niekomu chýba láska, pohladenie, inému peniaze a niekomu zdravie. Tá rovnováha vo svete funguje. Aj keď akosi zvláštne.
Ja som šťastná, že žijem svoj „normálny život.“ Nič nám v skutočnosti nechýba. Ľúbime sa a sme zdraví. Nevadí, že nemám, čo pridať na facebook, že môj život nie je jeden fantastický televízny seriál. Milujem svoj normálny život a som rada, že nie som tou bohyňou, ale iba normálnou milovanou mamou, manželkou, dcérou, sestrou, ....
