Prečo dnešné manželstvá a partnerské vzťahy zlyhávajú? Toto sú 4 hlavné príčiny podľa párovej terapeutky

Partnerské vzťahy sa rozpadávajú aj preto, lebo máme predstavu, že o vzťah s partnerom, ktorý je ten pravý, sa netreba starať.
Partnerské vzťahy sa rozpadávajú aj preto, lebo máme predstavu, že o vzťah s partnerom, ktorý je ten pravý, sa netreba starať. / Foto: Bigstock

Moderná doba prináša zmeny aj v partnerských vzťahoch. Manželstvá už bežne netrvajú tak dlho ako kedysi a dôvody sú rôzne. Svetoznáma párová terapeutka Esther Perel hovorí o štyroch hlavných dôvodoch, prečo mnohé dnešné vzťahy nie sú schopné prežiť celoživotný láskyplný vzťah.

 

Dnes už ekonomické dôvody partnerského spojenia nemajú takú veľkú váhu v našom zväzku ako kedysi. V rozvinutých krajinách máme vo väčšine prípadov možnosť voľby. Od vzťahu očakávame viac hlavne po stránke emocionálnej. Napriek tomu, že sa vydávame z lásky a sme presvedčení, že sme našli svoju spriaznenú dušu, mnohé vzťahy nie sú na celý život a silný sľub „v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, ...“ v pamäti párov rokmi vybledne. Viaceré pochybenia v jednom čase potom spôsobia, že vzťah krízu neprežije. „Najčastejšie štyri príčiny zlyhania vzťahu sú pravdepodobne nezáujem, pohŕdanie, zanedbávanie a násilie,“ tvrdí úspešná vyhľadávaná psychologička a párová terapeutka Esther Perel známa najmä svojimi prednáškami o láske, sexe či nevere.

 

Násilie vo vzťahu môže mať rôznu podobu

„Pri násilí nemám na mysli žiadne veľké násilie, ale množstvo mikroagresie a ľahostajnosti. Ak začnete cítiť, že partner sa o vás v základných veciach nezaujíma, nestará sa o vás, je to viac ako len strata záujmu. Robí niečo odlišne, degraduje druhého človeka, že je niečo menej, je pre neho menej dôležitý. Jednoducho na ňom nezáleží. Vo vzťahu potrebujeme cítiť práve to, že na nás záleží. To je absolútny základ vzťahu,“ vysvetľuje terapeutka chybu, ktorej sa vo vzťahoch dopúšťame. Každý človek podľa nej potrebuje vo vzťahu cítiť, že tomu druhému záleží, aby mu bolo dobre, že je na neho hrdý a chce pre neho len to dobré. Ak ale začneme byť vo vzťahu voči sebe ľahostajní, všetko pekné je preč. V tomto bode začína chlad, ktorý sa premieňa na pocit odcudzenia, a ten skôr či neskôr zavŕši úplné odpojenie partnerov.

 

Vzťah dávame na posledné miesto

Zanedbávanie, podľa Perel, začína v momente, keď ľudia začnú považovať partnera za samozrejmosť. Nevenujú mu pozornosť, akú si zaslúži. Viac pozornosti venujú svojmu autu, práci, športu či psovi ako partnerovi. Všetko iné dostáva prioritu, no to má prirodzene svoje následky, pretože ani zďaleka to nepripomína vzťah s človekom, do ktorého sme sa zamilovali.  „Ľudia na začiatku vzťahu vložia do neho všetko. Ale keď sa spojenie podarí, myslia si, že viac sa nemusia snažiť. Prechádzajú do pocitu spokojnosti a lenivosti. Je neskutočné, ako si ľudia myslia, že vzťah dokáže žiť sám ako nejaký kaktus,“ hovorí terapeutka.

 

Prestávame si vážiť jeden druhého

Násilie opisuje aj ako zneužívanie na úrovni straty rešpektu. „Väčšina ľudí hovorí krajšie s cudzím človekom ako so svojím partnerom vo vzťahu. A prečo? Lebo zo vzťahu nemôžete len tak odísť,“ vysvetľuje Esther Perel. Poukazuje na to, že ak by ste takýmto spôsobom hovorili napríklad s ľuďmi v práci, skončili by ste v nej veľmi rýchlo. Ale čo sa týka partnera, tak ľudia žijú v predstave, že partner tam bude aj napriek tomu, že mu takýmto spôsobom bežne ubližujeme. „Partnerka to zoberie, lebo to je rodina. Rodina sa nerozpadne len tak ľahko. Toto je bežné násilie, ktoré sa vo vzťahoch deje,“ opisuje terapeutka. 

Pohŕdanie je podľa Esther Perel to najhoršie, čo sa vo vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa milovali, môže rozvinúť. „Je to zabijak. Je v ňom skutočné poníženie partnera. Je to zavŕšenie toho, že nie ste nič.“ Ak vo vzťahu začneme pohŕdať partnerom, cesta späť už pravdepodobne neexistuje.


 

Ako sa dostaneme od romantiky k ubližovaniu?

Jedným z možných dôvodov, prečo konáme tak, ako konáme je aj naše detstvo. Ak naša minulosť nebola prajná, mali by sme sa vedome od nej odpojiť, zmeniť vzorce správania, ktoré sme denne videli. „Existujú len dva vzťahy, ktoré sa na seba reálne podobajú. Jeden je ten, ktorý máte s rodičmi, teda ľuďmi, ktorí vás vychovali a ten, ktorý máte s človekom, do ktorého sa zamilujete,“ tvrdí Esther Perel.

Vždy, keď ľudia sedia v jej kancelárii, presviedčajú ju, že tak komplikované ako s partnerom to nemajú s nikým iným. Nemajú to tak problematické s ľuďmi v práci ani s kamarátmi. „Partner je jediný, kto hovorí alebo myslí si o mne tieto (negatívne) veci,“ približuje Esther Perel a zároveň dodáva, že je to pravda. Zaujímavé je to, odkiaľ toto správanie pochádza. Musíme sa vrátiť do rodiny odkiaľ pochádzame. Tam sa učíme blízkosti, dôvere, vernosti, záväzkom, zdieľaniu, prijímaniu, pýtaniu... Všetkým tým základným slovesám vzťahov sa učíme doma. Tiež sa tu ale učíme žiarlivosti, majetníckosti, pomste. To všetko si nesieme so sebou z rodiny...,“ hovorí Perel. 

 

Podobne to vníma aj terapeut Mark Wolynn, priekopník v oblasti výskumu dedičnej rodinnej traumy. V praxi sa venuje práci s depresiou, úzkosťou, obsesívnymi myšlienkami či strachom. Vo svojej knihe Nezačalo sa to vami píše, že to, ako sa láska vyjadruje v našej rodine ovplyvňuje náš spôsob milovania partnera – preto na neho môžeme prenášať svoje nešťastie alebo opakovať správanie svojich rodičov či prarodičov. Mnohé problémy, ktoré zažívame vo vzťahu, v ňom nemajú pôvod. „Ak máte problémy s partnerom, nemali by ste automaticky predpokladať, že ich zdrojom je partner. Radšej sa započúvajte do slov svojich sťažností bez toho, aby ste partnera obviňovali alebo sa nechali unášať emóciami,“ radí terapeut. Často je partnerove správanie len reakciou na to naše. Odporúča, aby sme si pri hľadaní odpovedí kládli napríklad otázky: Znejú mi tieto slová povedome? Prekážalo mi to isté na matke alebo otcovi? Prekážalo to isté matke alebo otcovi na tom druhom?

 

Ak sme sa teda nenaučili tým správnym prejavom láskavosti, otvorenosti, vernosti a dôvere vo vzťahu od svojich rodičov, musíme na tom vedome pracovať my sami, aby náš život vyzeral inak. 

„Často si sľubujeme, že nebudeme takí, akí sú naši rodičia. Ale často zistíme, že realita je iná,“ vysvetľuje párová terapeutka. „V momente, keď zistíme, že sme ako naši rodičia, cítime sa zahanbene a skrývame to. Do toho času, kým si to ale uvedomíme, že sme rovnakí ako naši rodičia, viníme za všetko partnera, hľadáme chyby na ňom a sme v tom naozaj veľmi vynaliezaví,“ hovorí Perel.

 

Mapu základného jazyka problémov vo vzťahu odporúča Wolynn hľadať pomocou rôznych otázok vo svojej knihe Nezačalo sa to vami a odporúča, aby sme sa zamysleli nad tým, čo sme sa dozvedeli. Uvediem len zopár príkladov otázok, na ktoré by sme si mali odpovedať.

 

Základná sťažnosť: Čo vám najviac prekáža na partnerovi?

Táto otázka je podľa Wolynna odrazovým mostíkom. Informácia, ktorú pomocou nej získavame, sa často spája s nevyriešenými záležitosťami medzi nami a jedným alebo oboma rodičmi. Tieto problémy sa potom premietajú na nášho partnera. Bez ohľadu na to, či sme muž alebo žena, platí jedno pravidlo: To, čo sme podľa nás nedostali od matky, čo v našom vzťahu s ňou zostáva nevyriešené, je často základom toho, čo zažívame s partnerom. Ak sme podľa neho matku považovali za odmeranú, alebo sme na naopak odmietali jej lásku, pravdepodobne sa budeme dištancovať aj od lásky svojho partnera.

 

Základné kľúčové slová: Akými frázami alebo prídavnými menami by ste opísali svoju matku a otca?

Pomocou tejto otázky sa zisťuje podvedomá lojálnosť k rodičom a či sme sa pred niektorým z nich uzatvárali. Ak máme napríklad pocit, že nás rodičia dostatočne nemilovali, alebo to nerobili správnym spôsobom, obviňujeme ich zo svojej nespokojnosti, málokedy sme podľa Wolynna spokojní aj vo svojom vlastnom vzťahu. 

 

Ak to vo vzťahu nefunguje podľa vašich predstáv, skúste sa teda pozrieť v prvom rade na seba, či vkladáte do vzťahu to, čo fungujúci milujúci partnerský vzťah naozaj potrebuje. Kým zostaneme uväznení v sieti rodinných vzorcov, pravdepodobne sa budeme trápiť vo vzťahu, ktorý máme teraz i v tých, ktoré by prišli potom. Ak však pochopíme, čo z rodinnej histórie má na náš vlastný život a vzťah dosah, nielen naša budúcnosť, ale aj budúcnosť našich detí môže vyzerať úplne inak.

Čítajte viac o téme: Partnerské vzťahy, Manželstvo
Zdieľať na facebooku