Čo si myslia odborníci o tom, ako zvládol svoj prvý rok minister školstva Branislav Gröhling a ako je navrhnutý plán obnovy vo vzdelávaní? (ANKETA)

15.3.2021 - Aký bol prvý rok šéfa rezortu školstva Branislava Gröhlinga? Ako si poradil s mimoriadne náročnými výzvami, ktoré mu pandemické obdobie v školstve prinieslo? Naplní Plán obnovy a odolnosti SR pre oblasť vzdelávania reálne potreby slovenského školstva?

 

Odpovede nám poskytliViera Kalmárová, bývalá riaditeľka Štátnej školskej inšpekcie, Viktor Križo z Inklucentra, Michal Rehúš, analytik a bývalý riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky, Michaela Vargová, riaditeľka MŠ a predsedníčka OZ Rada pre rozvoj materských škôl, Radomír Masaryk, prorektor pre vonkajšie vzťahy Univerzity Komenského v Bratislave a Eva Ohraďanová, prezidentka Asociácie súkromných škôl a školských zariadení SR.

 

Odborníkov z oblasti školstva sme sa pýtali:

1. Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii?

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy a odolnosti SR pre oblasť vzdelávania?

 

VIERA KALMÁROVÁ

Bývalá riaditeľka Štátnej školskej inšpekcie

 

1. Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii?

Vždy som si kládla, a doposiaľ si aj kladiem otázku, aké predpoklady by mal mať politik na to, aby sa stal ministrom školstva, ku ktorému ľudia pohybujúci sa vo sfére vedy a vzdelávania (a v možno aj v širšom priestore) pociťujú prirodzený rešpekt, teda považujú ho prirodzenú autoritu. Mal by to byť človek, ktorý vďaka svojím danostiam a získanému vzdelaniu vníma zložitosť komplexu súvisiacim so vzdelávaním ? A nielen vníma, ale mu aj rozumie, a preto má aj do istej miery autonómnu schopnosť posúdiť, aké dopady môžu mať koncepčné návrhy na zmeny v oblastiach, za ktoré zodpovedá? Alebo by to mal človek, ktorému nechýba dynamika a nasadenie pre uskutočňovanie zmien akéhokoľvek druhu? Samozrejme, že ideálnym ministrom školstva by bol politik, ktorý napĺňa súčasne obe kritériá.

 

Skúsenosti z prvého roka pôsobenia pána Gröhlinga vo funkcii ministra ukazujú, že skôr napĺňa charakteristiky dynamického manažéra, ktorý navyše výborne zvláda techniky, prostredníctvom ktorých udržuje vzťahy s učiteľskou verejnosťou.

Objektívne je potrebné uznať, že to vôbec nemal jednoduché, keďže značnú časť energie spotrebúval na riešenie dôsledkov vplyvu  pandémie na vzdelávanie. Problémov, ktoré súviseli s uzavretím škôl a následne s opakovanými pokusmi o ich dočasné otváranie bolo  toľko, že zákonite niektoré usmernenia a rozhodnutia neboli úplne stopercentné. Za najväčší problém uzavretých škôl sa dá považovať nevyužitie všetkých možností, ako zabrániť takmer úplnému vypadnutiu značného počtu detí zo zmysluplnejšej formy dištančného vzdelávania.

 

Pán minister si uvedomuje, že zmeny bez rozsiahlych zmien príslušnej legislatívy nie je možné vykonať. Problematický je však spôsob tvorby legislatívy (často za zavretými dverami ministerstva), čo samozrejme vyvoláva nevôľu všetkých, ktorých sa zmeny týkajú. Dôsledkom takéhoto procesu je samozrejme nespočetné množstvo návrhov na zmeny a mnohé z nich sú úplne opodstatnené.

 

Za zmienku by stálo ešte mnoho vecí, ale podľa môjho názoru objektívne bude možné hodnotiť misiu pána ministra až potom, keď bude zjavné ako úspešne sa mu podarilo uviesť do života zámery „Plánu obnovy".

 

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy pre oblasť vzdelávania?

Materiál pomerne dôverne poznám, keďže som participovala na jeho obsahovej úprave ešte pred jeho doručením na MF SR. Konkrétne išlo o komponent 06 Inkluzívne vzdelávanie. Napokon je to zrejmé aj z textu, kde sa potreba zmien odvoláva v niektorých častiach aj na zdroje ŠŠI. Takisto som mala možnosť byť konzultantkou pri tvorbe, resp. posudzovaní komponentu 07 Vzdelávanie pre 21. storočie. Z môjho pohľadu ide o dobrý plán, ktorý má ambíciu riešiť zásadné problémy v regionálnom školstve. Trochu ma mrzí, že som nikde nenašla žiadnu ucelenú časť (v podstate ani fragmentové časti), ktoré by sa týkali systémovej podpory celoživotného vzdelávania. Tomuto segmentu civilizované krajiny venujú oveľa väčšiu pozornosť než SR a myslím, že teraz by bola príležitosť to zmeniť.

O úspechu plánu, však ako vždy, rozhodne naša schopnosť premietať plány do reality.

 

VIKTOR KRIŽO

Člen expertného tímu Inklucentrum a Slovenská komora učiteľov

 

Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii? 

Minister školstva po roku pôsobenia začína zapadať do série ministrov, ktorí sa chcú za každú cenu zapísať do dejín školstva kvantitou na úkor kvality. Systém riadenia ministerstva, personálne obsadenie, nastavenie procesov, spolupráca sú veľmi slabé až žiadne. Aj napriek tomu, že sa navonok, zdá, koľko vecí sa deje a rieši a koľko peňazí sa blíži do školstva. Sľuby o spolupráci skončili po voľbách, sľubovaná transparentnosť výberových konaní z programového vyhlásenia ostávajú zažltnuté. Zvyšovanie platov učiteľov a aktraktivity učiteľského povolania sa rozplynuli. Minister sa zaoberá reformou školstva namiesto reformy ministerstva. Som unavený nielen z vládnej telenovely, aj z neustáleho teleshopingu noviniek školstva. Zatiaľ to celé vyzerá ako veľké bublifukové predstavenie. Tajuplná modelová škola s modernými priestormi, plán obnovy, reforma kurikula, deti budú poradným orgánom, vysokoškolská reforma, inklúzia, transformácia poradní a mnohé iné veci sú len nafúknuté bubliny. Minister sa snaží každý deň viac a viac ohurovať niečím novým a to čo bolo včera už vyprchalo a nerealizuje sa. Ministerstvu utiekol špičkový tím expertov analytikov z IVP, eurofondy pre asistentov pod taktovkou MPC ničia školy svojou byrokraciou, riaditelia nevládzu reagovať na každovečerné zmeny metodík a formulárov z ministerstva školstva, desaťtisíce detí nemajú prístup ku kvalitnému vzdelávaniu. Zatiaľ čo na rumovisku školstva a nefungujúceho ministerstva a jeho organizácii minister slávnostne každý večer robí reality show o stále nových kúskoch. 

 

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy pre oblasť vzdelávania?

Plán obnovy je ako dokument napísaný na mnohých miestach rozmnou a analytickou rečou. S úspešnosťou jeho realizácie je to ale trochu zložitejšie. Ministerstvo nie je ochotné ani po tlaku komory učiteľov zaviesť do zákona 138/2019 transparentný systém kontroly kvality vzdelávania, takže pretečú desiatky miliónov na vzdelávanie učiteľov, ktoré je dodnes zamrznuté vďaka ministerstvu a nefunkčnej a potemkinovej Komisie pre profesijný rozvoj. Ministerstvo verejnú kontrolu odmieta, chce, aby tajuplní úradníci bez kontroly mohli ovládať trh vzdelávania. Rovnako tak je to s inklúziou, kde jednou rukou zavádzame zmeny v prospech detí a druhou rukou navyšujeme počty detí v triedach, rušíme slovné hodnotenie, zavádzame nekontrolovateľné limity testovania žiakov. Ministerstvo zavádza do zákona transformáciu poradenského systému, ktoré sľubuje zmeniť za milióny eur z plánu obnovy. To, že v čase pandémie sú státisíce detí ohrozené sociálno-patologickými javmi, stúpa násilie v rodinách a poradenské zariadenia sú pre ich podporu otvorené skôr tajne bez aktívnej podpory ministerstva, jasne deklaruje, aký veľký záujem má ministerstvo o zlepšenie poradenského systému. Dejú sa tu dva paralelné svety - jeden v kancelárii ministerstva, kde vyhráva hudba, torty so sviečkami a balóniky a ten skutočný - tam vonku, kde sa deťom nedostáva podpora a pomoc. A minister ani eurofondy tento stav nezlepšia. Systém riadenia štrukturálnych fondov na školstve čelí dlhodobo kritike a hanbe a ani nové vedenie v tomto neurobila žiadnu nápravu okrem výhovoriek. Peniaze korumpujú a keď do škôl sa budú vlievať milióny eur, školy budú mať tak veľa práce s projektami a ministerstvo s ich riadením, že skutočné problémy ľudí pôjdu bokom. Aby sme naplnili indikátory. 

 

MICHAL REHÚŠ

Analytik, bývalý riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky

 

1. Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii?

Prvý rok ministra školstva vo funkcii sa niesol v znamení boja s pandémiou COVID-19. Žiaľ, v tomto smere došlo k viacerým zlyhaniam. Školy sme v porovnaní s ostatnými krajinami mali zatvorené príliš dlho a ministerstvu sa nepodarilo zabezpečiť prístup k vzdelaniu pre všetky deti – či už vo forme prezenčného vzdelávania pre vybrané skupiny (dialo sa tak oneskorene a nevieme, do akej miery), alebo prostredníctvom zabezpečenia internetového pripojenia a technologických zariadení pre online výučbu. Namiesto toho ministerstvo investovalo finančné a personálne prostriedky do iných oblastí, ktoré sú síce dôležité, ale nie natoľko urgentné (napr. dotácie na nákup kníh či vybavenie školských jedální). Druhým dôležitým problémom je skutočnosť, že ministerstvu sa nepodarilo zvýšiť platy učiteľkám a ostatným pracovníkom v školstve. Tretí nedostatok je hlbší a systémový – zdá sa, že minister sa rozhodol zavádzať opatrenia bez ohľadu na výsledky analýz a bez spolupráce a participácie dôležitých aktérov, ktorých sa zmeny týkajú. Minister živí škodlivý a nebezpečný mýtus, že máme dosť analýz a stratégií a už dávno je jasné, čo treba robiť. Ako však ukazujú mnohé nesúhlasné reakcie odborníkov a zainteresovaných aktérov na avizované zmeny v regionálnom a vysokom školstve, na detailoch viacerých (hoci želaných) zmien nie je dostatočný konsenzus a sú potrebné ďalšie analýzy a diskusie. S týmto problémom súvisí aj skutočnosť, že ministerstvo nezbiera relevantné údaje týkajúce sa situácie detí a škôl počas druhej vlny pandémie, a preto môže len ťažko prijímať kvalifikované rozhodnutia pre úspešné zvládanie krízy.

 

Na druhej strane, pozitívne hodnotím kroky smerom k tomu, aby si školy mohli zo štátnych prostriedkov kupovať učebnice podľa svojho výberu, zvykne sa tomu hovoriť otvorenie trhu s učebnicami. Zatiaľ sa to dôslednejšie uplatnilo len v prípade prvého stupňa základných škôl a bola s tým pre školy spojená zvýšená byrokracia spôsobená nutnosťou realizovať verejné obstarávanie. Do budúcna preto bude nutné systém výrazne dofinancovať, aby bol dostatok finančných prostriedkov na učebnice pre všetky ročníky základných a stredných škôl, a tiež ho administratívne zjednodušiť. Vítam aj skutočnosť, že sa ministerstvo zaviazalo dodržať termín spustenia povinného predškolského vzdelávania pre deti vo veku 5 rokov od septembra tohto roku. Ak sa nepodcení a zvládne príprava pre jeho úspešnú implementáciu (dobudovanie kapacít materských škôl, zabezpečenie personálu a odstránenie bariér pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a so zdravotným znevýhodnením), môže to byť dôležitý krok k zvyšovaniu rovnosti šancí vo vzdelávaní.

 

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy pre oblasť vzdelávania?

Pozitívne vnímam komponent, ktorý sa venuje inkluzívnemu vzdelávaniu. Obsahuje viaceré dôležité opatrenia, ktorých zavedenie by mohlo výrazne napomôcť k tomu, aby sa zvýšila rovnosť šancí vo vzdelávaní a aby každé dieťa dostalo potrebnú podporu pre svoj rozvoj. Ide najmä o implementáciu povinného predprimárneho vzdelávania od 5 rokov, právny nárok na miesto v materskej škole od 3 rokov, podporu služieb ranej starostlivosti, nový model podporných opatrení založený na výchovno-vzdelávacích potrebách detí, reformu systému poradenstva a prevencie, desegregáciu škôl či debarierizáciu školských budov. Teší ma, že do tejto časti boli zakomponované viaceré opatrenia, ktoré sme s kolegyňami a kolegami (ešte keď som bol zamestnanec ministerstva školstva) v minulom roku navrhli v Revízii výdavkov na skupiny ohrozené chudobou alebo sociálnym vylúčením. Treba však podotknúť, že viaceré z prezentovaných zmien (implementácia podporných opatrení, doučovanie žiakov prostredníctvom mentorov a tútorov či pilotné desegregačné projekty) nebudú financované z Plánu obnovy a odolnosti, ale predpokladá sa ich financovanie zo zdrojov EŠIF počas programového obdobia 2021 – 2027, čo je, žiaľ, pravdepodobne spôsobené tým, že tento typ výdavkov nie je možné z Plánu financovať. Tu môže hroziť riziko, že sa projekty z rozličných dôvodov nezrealizujú alebo že nebudú implementované v čase, ktorý sa očakáva, a v rozsahu, aký je potrebný. Napríklad aj v súčasnosti sa pedagogickí asistenti alebo odborní zamestnanci (napr. školské psychologičky či špeciálne pedagogičky) financujú z európskych fondov, avšak ani to nepokrýva potreby všetkých škôl.

 

Viaceré prospešné zmeny obsahuje aj časť nazvaná Vzdelávanie pre 21. storočie. Správne sa zameriava na kurikulárnu reformu, financovanie nákupu učebníc, zmenu v príprave budúcich učiteľov, nový model financovania profesijného rozvoja či odstraňovanie dvojzmennej prevádzky. V niektorých prípadoch ide o pomerne zásadné a komplikované zmeny, ktoré síce majú potenciál zlepšiť vzdelávanie na Slovensku, avšak treba upozorniť, že ich implementácia si bude vyžadovať značné odborné kapacity a náročnú prípravu. Rozpory vidím v tom, ako predložený plán nastavuje testovania vedomostí a zručností žiakov a žiačok – testovanie na vzorke žiakov a žiačok sa nebude realizovať na konci plánovaného tretieho cyklu (9. ročník), ale pomerne nelogicky a nesystémovo v 8. ročníku, pričom v 9. ročníku základnej školy bude naďalej realizované národné testovanie, ktorého funkcia však nie je vysvetlená. Veľmi citlivá je aj otázka zabezpečenia digitálnej infraštruktúry v školách. Nie je tu záruka, že sa bude nakupovať len technika, ktorú školy dokážu využiť. Naopak, aj podľa vyjadrení ministra školstva dostanú všetky školy rovnaké vybavenie bez ohľadu na ich aktuálny stav, potreby alebo záujem, čo môže viesť k plytvaniu prostriedkov a zvyšovaniu rozdielov vo vybavenosti škôl. Ďalší problém spočíva v tom, že pri zabezpečovaní digitalizácie sa dokument síce odvoláva na model Highly equipped and connected classrooms (HECC), ale zároveň avizuje nákup technológií, ktoré tento model neobsahuje, ako napríklad vizualizér. Dostatočne nie je zdôvodnená prioritnosť potreby investovať do dobudovania školských knižníc. Ide síce o dôležitý a zmysluplný prvok škôl, ale aj v kontexte aktuálnej krízy je namieste otázka, či by nebolo možné dostupné finančné prostriedky využiť na účinnejšie opatrenia (napríklad na tvorbu a distribúciu diagnostických a učebných materiálov, ktoré by zohľadňovali individuálnu úroveň a potreby žiakov a žiačok). A nakoniec – aj v prípade tohto komponentu financovanie niektorých kľúčových opatrení (najmä pozície digitálneho koordinátora) bude závisieť od zdrojov EŠIF počas programového obdobia 2021 – 2027, a nie od financií z Plánu obnovy a odolnosti.

 

MICHAELA VARGOVÁ

Riaditeľka materskej školy a predsedníčka OZ Rada pre rozvoj materských škôl

 

1. Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii?
Minister sa pustil do práce s veľkým entuziazmom a aj spolupráca s jednotlivými aktérmi vyzerala sľubne. Bohužiaľ, čo sa týka spolupráce s našimi profesijnými organizáciami, ostalo len pri jej deklarácii a evidentne sa presadzujú hlavne záujmy neškolských subjektov, čo je viditeľné nielen v novele školského zákona, ale aj v rétorike nielen samotného ministra ,ale aj v rétorike jeho poradkyne pre predprimárne vzdelávanie. Vo vzťahu k predprimárnemu vzdelávaniu je toto evidentne ťažisková agenda ministra. Rozmanitosť poskytovateľov predprimárneho vzdelávania je dobrá myšlienka, no akoby jej realizácii chýbal odborný vhľad, a schopnosť predvídať dôsledky znižovania požiadaviek na kvalitu poskytovaného predprimárneho vzdelávania. Európska komisia odporúča v tomto segmente flexibilitu, ale s dôrazom na jeho vysokú kvalitu a nielen z hľadiska obsahu, ale aj jeho personálneho zabezpečenia. A to druhé akoby bolo opomenuté.

Veľkým sklamaním sú pre mňa aj predkladané novely zákonov. Nepáči sa mi napríklad ani to, že usmerňovanie škôl (vrátane materských) prebieha hlavne cez facebook a ministrov instagram, no celá naša vláda má túto tendenciu. I keď je za tým možno dobrá myšlienka, často vzniká vďaka tomu chaos. Usmernenia sú často nejednoznačné, z predbežných na finálne sa menia zásadne a prudko, stávajú sa nejednoznačnými. A ak sú aj jednoznačné, zriaďovatelia si ich vyložia ako sa im hodí, pretože samotné ministerstvo a aj minister ich viac prezentuje ako odporúčania, s ktorými si tí „tam dolu" majú poradiť po svojom. Riaditelia, ktorí sú tu v konečnom dôsledku „tí dolu" a teda tí zodpovední, nemajú oporu ani v nich ani v ministerstve, ktoré sa vyhýba jednoznačným stanoviskám. Aj tu sa ukazuje ako veľmi nám chýba stredná úroveň riadenia v školstve, teda špecializovaná školská správa.

Uvedomujem si, že to bol ťažký rok a že do hry vstupuje často ľudský faktor. No ak sa pozriem spätne na tento rok poviem si, že z nášho pohľadu veľmi optimistický štart vystriedalo veľké sklamanie hlavne z perspektívy slabého či dokonca slabnúceho reálneho dôrazu na kvalitu predprimárneho vzdelávania. I keď ju často zdôrazňuje aj sám minister, konkrétne návrhy a kroky ministerstva tomu nenasvedčujú.

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy pre oblasť vzdelávania?
Pozitívne vnímam všetky navrhnuté kroky v Pláne obnovy vo vzťahu k predprimárnemu vzdelávania, vrátane zmeny financovania, dostupnosti podporných tímov (pedagogických asistentov, odborných zamestnancov) v predprimárnom vzdelávaní, či zavedenie právneho nároku na miesto v materskej škole pre deti od troch rokov. V tomto máme veľa zameškané. Veľmi oceňujem opakujúci sa dôraz na podporu vzdelávania zraniteľnejších skupín detí (detí zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, či so zdravotným znevýhodnením), toto je podľa môjho názoru naša slabá stránka. Predprimárne vzdelávanie je totiž veľmi dôležitým prediktorom ďalšej úspešnosti detí v živote aj v ďalšom vzdelávaní. Otázka zlepšovania kvalifikovaného personálneho zabezpečenia sa síce v Pláne obnovy nachádza a dokonca v podobe, ako ju už dlhodobo požadujeme, avšak v aktuálne ju ministerstvo ponecháva úplne zanedbanú a dokonca ju svojimi návrhmi devalvuje. 

V diskusiách hovoril minister o diverzifikácii poskytovateľov predprimárneho vzdelávania a dokonca spomína aj jeho kvalitu, avšak tomuto nenasvedčujú konkrétne kroky a návrhy novely školského zákona z dielne ministerstva. V návrhu novely školského zákona sa síce navrhuje, aby predprimárne vzdelávanie mohli poskytovať aj iné subjekty ako materské školy, avšak doslova nekvalifikovane. Pôvodne ministerstvo dokonca v novele zákona zámerne vynechalo požiadavku kvalifikovanosti učiteľov a učiteliek, ktorí by učili deti v  týchto rôznych zariadeniach (teda nie v materských školách). Aktuálne navrhuje, že postačuje ak má toto zariadenie len tretinu kvalifikovaných učiteľov, či učiteliek. Pritom aktuálny právny stav dokonca umožňuje, že prijatím na miesto učiteľky sa aj nekvalifikovaná osoba stáva kvalifikovanou, pričom len musí začať študovať a do štyroch rokov toto štúdium ukončiť. Slovensko ani len pri aktuálnom nastavení nespĺňa európsky štandard kvality, kde je už bežne požadovaná nielen kvalifikovanosť učiteľov, ale dokonca na úrovni prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania. U nás na Slovensku je požadované len stredoškolské vzdelania, dokonca postačí dvojročná nadstavba. A túto latku chce podliezť novelou zákona aj samotné ministerstvo. Je to v príkrom rozpore s Európskym rámcom kvality, v ktorom sa požaduje nielen kvalifikované personálne zabezpečenie, ale aj ďalšia podpora vzdelávania a profesijného rozvoja už kvalifikovaných zamestnancov a to bez rozdielu poskytovateľov predprimárneho vzdelávania.

V diskusii ministrov o Pláne obnovy časť Vzdelávanie ma nesmierne zamrzelo ako minister školstva,  v snahe obhájiť vstup iných subjektov do poskytovania predprimárneho vzdelávania, vytvoril dojem, že materské školy na Slovensku sú uniformným prežitkom doby a citujem "túto jednoliatosť treba rozbiť". Vo chvíli, keď to vyslovil (v rámci besedy s ministrom financií) som si pomyslela na všetky riaditeľky, učiteľky a materské školy, ktoré učia naozaj inovatívne, majú nesmierne ľudský prístup, zveľaďujú školské dvory na učiace sa záhrady, neustále sa vzdelávajú ako lepšie a hravejšie učiť, zapájajú sa do projektov a berú svoju prácu profesionálne a so zanietením a naozaj si nezaslúžia takého zovšeobecňovanie obzvlášť nie od ministra školstva. Pomyslela som si na všetky tie materské školy, ktoré fungujú ako úzke komunity detí, rodičov a učiteľov, učia sa vonku v záhrade pod stromami, zdravo a hravo. A čo vnímam ako veľké sklamanie, je to, akoby viac ako 3 000 materských škôl zaradených v sieti škôl bolo podľa tohto vyjadrenia ministra akousi brzdou zmien a konečne prichádza záchrana.

 

RADOMÍR MASARYK

Prorektor pre vonkajšie vzťahy Univerzity Komenského v Bratislave

 

1. Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii?

Pán minister začal svoje pôsobenie veľmi nádejne a z jeho strany bolo cítiť snahu o dialóg so všetkými stranami. O to viac nás na univerzite zarazil proces prijímania novely vysokoškolského zákona. Namiesto širšej partnerskej diskusie sme sa postupne cez neoficiálne kanály dozvedali o zmenách, ktorých cieľom je zásah do autonómie univerzít. Pevne však verím, že sa túto chybu podarí napraviť a nový návrh novely zohľadní zásadné pripomienky akademického prostredia.

 

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy pre oblasť vzdelávania? 

„Plán obnovy a odolnosti SR" tak, ako bol predložený do Medzirezortného pripomienkového konania vyvolal u nás na univerzite hlboké znepokojenie. V prípade, že materiál neprejde v časti reformy vysokých škôl zásadnou revíziou, bude akademická obec postavená do roly pasívneho prijímateľa zmien bez akejkoľvek diskusie. Zásadne protestujeme voči tomuto prístupu a v rámci Medzirezortného pripomienkového konania vznesieme proti materiálu zásadné pripomienky.

 

EVA OHRAĎANOVÁ

Prezidentka Asociácie súkromných škôl a školských zariadení SR

 

1. Ako hodnotíte prvý rok ministra školstva vo funkcii?

Minister nastúpil do svojej funkcie s ambicióznymi plánmi, avšak v mimoriadne náročnom období pandemickej situácie, ktorá sa dostala do popredia. Pred rokom sme privítali pozitívne návrhy Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2021-2024, kam sa po rokoch konečne dostalo aj zrovnoprávnenie postavenia a financovania zriaďovateľov. Vítame jeho plánované zmeny, ale očakávame väčšiu transparentnosť, participatívnosť a odborný dialóg, ktorého by sme ako zriaďovatelia súkromných škôl a školských zariadení mali byť súčasťou.

 

2. Ako vnímate predstavený Plán obnovy pre oblasť vzdelávania? 

Počas celého roka sme sa v zoskupení 12 organizácií v oblasti vzdelávania neúspešne pokúšali zúčastniť na celom procese plánovania, a tak celý proces vnímame veľmi rozporuplne. Plán obnovy a odolnosti mal vychádzať z vopred pripravenej stratégie vzdelávania na najbližších 10 rokov s konkrétnou predstavou toho, čo konkrétne do škôl prinesie. Malo byť tiež zrejmé, ktorá časť stratégie bude financovaná z Plánu obnovy a odolnosti, ktorá z európskych fondov a ktorá zo štátneho rozpočtu. Celý proces príprav sa uskutočňoval nekoordinovane, pričom len do oblasti vzdelávania vstupovali bez spoločnej vízie tímy z niekoľkých ministerstiev, čo sa odzrkadlilo aj na obsahu Plánu obnovy. Napríklad  v oblasti digitalizácie vzdelávania sa počíta s nákupom hardware, ktorý o pár rokov skončí na smetisku a celkom sa zabúda na digitalizáciu obsahu, nástroje vzájomného prepájania škôl, zdieľania nielen obsahu, ale aj online fungovania a podobne.