Nepamätáte si telefónne čísla a dátumy narodenia? Možno trpíte „google efektom“ – teóriou, ktorá tvrdí, že sme vyprázdnili našu pamäť s vierou, že odpovede na akékoľvek otázky sú od nás vzdialené len na jedno, či zopár kliknutí myšou. Reportérka Genevieie Robertsová sa vo svojom článku zamýšľa, aký dopad má na náš mozog každodenné používanie vyhľadávača Google. „Robí nás internet hlúpymi?“
Píšem na klávesnici. Stlačím enter. Takmer okamžite sa na obrazovke zjaví množstvo článkov. Je to rozrušujúci pocit, že môj prvý inštinkt- vygoogliť moju vlastnú hlúposť, môže byť koreňom mojej rastúcej hlúposti.
Nedávna štúdia hovorí, že 90 percent z nás trpí digitálnou amnéziou. Viac než 70 percent ľudí nepozná naspamäť telefónne čísla ich detí a 49 percent sa nenaučilo číslo ich partnera. Zatiaľ čo tí, ktorí vyrástli skôr, pamätajú si i kamarátovo číslo domu z detstva. Dnes si telefónne čísla nepamätá nik. Robia to za nás chytré telefóny. Kaperského laboratórium je toho názoru, že neprepúšťame údaje do pamäte kvôli Google efektu. Uspokojujeme sa tým, že vieme, že odpoveď je len klik ďaleko a radi používamae internet ako externé rozšírenie našej pamäti.
Doktorka Maria Wimberová, lektorka na Škole psychológie na Birgminghamskej univerzite, pracovala v jej výskume s firmou internetovej bezpečnosti. Verí tomu, že internet jednoducho zmenil spôsob ako zaobchádzame s informáciami. Takže Google efekt „nás robí dobrými pri zapamätávaní toho, kde nájsť a dostať informácie, nie je však nutné pamätať si samotný obsah. Pravdepodobne je pravdou, že sa ani nepokúsime uskladniť dáta v našej vlastnej pamäti na rovnakom stupni ako sme kedysi zvykli, pretože vieme že internet vie všetko.“
Tieto objavy potvrdzuje aj výskum Google efektu profesorky Kolumbíjskej univerzity Betsy Sparrow, ktorá hovorí: „Naše mozgy sa spoliehajú na pamäť internetu rovnako ako sa spoliehajú na pamäť priateľa, rodinného príslušníka alebo spolupracovníka. Menej si pamätáme samotnú informáciu ako miesto, kde ju možno nájsť.“
Platí to aj pri fotografiách. Štúdia v roku 2003 zistila, že fotografovanie redukuje naše spomienky. Účastníci boli požiadaní poobzerať sa po múzeu a tí, ktorí robili fotky každého objektu si pamätali menej objektov a ich detailov ako tí, ktorí len jednoducho pozorovali vystavené kúsky. Doktorka Wimberová hovorí: „Jeden by mohol špekulovať, že to môže prerásť až do osobnej pamäti. Tým, že stále pozeráme na svet cez objektív kamier smartfónov, začíname veriť, že nám uložia naše osobné spomienky. Tým pádom dávame menej pozor na život samotný a stávame sa horšími v zapamätávaní si životných udalostí.“
Ale robí to z nás hlupákov? Antropologička doktorka Genevieve Bellová, viceprezidentka v spoločnosti Intel a riaditeľka spoločností Corporate Sensing a Insights Group, verí že nie. Hovorí, že technológia nám pomáha žiť bystrejšie, pretože sme schopní sprístupniť odpovede. „Naša schopnosť vytvoriť dobre sformulovanú otázku je prejavom inteligencie, spolu s rýchlou identifikáciou toho, ktorú informáciu potrebujem vyňať a ktorá aplikácia mi pomôže to dosiahnuť. Pre mňa to značí úroveň účinkovania vo svete, čo nie je hlúposť.“ Ako príklad poskytuje mladú mamičku, ktorá sa snaží zistiť, či to, že jej dieťa nespí, je zlé a kedy sa treba začať strachovať. „Toto sú všetko otázky, na ktoré pomôže rýchlejšie technológia ako telefonát rodičom.“, tvrdí doktorka, „nerobí to konzumentov hlúpejšími, práve naopak, pomáha im myslieť bystrejšie.“
Myslí si, že našim najväčším znepokojením by malo byť ľudské nastavenie mysle smerom k technológiám. „Mám podozrenie, že nie využívanie technológie nás robí hlupákmi, ale práve ľudská zaujatosť a úzkostlivosť. V konečnom dôsledku pociťujeme úzkosť z toho, čo pre nás technológia znamená, čo predstavuje pre našu ľudskosť, telá a kompetenciu, a čo to znamená využívať technológie pri niektorých činnostiach.“, hovorí doktorka Bellová.
Naopak, Nicholas Carr, autor kníh Ako Internet mení spôsob nášho myslenia, Čítaj a pamätaj si a Sklenená klietka: Kde si nás ťahá automatizácia, tvrdí, že by sme mali byť znepokojení: „Uniká nám prítomnosť skutočného nebezpečenstva, že ľudská pamäť nie je rovnaká ako pamäť v počítači. My, ľudia, vieme prepájať to, čo vieme, s tým, čo cítime a to umožňuje vznik osobných poznatkov. Ak nevytvárame bohaté prepojenia v našich mysliach, netvoríme vedomosti. Veda hovorí, že usporiadanie pamäte zahŕňa bdelosť, v tomto stave formujeme prepojenia.“
Spomínaný autor verí, že kombinácia Google efektu, neustáleho rozptyľovania ľudí smartfónmi spolu s konštantným prísunom informácii, je znepokojujúca. Štúdia Microsoftu zistila, že priemerné rozptýlenie pozornosti u človeka kleslo z každých 12 sekúnd v roku 2000 na len osem sekúnd dnes.
Carr tvrdí, že naša myseľ nie je ako pevný disk alebo chladnička, ktorá môže byť preplnená vecami. Práve naopak, hovorí že myseľ expanduje: „Pamäť a myslenie nie sú oddelené procesy. Čím viac si pamätáme, čím viac materiálu musíme spracovať, tým zaujímavejšie sú naše myšlienky.“
Andrew Keen, autor knihy Internet nie je odpoveď, hovorí: „Dnes je všetko prístupné, no tieto fakty nie sú veľmi spoľahlivé. To dáva obrovskú silu ľuďom, ktorý ukladajú naše informácie.“ Keen zdôrazňuje, že umenie pamäte z čias civilizácii ako antická Čína bolo stratené. Niektorí ľudia sú presvedčení, že to viedlo k vzniku novej mentálnej disciplíny. Fakty ako také sú menej dôležité ako proces zapamätávania. Myseľ ľudí je v niektorých smeroch ochabnutá – hlavne, ak hovoríme o sociálnych médiách. Súhlasí s Carrom, že technológie z nás robia „plochejších mysliteľov“ neschopných stráviť reč a jazyk, nieto ešte piesne. To, čo práve potrebujeme je kreativita a inovácie. Hovorí o potrebe myslieť výberovo a odvážne: „Veľkým problémom je ako učiť kreativitu. Nepotrebujeme sa učiť fakty, pamätať si veci je menej dôležité, takže podstata profesii sa mení. Učitelia to musia mať na mysli. Otázkou je, ako učiť deti myslieť inak.“
Doktorka Wimberová radí tráviť čas offline, teda bez nejakého pripojenia, ak si chceme chrániť svoje spomienky. Z výskumu pamäte vieme, že si pamätáme iba tie informácie, ktorým venjeme pozornosť. Ak strávime všetok náš čas online alebo budeme žiť naše životy prostredníctvo šošovky kamier našich smartfónov, môže zmeškať dôležité životné udalosti a tým ich ani nepripustíme do našej dlhodobej pamäte. Ustavičné vyhľadávanie informácii online nepovažujeme za efektívny spôsob ako vytvárať permanentné spomienky. Najlepšou cestou ako udržať informácie je si občas sadnúť a mentálne obnoviť, čo sme sa naučili alebo zažili pred minútou, hodinou alebo dňom.
Spracovala Žanet Kollárová
