Všetci sa chceme mať lepšie. Ja som na materskej dovolenke a po nej by som chcela ísť učiť do materskej školy.
Práca s najmenšími ma veľmi baví a to je určite to najdôležitejšie, aby som túto prácu mohla robiť dobre. Ak práca človeka skutočne baví, odvíja sa od toho v podstate všetko. Baví ma svet najmenších, baví ma ich učiť, hrať sa s nimi, donekonečna im odpovedať. Som na túto prácu predurčená, viem to. Chcem pokračovať v tom, čo začali rodičia detí počas ich prvých rokov života. Chcem, aby napredovali a rástli v harmonickom a láskavom prostredí. Raz ako učiteľ svojimi postojmi, názormi a svojím životným nastavením ovplyvním veľa životov, detských duší prahnúcich po vzore, ktorý v istom veku začnú hľadať mimo domova.
Na mne a iných učiteľoch bude záležať, aké postoje k vzdelaniu a spoločnosti zaujmú. Pýtam sa: Kde majú vyrásť tie motivované a cieľavedomé deti, budúce silné a schopné generácie? Môže to byť v nezdravom prostredí? V takom, kde je živoriaca učiteľka, ktorá celý deň rozmýšľa, kde zoberie peniaze na vlastné bývanie a bicykel pre vlastné dieťa? Učiteľka, ktorá nie je cieľavedomá a sebavedomá, pretože si ju nikto neváži? Učiteľka, ktorá nemá dostatok učebného materiálu a učí z rozpadnutých neaktuálnych učebníc, z ktorých sa učila aj ona sama? V prostredí, ktoré pôsobí dojmom, že na ňom „nezáleží nikomu, pretože vlastne nie je podstatné“?
Toľko sa toho píše o reči tela, a čo takto reč prostredia? Také školstvo, v ktorom by bolo umožnené byť pracovníkovi alebo pracovníčke sebavedomým, cieľavedomým a doceneným človekom s dostatočným vybavením, by produkovalo ľudí s rovnakými vlastnosťami. Keďže sa však spoločnosť k tomu stavia tak ako sa stavia, čo môžeme od toho očakávať?
Veľa ľudí v tom nevidí lepšiu budúcnosť svojich detí. Zvykli sme si nadávať na to, aké je v zahraničí všetko lepšie. Majú tam čisto, majú lepšie reštaurácie, kvalitnejšie potraviny, lepšie služby, školstvo… Ale kto vytvára tieto hodnoty? Prečo sa tam žije lepšie?
Zabúdame na jedno postatné: všetko začína u ľudí. Prečo teda každý nezačneme od seba? Garantujem vám, že keď v tento deň každý začne od seba, tak sa aj náš „svet“ zmení k lepšiemu. Prečo čakáme čisté dediny ako v Rakúsku, keď neučíme svoje deti príkladom ako zahadzovať odpadky do koša, triediť odpad…, keď sme sami k prostrediu okolo nás ľahostajní?
Sú hodnoty, ktoré môžu život spraviť lepším a jediné, čo nám stojí v ceste, sú výhovorky a negatívny postoj k životu. Aké máme hodnoty, keď vlastným deťom nedoprajeme lepší život? Prečo sa dnes rázne nepostavíme za učiteľov a lepšie školstvo? Dokedy bude ovplyvňovať naše životy „ja“-syndróm? „Ja sa mám horšie a čo?“ Tasíme zbrane a predierame dopredu svoje Ja. Nakoniec nebude vpredu nikto, ani tie naše deti, o ktorých lepšej budúcnosti dnes mnohí snívame.
Mohlo by to celé vyzerať inak. Úplne inak. Mohli by sme sa všetci postaviť za učiteľov a presadiť zmenu za lepšiu budúcnosť našich detí. Ukázať, že nemyslíme len na seba. A možno by sme raz zistili, že aj druhí myslia na nás. Kto sa chce mať lepšie, musí v prvom rade prestať rozhadzovať rukami a obviňovať celý svet, začať hľadať nedostatky v sebe a pracovať na ich odstránení.
Zajtra, v rámci prechádzky s deťmi, pozbieram opäť odpadky, ktoré uvidím na zemi. Keby to tak urobil každý, máme tu aj my „čisté Rakúsko“. Keby sme podporili v týchto dňoch všetci hlasy učiteľov za lepšie vzdelanie pre naše deti, máme tu aj my lepšiu krajinu.
Ja štrajk učiteľov budem podporovať naďalej. Budem vysielať pozitívnu energiu, ktorá sa mi iste vráti. Niekedy vtedy, keď ju nečakám. Je ako láska – aj ona sa násobí.
