Väčšina rodičov sa už ocitla v situácii, keď sa dieťa nechcelo pohnúť z domu bez obľúbenej hračky alebo trička so Spidermanom či princeznou Elzou. Prečo deti prehnane lipnú na niektorých veciach? A je takáto posadnutosť v poriadku?
Deti zvyknú mať svoje obľúbené hračky, ktoré nie sú ochotné nikomu požičať, a ktoré s nimi musia cestovať kamkoľvek idú. Veľakrát rodičia nútia deti tieto predmety požičiavať a situácie vyústia v zúfalý detský plač. Obľúbené predmety sú pre deti ich osobné vlastníctvo rovnako, ako pre dospelých peňaženka, mobil alebo talizman. Rodičia by mali byť schopní rozlíšiť, na ktoré predmety je dieťa citlivé a v prípade návštev iných detí tieto hračky radšej preventívne uložiť na bezpečné miesto. Týmto konaním svoje dieťa rozhodne nerozmaznávajú ani ho neučia byť sebeckým, práve naopak, ukazujú mu svoje porozumenie a vzbudzujú v ňom istotu. O to viac je dieťa potom ochotné sa s obľúbenou vecou rozdeliť s ďalšími ľuďmi, ktorí sú mu sympatickí.
Dieťa sa začína s hračkami naozaj hrať a jeho typ hry sa mení
Stáva sa, že niektoré deti sú svojimi obľúbenými hračkami v určitom období nadmerne posadnuté a vtedy sa mnohí rodičia začnú obávať, či je to v poriadku, že dieťa si vytvorilo citový vzťah k materiálnej veci. Posadnutosť detí obľúbenými postavičkami vrcholí, keď si nie sú ochotné obliecť iné oblečenie, ako to s obľúbenou princeznou Elzou, Barbie alebo Batmanom, jesť z iného riadu ako z obľúbeného, alebo ich hračky s inou tematikou vôbec nezaujímajú. Rodičia sa začnú zamýšľať, či posadnutosť ich dieťaťa nezašla priďaleko. Výskumy však potvrdzujú, že ide o bežné štádium vývinu detskej psychiky, kedy sa dieťa začne viac zaujímať o hračky samotné a je schopné sa s nimi naozaj zahrať. Neskúma hračky len hmatom a očami, ale začína používať svoju predstavivosť a s hračkami hrať rôzne epizódy. Dieťa v období medzi 1,5 až 2 rokom prechádza fázou, kedy si začína uvedomovať vlastníctvo. Postupne rozumie, ktoré predmety patria jemu, a ktoré iným deťom. Ku svojim hračkám si začína vytvárať puto. Začína často používať spojenie to je moje. Jeho hračky symbolizujú jeho domov a jeho rodičov. Preto je pre väčšinu detí ťažké sa s obľúbenými hračkami deliť s ostatnými deťmi.
Dieťaťu stúpa kreativita a rastie fantázia aj na základe typu obľúbených hračiek a hier. V období batoľaťa sa zvyčajne s hračkami hrá spôsobom, že kopíruje situácie zo svojho okolia a používa vety, ktoré používajú jeho rodičia, alebo ktoré by ono potrebovalo počuť. V predškolskom veku sa vie s postavičkou lepšie stotožniť a predstavuje si, že ono je konkrétny hrdina. V tomto období zvykne dieťa obľubovať rôzne kostýmy akčných hrdinov a opakovať výroky z rozprávok. Obľúbené predmety a postavičky sa menia aj v závislosti od vplyvu iných detí v škôlke alebo momentálnych trendov v rozprávkach.
Obľúbená hračka dodáva dieťaťu pocit istoty
Batoľatá (1-3 roky) a deti predškolského veku (3-6) sa dokonale sústredia na jednu vec a ich myseľ funguje inak ako myslenie dospelého človeka. Potrebujú svoju dennú rutinu, ktorá im vo svete, v ktorom sa neustále všetko mení, dodáva istotu. V obdobiach, kedy sa ich životný stereotyp výrazne mení, napríklad v závislostí od zrušenia poobedného spánku, presťahovania sa na noc do vlastnej izby alebo s nástupom do škôlky, potrebujú dennú rutinu viac ako inokedy. Fixovanie sa na určité objekty, ktoré sú stále rovnaké ich upokojuje a dodáva im pocit istoty v každodenných zmenách.
Deti v tomto senzitívnom veku potrebujú pomocné objekty, aby cítili istotu, hovorí Tovah Klein Ph.D., autor knihy How Toddlers Thrive. Prítomnosť hračky, ktorá im je blízka, im pomáha prekonať napríklad príchod do škôlky alebo na rodinnú oslavu, kde je veľa ľudí. Priľnutie k obľúbenej hračke je súčasťou fázy, ktorá pominie zvyčajne okolo školského veku, avšak na spanie môže dieťa vyžadovať svoju hračku dlhšie. Ak rodič prijme vzťah, ktorý si dieťa vytvorilo k obľúbenej hračke, uisťuje dieťa o svojom porozumení a empatii.
Deti potrebujú svoje obľúbené predmety najmä v období rôznych zmien v rodine. Či už pri sťahovaní sa, rozvode, príchode nového súrodenca, nástupe do predškolského zariadenia alebo v iných situáciách, ktoré narúšajú jeho stabilitu a denný stereotyp. Batoľatá sú veľmi citlivé na stres a používajú obľúbené predmety, aby sa s ním vyrovnali. Pomáhajú im hlavne v období, keď ešte nie sú schopné verbálne vyjadriť svoje pocity nervozity a hnevu. Napríklad, keď sa rodič s dieťaťom niekam ráno ponáhľa, dieťa zvykne trvať na tom, aby malo pri sebe obľúbený predmet a mohlo si ho vziať so sebou. Alebo večer, keď rodič dieťa ukladá spať môže dieťa vyžadovať pyžamo s obľúbenou postavičkou. Tým, že je rodič schopný identifikovať situácie, kedy dieťa najviac potrebuje prítomnosť obľúbených predmetov, aby mu dodali istotu, môže rodičovi pomôcť vyhnúť sa stresovým situáciam práve porozumením dieťaťu. Linda Sonna, Ph.D., autorka knihy The Everything Toddler Book radí napríklad začať s dieťaťom proces rannej prípravy na odchod z domu skôr a rovnako si vyhradiť viac času na večernú rutinu, aby sme dieťa nestresovali nedostatkom času a ponáhľaním sa. Dieťa je schopné lepšie spracovať svoje emócie, keď sa naučí lepšie ovládať reč a tiež vekom, kedy sa dovyvíjajú jeho mozgové synapsie.
Spôsob hry môže ukazovať smerovanie vývinu detskej psychiky
Viacerí odborníci skúmajú, či je možné odhadnúť smer, akým sa bude vyvíjať osobnosť dieťaťa podľa jeho prejavov a typov hier, aké si vyberá. Maureen O'Brien, spoluautorka knihy Watch Me Grow: I'm One-Two-Three hovorí, že je možné predpokladať vývin detskej osobnosti už na základe správania v ranom veku. Extroverti sú zvyčajne kreatívni, dramatickí a radi stredobodom pozornosti. Hanblivejšie deti sa častejšie prezentujú niečím súkromnejším, napríklad zbieraním autíčok a zoraďovaním ich určitým spôsobom. Ak dieťa obľubuje jeden typ hračky dlhšie obdobie, zvykne si budovať stálosť, vytrvalosť, vernosť, istotu a zlepšuje sa jeho sústredenie.
Pri starších deťoch odborníci zistili, že deti, ktoré sú naozaj posadnuté určitou témou alebo vecou vykazujú dlhší čas sústredenia sa, väčšie vedomosti, vytrvalosť, zvýšenú tendenciu klásť otázky, hlbšie porozumenie a vedia lepšie spracovať poznatky. Deti, ktoré sa venujú určitej oblasti, a tá ich stále zaujíma a baví, sa zvyknú rýchlejšie učiť. Je to práve preto, že sú schopné vytrvať pri jednej veci, činnosti, oblasti záujmu a sú ochotné o nej viac študovať, vedieť všetky detaily. Deti, ktoré sa špecializujú na určitú oblasť sú často vnímané svojimi vrstovníkmi ako odborníci na konkrétnu tému a to im dodáva sebavedomie a pomáha nadväzovať vzťahy.
Posadnutosť dieťaťa určitou hračkou sa dá efektívne využiť na lepšiu spoluprácu pri neobľúbených činnostiach
Ak takéto správanie začne spôsobovať dieťaťu problémy alebo priveľmi zasahovať do rodinného života, Tamekia Reece, autorka článku o detských obsesiách, navrhuje skúsiť nasledujúce tipy:
1 | Zmieriť sa s tým - pochopiť fungovanie detského mozgu a neprikladať zbytočnú pozornosť detskej posadnutosti určitými hračkami.
2 | Využiť príležitosť - ak má dieťa problém s určitou aktivitou, napríklad umývaním zubov, obliekaním, jedením, využiť obľúbenú postavičku a zaujať ňou dieťa prostredníctvom zubnej kefky, detského riadu, oblečenia, topánok s motívom konkrétnej postavičky.
3 | Nastaviť hranice - ak dieťa obľubuje jedinú konkrétnu postavičku a rado si oblieka jej kostým, nemusí ho nosiť každý deň a počas všetkých príležitostí.
4 | Rozširovať obzory - predstavovať dieťaťu iné rozprávkové postavičky a hrdinov, oboznamovať ho s inými zvieratami, farbami, typom jedla.
5 | Netrápiť sa zbytočne - fixácia detí na obľúbený predmet je normálna, rozšírená a v poriadku. Zvykne vymiznúť alebo sa zmeniť okolo 4. roku dieťaťa.
Ak si je však rodič naďalej neistý, či je posadnutosť dieťaťa konkrétnymi predmetmi v poriadku, je vhodné sledovať aj jeho ďalšie prejavy, keďže niekedy priľnavosť k určitej veci môže signalizovať aj psychickú poruchu, ako napríklad autizmus. Pri vážnych pochybnostiach je vždy namieste vyhľadať odborníka, ktorý posúdi aj sprievodné prejavy, ako napríklad, či je dieťa schopné udržať očný kontakt, či sa dokáže venovať aj iným aktivitám, a jeho celkový stav. Pri bežnej nadšenosti voči určitej veci rodič rozhodne nemusí panikáriť a môže ju naopak využiť vo svoj prospech a zlepšiť svoj vzťah s dieťaťom.
