My dospelí žijeme v konfliktoch takmer stále. Hoci sa tvárime, že neexistujú a skrývame ich ako sa dá, stále sú tu. Aj dnes píšem o jednej zo stránok slobody v školách.
Konflikt je pre deti ohromne zaujímavá záležitosť. Často sú to pre dieťa jediné chvíle, kedy zažíva svojho rodiča, či učiteľa takého, aký naozaj je. Bez pretvárky, bez toho, aby sa hral na niekoho, kým nie je. Jeho vnútro je zrazu nahé, úplne priehľadné a aj detskému oku viditeľné. A aj toto deti pre svoj duševný rast potrebujú – vidieť nás takých, akí naozaj sme.
Konflikty majú v každom období života človeka iný rozmer. Napríklad v takej puberte deti prestávajú mať záujem o učivo, lebo sa im otvára doposiaľ neznáma, komplikovaná, a tak strašne atraktívna džungľa vzťahov. A tieto vzťahy stoja na hraniciach, ktoré sa vytvárajú v konfliktoch. Dospievajúci človek v konfliktoch prekračuje hranice ostatných a tým ich v skutočnosti spoznáva. A v tom istom čase iní pubertiaci prekračujú jeho hranice a on sa ich učí brániť. Tento proces je pre nich školou života a tieto situácie im prinášajú naozaj dôležité poznanie. Aj preto to robia tak vášnivo a často. Keď malým deťom alebo dospievajúcim zakážeme konflikty, sociálne ich ochudobňujeme. Stane sa z nich generácia sociálnych idiotov.
Páčia sa nám ľudia s dobre rozvinutou empatiou. To sú ľudia, ktorí dobre vnímajú hranice ostatných ľudí i svoje vlastné a dokážu s nimi pracovať vedome. Empatia sa dá získať len pubertou plnou konfliktov. V konflikte totiž prekračujeme hranice ostatných a zažívame dôsledky. Pubertiaci majú často dominantnú potrebu v každej situácii prejsť cez hranice rodiča, spolužiaka, učiteľky a obetujú tomu v danom momente skutočne všetko. Keď hovorím o puberte plnej konfliktov, nemyslím tým len fyzický vek dospievania. Poznám dospelých ľudí, ktorí ešte nezavŕšili konfliktné obdobie. A tak dospievajúcich nájdete aj medzi dôchodcami. Agresívni dôchodcovia sú čistí pubertiaci.
Ak sa ako rodič, či učiteľ konfliktu prizerám, necítim pocit viny pri pohľade na nich. Problémom však je, že ak mám ako učiteľ konflikty v triede, čítam si to sám pre seba: “Som zlý učiteľ!”. Ako rodič konfliktných detí to zase vidím: “Som zlý rodič!”
Zakázať konflikty nie je možné. Často deťom zakazujeme akékoľvek prejavy fyzických i slovných konfliktov a tieto deti naozaj prestanú kričať, nadávať a biť sa. Avšak deti sa naučia z otvorených vojen urobiť vojny obchodné, tiché, skryté a zákerné, plné sociálnych pascí a intríg – pre väčšinu dospelých ľudí neviditeľné.
Mladší súrodenci vedia dohnať starších do šialenstva rafinovanými provokáciami, ktoré rodičia nevidia, alebo nedokážu prečítať. Mladší súrodenci dokážu dlhší čas vytvárať napätie, vystavať komplikovanú zápletku, zručne narábajú s chorobami a dokonca aj s úrazmi. A všetko je to pre nich len hra, aby vytvorili dobrý konflikt.
Starší súrodenci tieto situácie čítajú správne a reagujú na ne zdravo – fyzickým útokom, alebo ignoráciou divadla mladších. My rodičia a učitelia dokážeme tieto situácie čítať málokedy, obzvlášť na pieskovisku plnom iných ľudí.
Ako rodič, učiteľ a vášnivý pozorovateľ života tvrdím niekoľko vecí:
- Deti vstupujú do našich životov práve preto, aby otvárali naše vnútorné konflikty.
- Otvorené konflikty – bitka, krik, nadávky – sú menej nebezpečné, ako tie skryté – čiže “konflikty v rámci pravidiel slušnosti”.
- Konflikty považujem za nevyhnutnú súčasť duševnej hygieny každého jedného človeka.
- Konflikty nie sú nebezpečné. Do vážnej agresie naopak prechádzajú len potláčané konflikty.
- Čím viac deti a dospelí plačú, tým ľahšie prechádzajú konfliktmi.
- Prirodzeným zmyslom konfliktov je ukazovať nám, kde naše predstavy nie sú v zhode s realitou. Zosúladenie našich odlišných predstáv so skutočnosťou potom prebieha aj vďaka plaču.
Ja si nemyslím, že ku konfliktom dochádza medzi ľuďmi. Konflikty sú ukryté v ľuďoch. Každý sme si vytvorili svoju vlastnú zbierku konfliktov. Situácie, v ktorých vybuchujeme, nám zrkadlia náš vlastný hnev a strach, temné zážitky z minulosti. Ak pri niekom vybuchnem, pýtam sa sám seba: “Čo vo mne situácia s týmto človekom práve otvorila?” Tento postup moje vlastné deti, aj deti v škole milujú. Sú ochotné rozpútať ďalšiu svetovú vojnu, aby videli, aké peklo to vo mne otvorí a ako si s ním poradím. A keď im to ukážem, rozžiaria sa im oči.
A prečo píšem o konfliktoch v kontexte slobody v školách? Lebo na naše školstvo sa môžeme pozerať, ako na prehriaty parný kotol pred výbuchom. Akákoľvek zmena v školstve vyvolá výbuch hnevu učiteľov a rodičov. V mojich blogoch píšem o nevyhnutnosti oslobodenia a decentralizovania moci v školstve. Keď nejaký šikovný minister pustí školy z reťaze, vyvolá oceán hnevu. Tento hnev, ale nesúvisí s touto zmenou. Hnev, ktorý v nás vrie, sme si my učitelia a rodičia našetrili za posledných 60 rokov. Je to dlhodobo zbieraný a poctivo potláčaný hnev, ktorý sa blíži ku kritickému bodu.
Takže pokojne do zmien. Nahnevaní učitelia sú pekní rovnako, ako nahnevané deti. Hovorí to o nás učiteľoch, že sa citovo prebúdzame a začíname sa venovať vlastnej pocitovej hygiene. Zombíci učitelia sa konečne stávajú ľuďmi. Znamená to, že sa končí čas citovo vyhasnutých suchárov recitujúcich poučky spoza katedry.
Konflikt je zdravý. A keď sa ho nebojíme, tak aj pekný. Avšak strach z konfliktov zabije ŽIVOT. V rodine, v škole, v školstve. Pokojne sa pustime do zmien. Pár vreskov, štrajkov, petícií a mediálnych škandálov predsa schopný minister školstva musí zvládnuť. Potom príde čerstvý vánok, ako po každej búrke. To je predsa zmysel konfliktov.
Poznámka: Moje postrehy o konfliktoch pochádzajú z práce s viac menej normálnymi školskými deťmi a s ich rodičmi. Žiadne deti z polepšovne a žiadni rodičia z basy.
