(Spracované na základe prednášky Martiny Vagačovej a Kataríny Del Rio napísala Milina Matulová)
Na začiatku je rozhodnutie dať dieťatko do škôlky. Nastupujete do práce. Narodil sa mladší súrodenec. Máte pocit, že dieťa potrebuje kolektív a rozvíjať sa aj inak a inde, ako len doma. Keďže ste prišli k tomuto rozhodnutiu, je vysoká pravdepodobnosť, že nemáte inú možnosť alebo ste presvedčení, že je to pre dieťa dobre. Rozmýšľate, ako dieťatko čo najlepšie adaptovať na nové prostredie.
Skúsme si to ukázať na príklade trojročnej Emky, ktorá nastupuje do škôlkárskeho kolektívu po prvýkrát po tom, ako strávila veľmi príjemné tri roky doma so svojou maminou. Mama nastupuje do práce a je plne stotožnená s tým, že Emka začne chodiť do škôlky. Starostlivo vybrali škôlku, kde sa páčilo Emke aj jej rodičom.
Je ráno, mama prebúdza dcérku. Emka je sova. Ráno rada dlhšie spí, chodieva spať na bežné pomery neskoro. Prebúdza sa pomaly a nechce nič jesť.
Dospelých prirodzene delíme na ranné vtáčatá a sovy a niekedy zabúdame, že to isté sa vzťahuje aj na deti. Prirodzene majú organizmus nastavený nejakým spôsobom a nie každému ranné vstávanie vyhovuje. Ak sa ich budeme snažiť zmeniť, ideme proti nim samým. Veľa neurobíme s tým, že do škôlky sa chodí ráno na určitú hodinu. Skúsme ale ranný proces urobiť čo najmenej bolestivým. Keď sa ráno nevedia prebudiť, môžeme im pomôcť sa obliecť namiesto nekompromisného nástojenia na tom, že sa musia obliecť sami, keďže už chodia do škôlky a už sú „veľkáči“. Do jedla radšej nenúťme, to malé telíčko skôr akceptuje to, že bude hladné ako to, že by malo jesť na silu. Nehovoriac o tom, že nanútené jedlo sa nám ešte môže o nejakú chvíľu vypomstiť.
Takže mama Emke pomôže obliecť sa, jedlo jej ponúkne, ale nenúti ju. Prichádzajú do škôlky. A teraz je na rade (pre niektoré deti) tá ťažšia fáza. Emka príde do šatne, prezuje sa, bundu si dá do skrinky a prichádza moment, kedy sa ide rozlúčiť s maminkou. A vtedy jej hmatateľne dôjde, že v škôlke zostáva bez nej a rozplače sa tak veľmi, že sa až zajakáva. Mame to samozrejme drása srdce.Niektoré deti sa povracajú. Niektoré sa chytia mamy ako kliešťa a nechcú pustiť.
Najdôležitejšie je uvedomiť si, že deti v tomto veku môžu zvládať veci len tak, ako ich zvládajú ich rodičia. Ak sa mama zloží pri rannom plači, možnosť vybudovania si stratégie na zvládanie vlastného silného diskomfortu sa výrazne odďaľuje a dieťa sa len utvrdzuje vo vlastnej neistote.
Deti sa naučia to, čím žijú. Ak my ponúkame pevné a láskavé zásady, deti to príjmu za svoje. To im príde ako normálne, pretože pre deti sú rodičia tí, ktorí vedia a rozumejú životu. Takže aj keď niečo ide „proti nim“, tak sa nakoniec prispôsobia, lebo dôverujú nám, že vieme.
Emka sa prezúva do prezuviek extrémne pomaly. Mama si ale uvedomuje, že Emka to nerobí „naschvál“, že to je len jej spôsob dania najavo, že toto, čo sa práve deje, sa jej nepáči a naozaj sa jej do toho nechce.
Dieťa nerobí naschvál. Dieťa už nevie, ako má odkomunikovať to, čo vnútri cíti a keď vidí, že rodič nechápe, tak niekedy urobí aj niečo, čo je veľmi silné, aby to rodiča pritiahlo. Keď dieťaťu v danej chvíli rodič odmietne to, čo si vyžaduje, dáva mu signál, že ho má rád len keď splní podmienky, ktoré v danej chvíli rodič nastolil. Ale láska nefunguje za podmienok.
Deti si väčšinou svojim vlastným spôsobom povedia o to, čo by im pomohlo. Emka sa potrebuje veľa s maminou stískať (je silne hapticky orientovaná). Rôzne deti sa emočne upokojujú rôznymi spôsobmi – niekto má potrebu niečo držať v ruke, túliť sa k mäkkej plyšovej hračke, niekto chce mať v ústach dudlík/fľašku (sací reflex výrazne upokojuje). Okrem toho, že ich to upokojuje, uvoľňuje to aj ich frustráciu a je to veľmi nápomocná barlička na začiatku. Niektoré škôlky umožňujú v procese adaptácie, aby dieťatko malo so sebou obľúbenú hračku, alebo dokonca cumlík. Niektoré to zasa striktne odmietajú. Vždy je na vyjednávacích schopnostiach rodiča a ochote učiteliek, aby sa dohodli na niečom, čo je pre dieťa čo najviac nápomocné.
Emka mamu prosí, aby sa s ňou stískala dlho. Na chvíľku dokonca prestane plakať. Mama na to okamžite zareaguje: „Vidíš, skončilo to. Objímem ťa, mám ťa rada aj s týmto, už vieme, že to funguje.“ Dáva jej to ako reflexiu na konci a hovorí jej tým aj to, že ona je taká pokojná aj preto, že vie, že to skončí.
Keď už to vyzerá tak, že už skončili, Emka sa pritúli k mame zasa a rozplače sa ešte viac. Mama jej na to povie: „Emka, rozumiem, že keď toto robíš, je ti asi ešte horšie ako inokedy a práve preto ťa vystískam ešte viac a silnejšie. Ale bude to trvať už len dve minúty a potom už pôjdem do práce“. A mama nastaví dve minúty na telefóne. Neráta do 10, aby to nemusela byť ona, kto rozhoduje, kedy 10 skončí, nechce byť pôvodca toho, že Emka sa od nej musí odpútať. Kdežto keď zazvoní časovač, TO to urobilo a nedá sa s tým veľmi diskutovať. Za tie dve minúty sa mama s dcérou vystískajú najviac ako sa len dá a keď časovač začne pípať, mama dá Emke posledné silné objatie. Dcérka stále silno plače, zvuk časovača spustil novú vlnu. Mama jej veľmi láskavo, ale pevne povie, že je v poriadku, ak plače, ale je čas, aby šla do práce a Emka do triedy. Povie jej, že po ňu príde po tom, ako sa vyspinká a trošku pohrá a odovzdáva ju do rúk pani učiteľke.
Netreba zdôrazňovať dôležitosť toho, aby to, čo rodič dieťaťu sľúbil, aj skutočne dodržal. Je veľa detí, ktoré na začiatku niekoľko dní alebo aj týždňov prechádzajú deň v škôlke s tým, že ešte príde obed, a potom oddych a potom sa pohrajú a príde mama. Ak rodič sľúbi, že príde na obed, a nepríde, dieťa zneistieva a jeho dôvera v rodiča sa nahlodáva. Je nastavené na určitý časový úsek a niekedy čokoľvek naviac je už nad jeho sily.
Pani učiteľka preberá plačúcu Emku do svojho náručia. A aj keď na začiatku to vyzerá tak, že ju musí od mamy odtrhnúť, tým, že nepovolia ani mama ani učiteľka, Emka pochopí, že veci budú jednoducho takto a necháva sa viesť pani učiteľkou do triedy. Keďže je stískací typ, chvíľku zostáva u pani učiteľky v náručí, ktorá ju drží, pokiaľ vlna plaču odznie.
V prípade, že učiteľka nepreberie dieťa z rúk do rúk, nastáva nebezpečenstvo, že dieťa zostane akoby „visieť“ a nevie, čo so sebou. Obzvlášť, ak ide o plačúce dieťa. Je dôležité tento krok s pani učiteľkou odkomunikovať a dohodnúť sa na spoločnej stratégii.
Čo Emkina mama ROBÍ?
- Zavádza ranné rituály. Uvedomuje si, že pravidelnosť, následnosť a očakávateľnosť robia deťom veľmi dobre. Doma si často opakujú, ako prídu spolu do škôlky a čo bude nasledovať po čom. Rituály pomáhajú, dávajú deťom istoty a dávajú im pocit, že vedia, čo majú so sebou robiť. Nie sú bezmocné.
- Predýchava. Ona sama nemala najlepšie zážitky z materskej škôlky a ranný plač jej milovaného dieťaťa jej robí skutočne veľmi zle. Vie, že keď spomalí svoj dych, automaticky sa v nervovej sústave spúšťa proces upokojovania. Vie, že ak svojej dcére nepomôže ona, nemá jej kto v tejto chvíli na tomto mieste pomôcť. Ona je jediná, kto pomáha. Takže teraz to, čo situácia vyvoláva v nej, odsúva nabok, bude sa tým zaoberať neskôr. Vie, že keď sa ukotví rodič, ľahšie sa upokojí a ukotví aj dieťa.
- Strieda sa v rannom zanášaní s Emkiným otcom. Pri mame predsa len deti reagujú emotívnejšie, a tento fakt sa dá využiť pre dobro dieťaťa.
- Uvedomuje si, že to, keď po Emku popoludní príde a ona akonáhle ju zbadá, spustí veľký plač, je úplne v poriadku. Konečne sa pre Emku objaví zosobnenie bezpečia a príde úľava a tá sa môže prejaviť napríklad aj slzami. Neberie to tragicky, akceptuje jej pocity úľavy a silno si ju objíme. Bude to stále lepšie.
- Veľmi zvažuje, či zaviesť do Emkinho programu nejaké krúžky. Pre dieťa je pobyt v škôlke ako emočná práca v bani bez ohľadu na to, či je tam pol dňa alebo celý deň. Mnohé deti nie sú schopné po škôlke nič iné, len ísť domov do svojho bezpečia. Sú unavené, narobené, je to pre nich náročné. Ideálna je voľná hra kde ich nikto do ničoho nenúti. Emka má rada tanec, a pred nástupom do škôlky chodila na tanečný krúžok, ale je možné, že v tomto období bude tanečný vnímať ako ďalšiu organizovanú aktivitu, kde ju niekto do niečoho núti, kde musí robiť veci podľa toho, ako to chcú „oni“ a nie ona.
Čo Emkina mama NEROBÍ?
- Nehovorí Emke „tvoji kamaráti ťa tam čakajú“, „je tam kopec nových hračiek“, „ale veď ti tam bude dobre“ a podobne.. To malú naozaj nezaujíma. Čo dieťa vníma je „ale ona mi nerozumie, nevie, o čom jej vlastne rozprávam“.
- Nezačne meniť rozhodnutie ráno v šatni. Mentálne sa pripraví vopred na to, že to môže byť veľmi ťažké a dotiahne to do konca.
- Nepredlžuje zbytočne čas v šatni. Vie, že treba dodržať ranný rituál a potom treba ísť, pretože o 5 minút ten plač nebude o nič slabší ako teraz, len Emka bude vyčerpanejšia. Keď povie, že sa vystískajú ešte posledný krát, nenasleduje za tým už žiadne ďalšie „posledný krát“.
- Nezavádza v tomto období žiadne zmeny. Emka má ešte dudlík, ale nechce od nej, aby sa ho vzdala teraz len preto, že už je veľká škôlkárka. Zmien je v tomto období akurát dosť. Prerábať detskú izbu, odúčať od cumľa alebo fľašky – na to bude dosť času aj potom, keď bude táto fáza plná zmien úspešne zvládnutá.
Na čo sa vlastne Emkina mama v tejto situácii sústredí?
Predovšetkým na svoje prežívanie, aby bola v emočnej rovnováhe (predýcha ťažšie momenty) a zároveň sa nechá viesť Emkiným prežívaním (potvrdzuje jej aktuálnu emóciu tým, že ju reflektuje).
Aby rodičia dokázali deti viesť, je nutné, aby pochopili, že empatia je kľúčová zručnosť, ktorú treba používať a empatia je nevyhnutná na to, aby sme niekoho vypočuli.
Empatia znamená skutočne si človeka vypočuť, byť s ním, prejsť kúsok jeho cesty s ním. To samozrejme neznamená, že veci budú tak, ako chce dieťa. Len to znamená, že rodič chce úprimne pochopiť logiku dieťaťa, a chce mu pomôcť. Vie, ako to má on, kde sú jeho hranice, vie, čo ich teraz čaká a kam sa majú dostať a bude sa snažiť zariadiť to tak, aby to bolo čo najláskavejšie pre dieťa aj pre rodiča.
A vtedy deti pochopia, že sú parťákom, že sa nerozhoduje za nich a to u nich robí veľký rozdiel. Ak oni vidia, že my sa snažíme, napriek tomu, že nerobíme presne to, čo oni chcú, tak si vytvárajú k nám dôveru. Lebo našou úlohou nie je robiť to, čo chcú, ale to, čo potrebujú. A na to, aby sme to boli schopní rozoznať, potrebujeme empatiu.
Ak má dieťa zažiť životnú spokojnosť, musí prejsť určitou prácou a frustráciou. Empaticky svoje deti počúvajme, skúsme sa pozrieť na svet ich očami a pevne, ale láskavo stojme pri nich v tomto náročnom životnom kroku.
Odporúčané linky: www.efektivne-rodicovstvo.sk
