Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.
____________
V čase sociálnych médií si ani nevieme predstaviť, že by sme uverejňovali posty napríklad o tom, že nám dnes nevyšla prezentácia. Že sme „zlyhali.“ Lenže zlyhanie neexistuje. Len určitá situácia, ktorá sa deje v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste, v interakcii s konkrétnymi ľuďmi, ktorej len my dávame pozitívny alebo negatívny význam. Ak sa na to, čo sme v minulosti nazvali zlyhaním pozrieme dnes, môžeme to uvidieť ako nášho pomocníka. Ako dôležitý impulz, ktorý nám pomohol posunúť sa ďalej a ísť cestou, na ktorej sme viac sami sebou.
Celé dejiny ľudstva sú o úspechoch
Vždy sa príbehy hovorili a neskôr aj písali o tých, ktorí vyhrali, zvíťazili, dobili, doplavili sa alebo niečo získali. Veď o celej histórii ľudstva hovoríme, že „Dejiny píšu víťazi“. Akoby to už bolo v našej DNA, že sú našimi vzormi a vždy pracujme len s víťaznou perspektívou.
Ale kde sú všetci tí, ktorým niečo nevyšlo? Tí, ktorí nič nevyhrali, nič nedobili? Čo prinieslo do dejín a myslenia ľudstva ich zlyhanie? Boli to len slabí a bezvýznamní ľudia, alebo naopak svojou aktivitou a svojimi myšlienkami či nápadmi, prinášali do dejín veľa podnetnej inšpirácie? Len o tom dnes nevieme, pretože sme ich náhľad na svet priradili a pripísali práve tým víťazom. A bolo to ich zlyhanie? Alebo práve ich úspechom bolo, že stáli v úzadí, ale vedeli podporiť a povzbudiť tých, ktorí boli „tvárou“ úspechu? Aj dnes je úspech málo kedy výsledkom jedného človeka. Zvyčajne ide o výsledok celého tímu spolupracovníkov, podporovateľov alebo inšpirátorov.
Druhý rozmer prináša vývoj človeka ako jedinca. Na to, aby sme vyrástli, dospeli a naučili sa žiť, potrebujeme neustále zlyhávať a učiť sa na vlastných chybách. Robíme to neustále, inštinktívne, bez hanby. Keď sa dieťa učí chodiť, tiež veľa ráz spadne. Ale každý pád je pre neho možnosť naučiť sa, že takýmto spôsobom to nejde, a tak skúša stále ďalej a ďalej. Nikto mu nepočíta pády, nikto sa mu nesmeje. A všetci (ak je to pre nás fyzicky možné) sme sa nakoniec naučili chodiť.
Dnes zlyhanie – zajtra úspech alebo inšpirácia
Keď sme sa chytili do negatívnej emócie pri zlyhaní, ťažko sa z nej dostávame. Je to ako viezť sa na vlne. Akoby sme z nej nevedeli vystúpiť. V tom momente nevidíme iné možnosti alebo pohľady, sme v tom. Prehodnotiť danú situáciu vieme až po uplynutí nejakého času. Už naše babičky vedeli, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Časový odstup prináša možnosť pozrieť sa aj s väčšou dávkou humoru alebo sentimentu na konkrétne „zlyhania“ v našich životoch.
Moje zlyhanie môže byť tiež inšpiráciou pre iných – úspech sa dostaví aj keď možno nie je môj. Myšlienka si nájde svojho tvorcu, realizátora. My môžeme mať nápad, ktorý nevieme správne uchopiť, ani zrealizovať. Porozprávame o ňom, napíšeme, pošleme ho do sveta. V takomto prípade sme boli my nositeľom myšlienky, ktorú niekto iný zrealizoval. Tiež sa môže stať, že začneme náš nápad aj realizovať. Ale nedarí sa nám nielen dokončiť začaté, ale ani posúvať sa ďalej. Jednoducho to nejde. Nakoniec zistíme, že nás realizácia pôvodnej myšlienky doviedla na úplne inú cestu. A tam sa nám darí. V tom sme viac sami sebou a všetko sa deje akoby prirodzene. Takže opúšťame pôvodnú a realizujeme tú novú cestu. Je to úspech alebo zlyhanie?
Hovorme o emóciách
Hovorme viac o zlyhaniach nielen z pozície odstupu. Hovorme aj aké to vtedy je, ako sa vtedy cítime. Osvetlime tým, že takýto stav je v poriadku. Hovorme o emóciách, ktoré to prináša. Pomenujme ich pre seba aj pre iných. Aj o tom, ako hľadáme a nachádzame to, čo nás zdvihne a pošle urobiť ďalší krok. Čo to je? Hodnoty? Vytrvalosť? Cieľ? Hnev? Radosť? Pretože aj v tom najhoršom momente máme možnosť pozrieť sa dopredu a vnímať cieľ alebo víziu, ktoré sú pre nás tým hnacím motorom.
Dokážeme odbúrať strach zo zlyhania
Strach zo zlyhania nás sprevádza celým životom. Začína už v detstve, najmä pri nástupe do školy. Súvisí to aj s pocitom, že nie sme DOSŤ – dobrí, šikovní, rýchli, múdri, výreční, ... Pre koho? Pre tých, ktorých považujeme za autority. A prečo? Pretože očakávania. Máme ich v sebe, túžime, chceme, očakávame. Od seba, ale aj od druhých. Vytvárame tlak. Na seba, aj na druhých. Pritom je to veľmi jednoduché. Mali by sme si „len“ uvedomiť, že každé očakávanie je semienkom problému. Zdravé sebavedomie a umenie byť pre seba DOSŤ je samostatná a veľmi obsiahla téma. V Beelongu sa tejto téme, vďaka Erike, pravidelne venujeme. Učíme sa byť DOSŤ, najmä pre seba.
A prosím nezabúdajme na to, že ak akceptujme zlyhanie u seba, budeme ho vedieť akceptovať aj u druhých – našich spolupracovníkov, partnerov, a hlavne aj u našich detí.
Čo je zlyhanie?
Vnímame to individuálne – pre niekoho to znamená, že nemá potrebné (dostatočné) vedomosti alebo informácie. Niekto sa cíti neistý v prezentácii a vyjadrovaní svojho názoru. Pre ďalšieho je osobným zlyhaním nie výsledok jeho práce, ale ak nie je dostatočne ohodnotený od jemu dôležitej autority.
Zlyhanie je len to, čo sa deje tu a teraz.
Neexistuje zlyhanie. Je len určitá situácia, ktorá sa deje v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste, v interakcii s konkrétnymi ľuďmi. To my jej dávame pozitívny alebo negatívny význam. Vždy podľa toho, ako sa javí nám. Väčšinou to súvisí s tým, čo si o sebe myslíme, alebo aký obraz o sebe budujeme. Každý individuálne, na základe vlastných vedomostí, skúseností, zážitkov, strachov alebo životného nastavenia. Tie isté okolnosti môže jeden vnímať ako trápne, druhý ako vtipné a ďalší ako niečo inšpirujúce.
Asi to tak bolo vždy, ale v dnešnej dobe sociálnych sietí, sa všetko točí okolo úspechu. Každý sa chváli, ukazuje seba vo „svetle“ - čo sa mu podarilo, za čo bol pochválený, čo získal, kam sa dostal, a pod.
Nevieme si ani predstaviť, že by sme uverejňovali posty napríklad o tom, že dnes mi nevyšla prezentácia. Pripravovala som ju týždeň, a napriek tomu sa mojím nápadom nikto nenadchol. Teraz je otázka, v čom je problém? Nedostatočne som to odprezentovala, takže nabudúce sa budem viac sústrediť na spôsob prezentácie? Alebo som nedokázala zaujať svojím riešením, pretože som nemala dostatok vstupných informácií, a tak som problém neuchopila dostatočne? Bolo by to určite zaujímavé. Ale dokázali by sme to? Možno s využitím spätného pohľadu.
Nadhľad alebo pohľad späť
Ak sa na všetko, čo sme v minulosti nazvali zlyhaním, pozrieme dnes, vieme to posúdiť úplne inak. Pohľad späť znamená, že každý okamih hodnotíme v kontexte toho, kto sme dnes. A teraz už častokrát vieme povedať, že to bolo to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Skúsme si to zapamätať. Môžeme si na to spomenúť v čase, keď prežívame náročnú chvíľku. Vďaka tomu, vieme všetko nechať plynúť s dôverou.
Alebo ak dokážeme nepríjemné situácie, ktoré sami hodnotíme ako zlyhanie, preklopiť cez odľahčenie a humor do inej roviny, môže nám to veľmi pomôcť. Veľakrát, keď o nejakom zážitku (s dovtedy prilepenou negatívnou emóciou) rozprávame niekomu inému s humorom, v nás samých sa už vnútorne preklápa a získava iný emocionálny náboj.
Skúste si to. Možno zistíte, že pri rozprávaní o situácii, ktorá vás vnútorne veľmi silno ťaží, sa zrazu usmievate, a možno sa dokážete aj schuti zasmiať. Je to až magické.
Naučme to aj naše deti
Najprv to pôjde možno ťažko. Nám dospelým určite, ale možno aj naším deťom. Vieme sa to postupne učiť. V malom ebooku, ktorý sme v čase pandémie urobili spolu s Naďou Roštek, s názvom S.O.S. Home office s deťmi, odporúčame robiť to pravidelne. Uľahčíme sebe a naučíme vnímať ťažké situácie s nadhľadom aj mladšie, či dokonca staršie deti. Nazvali sme to Ridiculous. Nechali sme sa inšpirovať kúzlom z príbehov Harryho Pottera. Je to kúzlo, ktoré z človeka, veci alebo nejakej skutočnosti, ktorých sa obávame, dokáže urobiť niečo zábavné, až smiešne, čím nám pomáha zbaviť sa strachu. Čo myslíte, nebolo by úžasné, keby sme to aj my vedeli už od našich školských čias?
Zlyhanie nám pomáha
Hovoríme o výhrach a úspechoch. Nehovoríme o zlyhaniach, pritom sú súčasťou nášho každodenného života. Naučme sa brať zlyhanie ako nášho pomocníka. V aktuálnom čase to nevidíme, ale ak sa pozrieme spätne, väčšinou bolo práve zlyhanie ten dôležitý impulz, ktorý nám pomohol posunúť sa ďalej a ísť cestou, na ktorej sme viac sami sebou.
Ako zlyhanie pomohlo mne
Vždy som si o sebe myslela, a aj som sa prezentovala tak, že všetko dotiahnem do konca. Nič nenechám otvorené. A potom som dva roky chodila na kurz Arte terapie do Prahy. Bola som nadšená. Nielenže ma to bavilo, ale zistila som, že sa mi tam prepája moje predchádzajúce vzdelanie, čo ma napĺňalo hrdosťou. Na záver bolo treba urobiť krátku prácu a odovzdať ju – a to som nezvládla urobiť. Cítila som sa hrozne. Veľa vnútorných výčitiek, veľa hnevu sama na seba. Nikomu som o tom nedokázala povedať, pretože tam bola aj hanba. Cítila som, akoby som robila (teda nerobila), niečo absolútne proti vlastnej prirodzenosti. Deň za dňom som si hovorila, že to ešte nejako urobím, stihnem, odovzdám,...
Potom prišiel jeden deň, kedy som si uvedomila, že stačilo. Proste to vzdám, a školu nedokončím so záverečným certifikátom. Odnesiem si „len“ vedomosti a skúsenosti tu získané, odskúšané a odžité.
Veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď priznaním si tejto skutočnosti sama pred sebou a pred svojím okolím (najmä dcérami), sa dostavila odmena. Miesto odsúdenia, ma pochválili, že akceptujem stav, aký je. Dokonca som časom zistila, že sa mi výrazne upravil vzťah so staršou dcérou. Samozrejme, akceptujem, že to súvisí so zmenou a prijatím u mňa. Ale po čase mi dcéra priznala, že sa jej tým uľavilo. Aj ona si mohla dovoliť niečo podobné prijať. Videla, že napriek zlyhaniu som stále ten istý človek, s mnohými nápadmi, s energiou, so schopnosťou realizovať ďalšie veci a projekty. Nezmenila som sa. Len som si priznala, že niečo bolo v aktuálnej situácii (okrem iného to bol čas pred a počas rozvodu) pre mňa už nezvládnuteľné.
Mimochodom, dodnes používam techniky arte-terapie pri mojej práci kouča a pomáha mi to prinášať klientom nový rozmer. Viem ich používať a nikto nepotrebuje vidieť môj certifikát predtým ako zoberie, na moje odporúčanie, do ruky farbičku.
Ako vieme so zlyhaním pracovať?
Začneme tak, že si jednoducho popíšme situáciu, ktorá sa stala. Priznáme a pomenujem si emócie, ktoré túto situáciu sprevádzali. Potom môžeme použiť Ridiculous a odľahčiť prežité.
Druhou možnosťou je vedome s danými okolnosťami pracovať. Postupovať môžeme tak, že si odpovieme na 3 x 3 otázky:
1. Aký bol náš zámer - čo sme chceli dosiahnuť? Stále vnímame tento cieľ ako zmysluplný? Čo by nastalo (čo by sme mali), ak by sa všetko stalo tak, ako sme chceli?
2. Čo bolo na celej situácii podľa nás to zlé? Čo sme mohli urobiť inak predtým, ako sa to udialo? Čo sme mohli urobiť inak v čase, kedy sa situácia odohrávala?
3. Čo sme sa z tohto naučili? Čo nové alebo pozitívne nám zlyhanie prinieslo alebo ukázalo? Čo s tým ďalej urobíme?
Nemusíte mať hneď odpovede na všetky otázky naraz. A možno sú vám niektoré otázky úplne proti srsti. Tak na tie teraz neodpovedajte. S tými, na ktoré odpovedať môžete a viete, ďalej pracujte. Postupne pridávajte ostatné – otvoria sa vám tým nové dvere, možnosti a cesty. Už odpoveďou na jednu z otázok získavate nadhľad a nový rozmer. Odporúčam postupovať pomaly, s rešpektom k sebe samému. Vyskúšajte to. Uvidíte, čo bude. Prajem vám veľa podnetných odpovedí.
____________
Autorka článku Zuzana Lešová je členka Beelong komunity a spoluzakladateľkou iniciatívy Reinventing yourself - Otvorene o kríze v strednom veku. Založila a rozbehla niekoľko firiem. Momentálne rozvíja online platformu FLEXIEXPERT, ktorá spája skúsených špecialistov s firmami a umožňuje ich flexibilnú komerčnú spoluprácu. Venuje sa koučingu – osobnému, tímovému, systemickému, pri ktorom využíva prvky arte terapie.
Zuzku môžete osobne zažiť na webinári Vision Board 2022 - Ako správne zadefinovať a dosiahnuť svoje sny, ciele a túžby v roku 2022 už v utorok, 18.1.2021.
