Články: Pre študentov
O projekte

 

Rozprávka v knihe nie je to isté ako v televízii. Viete o čo všetko jej pozeraním dieťa prichádza?

Slávka Ivančová
Autor článku
Foto: Pexels / Daria Shevtsova
Čítaná rozprávka dokáže rozvíjať dieťa omnoho viac ak televízna. / Foto: Pexels / Daria Shevtsova

Televízna rozprávka sa nikdy nevyrovná tej, ktorú môžete dieťaťu ponúknuť prostredníctvom knihy. Prečo? Rozvíja mozog dieťaťa úplne iným spôsobom.

 

Rozprávka ako literárny príbeh rozvíja detské vnímanie a detskú osobnosť v mnohých smeroch. Čítaný príbeh pôsobí na dieťa tak, ako televízny príbeh nedokáže. Počas pozerania príbehu sa jedna hemisféra vypína, podstatné prvky príbehu dieťa nespracováva, nemá priestor zasiahnuť, uvažovať, precítiť, posunúť sa vývinovo dopredu tak, ako to umožňuje čítaný príbeh.

Štúdie PhDr. Ľudmily Hrdinákovej, PhD. z Katedry knižničnej a informačnej vedy FF UK v Bratislave poukazujú na to, že na rozdiel od čítaného príbehu pri mediálnej forme rozprávky dochádza k redukciám – k redukcii príbehu, jeho spracovania, k obmedzovaniu samotného dieťa, jeho myslenia, reči či vnímania.

 

Ľudmila Hrdináková z Katedry knižničnej a informačnej vedy FF UK v Bratislave. / Foto: Zuzana Gránska

 

Keď príbeh redukuje reč

V mediálnom príbehu prvýkrát reč zredukuje režisér/ autor. Pretože čo hovoria obrazy, to nemôže povedať zvuk. Druhýkrát tú redukciu urobí mozog. Pretože mozog uprednostní spracovanie vizuálnych podnetov.

Mnohé veci si z filmového príbehu deti podľa Hrdinákovej vôbec nepamätajú, „jednoducho stratili pozornosť pri televíznom farebnom kolotoči, pri výraznej rýchlosti a striedaní dejov nestihol mozog mnohé spracovať. Podstatným veciam tam deti ani neporozumejú, a ani sa na to počas sledovania neopýtajú. Nestihnú, pretože dej beží ďalej, televízny príbeh predbehne ich uvažovanie.“ Naopak je to v literatúre. Tam má dieťa priestor fabulovať, vymýšľať stratégie. Navyše dieťa má prirodzenú potrebu urobiť presne to - skúsiť dej predbehnúť, nájsť riešenie, možnosť. Takto sa prejaví aj rast IQ a EQ dieťaťa.

 

Keď sa dieťaťa opýtate na prečítaný príbeh, nemusí vám vôbec povedať dej, ani ponaučenie, ani súvislosti, a spomenie si na lienkine červené bodkované ponožky. A je to v poriadku. Pretože každé dieťa si vyselektuje to, čo v tej chvíli potrebuje. Každá tá detská hlávka niečo sleduje, niečo dotvára, niečo spracováva, počas čítania rodiča preruší a kladie otázky. A to je perfektné. Televízny príbeh to blokuje. Jedna hemisféra sa vypína, dieťa nerozmýšľa, nefabuluje, nespracováva, nekŕmi emócie. Vizuálne presýtenie, presaturácia médiami tomu bráni. Televízny príbeh je očistený od podstatných detailov, obmedzujú sa myšlienkové procesy a fantázia sa obmedzí na obraz. Ten ďalej nepustí.

 

Zlo musí byť zlikvidované, inak sa v noci vráti

Pozeraním sa zlo do podvedomia iba hlbšie zapíše, pri počúvaní ho dieťa dokáže zlikvidovať. Čítaný príbeh navyše uplatní princíp psychickej dištancie a dieťa si zlo predstaví len tak, ako mu to jeho psychika dovolí. Mediálna forma príbehu to nedovolí. Násilne dieťaťu núka často až agresívnu formu zla, z čoho môžu mať deti ťažké sny. Navyše mediálny príbeh nedokáže jasne rozlíšiť, čo je dobro a čo zlo. A dieťa to potrebuje mať jasne rozlíšené. Mediálny príbeh to zredukoval, častokrát dokonca necháva zlo od dobra nerozlíšené.

 

„V rozprávkových postavách sa dieťa vidí, nachádza sa v situáciách. Každý z nás číta preto, lebo chce vedieť o sebe, potrebuje sa zasmiať, vyhnúť sa nejakému problému, do literatúry uniká, kompenzuje si svoje frustrácie, nedostatky, sklamania, alebo naopak potrebuje si potvrdiť, že niekto to zažíva rovnako. Tisícnásobne to platí pre dieťa. Vo významnej miere poskytuje rozprávka dieťaťu psychickú dištanciu. Televízny príbeh toto napĺňa iba výnimočne,“ približuje fenomén čítania príbehu Hrdináková.

 

Mediálna forma rozprávky ponúka podľa nej okrem sugestívneho deja veľa hluku, strih za strihom, dynamiku, na ktorú nie je čas reagovať. „Nepopisuje humor, dieťa sa v ňom často stráca, pretože je adresovaný dospelým. Dieťa zostáva mimo. A problémom je, že dieťa  naozaj potrebuje do deja nejako zasiahnuť, vstúpiť.“ Táto potreba sa pri pozeraní nenapĺňa, dokonca dochádza k frustrácii. Často sa to podceňuje. Pri čítaní má dieťa priestor zasiahnuť, spracovať emócie, reagovať. Príbeh totiž počká tak dlho, ako to dieťa potrebuje. Príbeh obsahuje vždy nejaký prvok, ktorý si dieťa potrebuje prenášať do svojho života, často je to prvok strachu, ktorý potrebuje spracovať a tak ísť ďalej.

 

Redukcia zapájania hemisfér

Keď sa rozprávka začne čítať, tak sledovanie príbehu zamestnáva hlavne ľavú hemisféru, pretože mozog si musí dekódovať slová, premeniť ich na významy a zapojiť pravú hemisféru. Použiť vnútorný predstavový priestor. Podľa slov Hrdinákovej je to úžasná schopnosť literatúry (slov), ktorú nič iné nemá. Na podnet počutého vám mozog vyrobí v mysli celý film.“ Z neurologického hľadiska - keď sa príbeh číta, tak sa zapájajú práve tie hemisférické oblasti, ktoré sa zapájajú aj vtedy, keď to človek prežíva naozaj. Dieťa sa ponorí do príbehu, dieťa ten príbeh vo svojej hlavičke naozaj žije.

 

Mediálny príbeh kriticky oslabuje vizuálne schopnosti

Ľudmila Hrdináková veľmi odporúča nechať dieťa ľahnúť povedzme na koberec, zatvoriť očká, a tak mu čítať rozprávku. Dieťa si potrebuje predstavovať, potreba imaginácie je veľmi silná. Pozeraním príbehu je zredukovaná na minimum.

 „Ak sa v súčasnosti hovorí, že deti nečítajú preto, lebo majú oslabené vizuálne schopnosti, tak je to nadmierou príjmu filmov.“

 

Ako spoznáme, že dieťa ešte túto schopnosť nemá obmedzenú?

Dobrý malý čitateľ sa rozpozná podľa toho, že vizuálnu pozornosť distribuuje. Pri čítaní priamej reči dieťa zafixuje pozornosť na rodiča. Keď sa číta opis, dieťa sa zapozerá na ilustráciu. Niekedy sa zapozerá mimo (dostane sa do akejsi neutrálnej zóny), dostane sa „tam“- do príbehu. A to je veľmi dobré. Veľmi potrebné.

 

Zredukovaný emocionálny efekt príbehu

V predškolskom veku dieťa nadobúda schopnosť uvažovať o tom, ako uvažuje ten druhý. Získava schopnosť vytvárať si predstavy o tom, čo druhý cíti, čo si myslí. V literárnom príbehu to aj zažije, v audiovízii nie.

 

Dieťa dokáže vďaka knihe precítiť viac emócie v príbehu. / Foto: Pexels, Rene Asmussen

 

Mediálny príbeh redukuje detské myslenie

Cez čítanú rozprávku sa dieťa učí myslieť. Dieťa kopíruje štruktúru analytického myslenia podľa toho, ako mu to podá autor. Rozprávkovým príbehom sa učí reagovať, analyzovať, dedukovať aj zaujímať postoje. V mediálnom príbehu na to nie je čas ani priestor. Často ani zámer.

 

V rozprávkach môže dieťa uzrieť jedinečné, životné a vývinové možnosti. Navyše rozprávka imponuje dieťaťu rečou symbolov. Napomáha kontaktu vedomia s nevedomím. Aktuálny problém dieťaťa sa cez symboly zviditeľňuje, metaforizuje. Stáva sa terapiou. Pri strete s veľkými prekážkami dieťa často uniká do sveta rozprávkových možností.

 

Literatúra je studňa bez dna. Studňa fantázie, emócií, myslenia, terapie, participácie, estetiky, vnímania, kompenzácie problémov, fabulácií, stratégií, dedukcií, analýz, syntéz, skrátka nenahraditeľnou príležitosťou pre rast osobnosti dieťaťa.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Čítame s deťmi
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.