Čo učíme našich chlapcov o emóciách? Stereotyp mužnosti môže mať vážne následky

Otcovia, učitelia, tréneri, spolužiaci, médiá a prakticky celá spoločnosť ukazuje deťom model mužnosti. Začína sa to hračkami, poznámkami k správaniu či doberaním ostatnými deťmi. Všetci vieme, že muž má byť silný a má mať veci pod kontrolou. Už škôlkari chápu tieto očakávania, učia sa nasadzovať si masky mužnosti a korigovať svoje správanie.

Doktorka Judy Chu sa vo svojom výskume venuje psychosociálnemu výskumu chlapcov a je zároveň autorkou knihy When Boys Become Boys. Už u škôlkarov zaznamenala rozdiel v správaní skupiny chlapcov voči dievčatám. Chlapci vo veku 5 rokov si podľa jej pozorovaní vytvárajú klub s prísnymi pravidlami a hierarchiou. Medzi pravidlami je zákaz rozprávania alebo hrania sa s dievčatami. Na vrchu hierarchie je zvyčajne silný chlapec, ktorý má u ostatných detí rešpekt. Aj napriek tomu, že by sa niektorí chlapci s dievčatami hrali radi, neriskujú vylúčenie z klubu.

Médiá, výrobcovia detského oblečenia a hračiek svet dievčat a chlapcov oddeľujú do zaužívaných stereotypov. Podľa doktora Michaela Thompsona sú si dievčatá a chlapci podobní viac, než si myslíme: „Ak by sme dali psychologické testy 50 000 dievčatám, dostali by sme odpovede v tvare určitej krivky. Ak by sme to spravili s chlapcami, videli by sme, že sa ich výsledky navzájom prelínajú až v 90 % odpovedí. Drobné rozdiely, ktoré vyčnievajú, sú práve tie, ktoré kŕmia naše stereotypy.”

O pocitoch sa nerozpráva

Dievčatá a chlapci sú v prvom rade ľudia, ktorí rovnako prežívajú emócie. Rozdiel je v tom, že spoločnosť citlivosť u dievčat a obraz ockovho dievčatka podporuje. Emotívny chlapec je však považovaný za slabocha a pojem „mamičkin maznáčik“ je v našej kultúre urážkou.

Rodičia sa v dobrej viere usilujú ochrániť svoje deti pred agresívnejšími spolužiakmi. Robia to aj podporovaním mužských stereotypov. Práve chlapci, ktorí sa neprejavujú agresivitou a nezaujímajú ich typicky chlapčenské témy, sú často obeťami výsmechu alebo šikany. Silnejší chlapci ich považujú za padavky a dievčatá. Podľa psychológa Dr. Willama Pollacka sú rodičia za tento stav spoluzodpovední: „Chlapci sa o bolesti nemajú s kým porozprávať. Ak to spravia, rodičia sa sústredia skôr na riešenie danej situácie.“

Od odmietania emócií k sexizmu a homofóbii

Stereotypizácia chlapcov a dievčat môže mať v oboch prípadoch vážne dôsledky. Nie všetkých chlapcov zaujíma šport, autá, moc, peniaze alebo iné atribúty mužnosti. Psychiater Terry Kupers takéto určovanie rolí považuje za nebezpečné: „V skupine sú väčšinou silní chlapci na vrchole pyramídy a naspodu sú „slabí chlapci“ a dievčatá. Práve tu vidím zárodky neskoršej homofóbie a sexizmu. Dievčatá sa považujú za slabšie než sú chlapci. A homosexuáli sú považovaní za padavky. Niektorí chlapci zvolia šikanu, iné deti si takúto situáciu spracujú interne a začnú nenávidieť niektorú z vlastností homosexuálov, pretože sa boja, že ju nájdu aj u seba.“

Chlapci sa už v predškolskom veku stretávajú prvýkrát s myšlienkou, že sú v hierarchickom rebríčku spoločnosti nad dievčatami. Nanešťastie to pri tejto myšlienke nekončí. Podľa profesora Standfordskej univerzity Philipa Zimbarda dnes priemerný chlapec sleduje cez týždeň 40 hodín televízie, 15 hodín venuje počítačovým hrám a 2 hodiny sleduje porno. Filmy a televízia často podporujú archetyp alfa muža, ktorý je tichý, silný, má veci pod kontrolou a neprejavuje emócie. Superhrdinovia sa zasa stretávajú s veľkým množstvom násilia, aby dosiahli svoj cieľ. Ďalším archetypom je večné dieťa, teda vtipný chlapík, ktorý síce nie je atletický, ale svoju mužnosť dokazuje inými spôsobmi. Napríklad degradovaním žien alebo zapájaním sa do rizikových aktivít.

No a potom je tu pornografia, ktorá je často jediným zdrojom sexuálneho vzdelávania pre mladých chlapcov. Práve tieto snímky normalizujú násilie a dehumanizujú ženy. Znie to síce neuveriteľne, ale vďaka pornofilmom si dnes mnohí teenageri myslia, že dievčatá túžia byť znásilnené. Podľa prieskumu v USA videlo porno až 93 % mladých chlapcov, 18 % z nich si online pozrelo znásilnenie a až 35 % študentov vysokých škôl sa vyjadrilo, že by pravdepodobne znásilnili svoju spolužiačku, ak by za to neboli potrestaní.

Alkohol, drogy a samovraždy

Podľa Dr. Michaela Thompsona alkohol a drogy predstavujú spôsoby, ako môžu mladí chlapci uvoľniť striktné pravidlá mužnosti: „Keď sa napijete alebo vezmete drogu, nemusíte byť ticho a byť silný. Môžete objať kamaráta a povedať mu, že ho máte radi. Alebo mať sex s dievčaťom, ale nebáť sa pri tom intimity.“ Thompson si tiež myslí, že dôvodom užívania alkoholu a drog je často osamelosť. Chlapci síce cítia bolesť, ale nevedia, ako ju vyjadriť, tak ju radšej otupia. S alkoholom a drogami sa stretávajú deti už okolo piateho ročníka základnej školy.

Podľa štatistík Európskej únie až 8 z 10 samovrážd spáchajú práve muži. Existuje niekoľko teórii, ktoré sa snažia tento fenomén vysvetliť. Jedným z dôvodov môže byť aj odmietanie emócií a ignorovanie svojho skutočného „ja“ s cieľom zapadnúť. Dr. Niobe Way tvrdí, že približne vo veku, kedy sa z chlapčenského slovníka vytratia emócie - okolo 15 rokov - počet samovrážd chlapcov oproti dievčatám vzrastie päťnásobne. Dr. William Pollock to vysvetľuje takto: „Počas dospievania dochádza k mnohým samovraždám a depresii. Očakávali by sme, že dievčatá budú k samovraždám inklinovať viac. Problém je v tom, ako definujeme depresiu. Ticho, uberanie sa do seba, dištancovanie sa od okolia. Chlapci však depresiu prejavujú opačne. Je pravdepodobnejšie, že sa budú predvádzať, budú agresívnejší a tiež budú napádať ostatných verbálne. Väčšina ľudí si myslí, že je to len zlé decko. Kým si spoločnosť všimne typické znaky depresie, tento mladý muž môže mať samovražedné sklony.“ Chlapci a muži sú tiež štatisticky zodpovední za viac vrážd.

Čo môžu spraviť rodičia a učitelia?

Hypermaskulinita a podporovanie stereotypov sú toxické. Chlapci a muži sú komplexné bytosti s množstvom emócií a záujmov. Pretláčanie archetypu silného muža môže mať na dieťa trvalé následky. Učitelia, športoví tréneri, vychovávatelia a rodičia vo veľkej miere ovplyvňujú, ako malý chlapec vníma mužnosť.

Aj učenie ide ťažšie, ak dieťa so sebou nosí masku. Ashanti Branch je učiteľ, ktorý chce, aby sa jeho žiaci vzdelávali. V dokumentárnom filme The Mask You Live In ukazuje jednoduché cvičenie, ktoré môžete skúsiť na hodinách s deťmi alebo v kruhu rodiny. Deti na jednu stranu napíšu, ako ich vidia spolužiaci a spoločnosť, a na druhú stranu napíšu, čo sa skutočne skrýva pod maskou. Za tým by mala nasledovať otvorená debata o emóciách bez akéhokoľvek zahanbovania a súdenia.

Možno by úplne stačilo porozprávať sa s deťmi o ich pocitoch, ukázať chlapcom skutočné vzory mužnosti, dovoliť im byť kompletnými ľudskými bytosťami a sem tam sa zamyslieť nad obsahom, ktorý konzumujú.

Viac o tejto téme sa dozviete v dokumentárnom filme The Mask You Live In, v knihe The Mask of Masculinity od autora Lewisa Howesa či v knihách od sociologičky Brené Brown, ktorá sa vo svojom výskume venuje téme zraniteľnosti, hanby i odvahy.