Moderná doba s nepretržitým online prístupom k celému svetu ponúka množstvo podnetov na rozvíjanie vzťahov a nastavenie zrkadla tomu vlastnému. K nevere sme nikdy nemali jednoduchšiu cestu a zotrvať v jednom zväzku sa zdá byť proti prirodzenosti. Prečo teda zostávať len vo dvojici?
Historka o tom, že muži podvádzajú ženy z prirodzeného biologického nutkania, v našej spoločnosti na ospravedlnenie ich nevery koluje už dlhšie. Vraj je to úplne normálne a prirodzené a nájde sa viacero odborníkov, ktorí súhlasne pritakávajú. Pred časom napríklad preletela médiami zaujímavá správa o anglickom psychiatrovi Josephovi Brayovi, ktorý svojej pacientke, rozrušenej neverou manžela povedal, že očakávať vernosť v manželstve je nereálna predstava. Ako lekár síce rýchlo skončil (odobrali mu licenciu a potom sa on odobral do dôchodku), ale otázkou zostalo, či bol jeho výrok založený na reálnych faktoch.
Nevera muža, ktorý si svojim promiskuitným správaním len plní volanie prírody po zabezpečení potomstva sa podobá nevere ženy, ktorá si potrebuje zaistiť čo najlepšieho opatrovníka pre svoje deti. Podľa profesora evolučnej biológie na Sheffieldskej unverzite, Tima Birkheada, ide obom pohlaviam o snahu maximalizovať reprodukčný úspech, a tak nachádzajú čoraz sofistikovanejšie spôsoby, aby dosiahli čo chcú, často na úkor toho druhého. Navyše, ľudský systém rozmnožovania je veľmi flexibilný. Iba 17 % ľudí našej kultúry je striktne monogamných. Väčšina spoločenstiev žije v zmiešaných typoch manželstva, niekde vyznávajú monogamiu, inde polygamiu. Sú spoločnosti, kde si žena berie viacerých mužov. V západnej kultúre sme často svedkami duálnej monogamie, že popri manželstve sa vedú ďalšie utajené vzťahy, ktoré vydržia celé desaťročia.
Nevera ako bežný jav
Je teda vernosť v manželstve, z mužovej alebo ženinej strany skutočne len utópiou? Štatistiky naznačujú, že nevera je u nás dobre udomácnená a hoci na prvom mieste v rozvodovosti páry uvádzajú rozdielnosť pováh, názorov a záujmov, nevera je hneď druhá. Otázne je, aké percento nevery by sme ešte našli v prvej odpovedi, oficiálne zdroje však neexistujú. Hovorí sa, že nevera je stará tak ako ľudstvo samo. Má teda význam bojovať proti nej, alebo je riešením prijať ju ako bežnú súčasť nášho života a zamerať sa len na minimalizovanie jej škodlivého účinku?
Psychiater Pavel Černák v knihe Správa o stave duše, Rozhovory Denisy Gura Doričovej so psychiatrom Pavlom Černákom, vysvetľuje, kde sa môžu nachádzať korene nevery medzi dvoma partnermi, ako fungovali vzťahy kedysi a kam sme sa posunuli. Monogamia je podľa neho ťažká, ťažko dosiahnuteľná a na neveru vplývajú naše vnútorné, ale aj vonkajšie, spoločenské pochody. „Udržať jeden vzťah nie je prirodzené. Viera je zápas o vieru, harmónia zápasom o harmóniu, vernosť je zápas o vernosť. Vždy je to zápas. Pretože je to silný pud, silný fenomén, ktorý človek jednoducho má. Zakážte si fantázie, zakážte si pocity!“ Ako príčinu toho, že človek musí bojovať so sebou samým, aby neskĺzol k nevere, označuje P. Černák silu pudu a to, že „aj dospelý človek je často ako dieťa a potrebuje si potvrdzovať ego. Ženy potrebujú mať pocit, že sú pekné a žiadané, muži, že sú silní a mocní. Je to komplexný jav.“
K vnútornému boju, ktorý musí každý zviesť v prospech svojho vzťahu, sa pridáva aj spoločenský tlak. Je síce pravda, že voľakedy sa na neveru pozeralo cez prsty, vinník či vinníčka sa na verejnosti hanbili, a dnes je bežnou každodennou súčasťou. Veď každý z nás niekoho pozná, alebo aj sám zažil podvod najbližšieho životného partnera. P. Černák vysvetľuje, že sme síce súčasťou židovsko-kresťanskej kultúry, na ktorej stojí naša civilizácia, ale na druhej strane od jej začiatkov toto šieste z desatora vehementne porušujeme. „Zdá sa, že pudová, sexuálna sila je taká silná, že ju nedokázali pokoriť princípy, ktoré nám naša kultúra dáva. Je to v podstate konflikt. Spoločenský aj intrapsychický. Konflikt, ktorý, mám dojem, stráca rovinu svedomia. Dnes sa ľudia za neveru nehanbia, nemajú výčitky svedomia, považujú ju za viac či menej pravidelne sa vyskytujúcu formu sexuálneho správania.“
Prínos spolužitia dvoch
Zotrvať vo vzťahu niekoľko desaťročí považuje P. Černák za hrdinstvo. Monogamia je podľa neho ťažká a ťažko dosiahnuteľná, ale existuje akási norma, ktorá hovorí, že je správna. „Ľudia v zásade túžia po splnení noriem. Keby spoločenské normy neexistovali, ľudstvo by sa vyvražďovalo.“ Psychiater vysvetľuje, že všetci chceme naplnenie, dosiahnuť harmóniu. Harmóniu vníma ako stav, kedy nie sme vyrušovaní myšlienkami, ktoré by nám harmóniu narušili. „Keď si niekto urve kúsok šťastia a uspokojí svoje libido v nejakom zahnutí, tak ak má výčitky svedomia, narúša mu to harmóniu. Dal síce prednosť uspokojeniu, ale život sa mu dočasne, niekedy aj natrvalo, stane ťažším.“
Navyše, keď niekto otvorene prijme otvorený vzťah, sám sebe povoľuje prekračovanie normy. „Sex je niečo veľmi intímne, slastné a subjektívne a väčšinou viazané na pár. Je to najúplnejší pocit alebo zážitok v partnerskom vzťahu. Vo dvojici. Otvorené partnerstvo je devastáciou tohto subjektívneho zážitku, ktorý spočíva v splynutí, v tom, že dvaja sú na okamih jeden.“ Hoci psychiater priznáva, že mať intímny pomer s viacerými partnermi môže byť pre niekoho dostačujúce, nejde len o pudovú záležitosť, ale o niečo oveľa dôležitejšie. „Ide o všetko, čo vzťah napĺňa, čo robí ľudí blízkymi.“
Práca na vzťahu nie je jednoduchá, najmä dnes, keď priemerný vek prežitia sa zvýšil na 77 rokov, teda udržať vzťah chce viac vytrvalosti v porovnaní s minulosťou, kedy ľudia zomierali okolo štyridsiatky. Dokazujú to aj štatistiky, ktoré zreteľne ukazujú smutný jav, že za posledných 25 rokov sa u nás postupne zvýšil počet rozvodov po dlhšej dobe trvania takmer o päť rokov z 10,6 na 15,3 roka. P. Černák má však radu: „Prvých tridsať rokov je najťažších. Potom to už ide.“
V ideálnej predstave žijeme s niekým v harmónii. „Často je to boj o harmóniu. Človek nemôže zaprieť sám seba. Samozrejme, je pekné, keď sa partneri prispôsobujú a pestujú si to, čo ich spája, a dokážu uniesť stratu, keď musia obetovať niečo zo svojich záujmov, aby to fungovalo. Je to vyslovene zápas.“
Monogamia má pozitívny vplyv na potomkov
Zdá sa, že tvrdý boj o to, aby fungoval vzťah medzi dvoma partnermi, prináša ovocie aj neskôr, keď pár začne vychovávať svoje deti. Vedci zistili, že práve potomkovia biologických rodičov žijúci v spoločnej domácnosti, sú fyzicky zdravší v porovnaní s rovesníkmi, ktorí žijú v inej rodinnej forme. Navyše, správanie detí nie je tak výrazne na hranici rizikovosti, znižuje sa u nich aj riziko zneužívania alkoholu a drog či skorého aktívneho sexuálneho života.
Vedci považujú za jeden z najprínosnejších faktov monogamie aj skutočnosť, ako táto forma spolužitia zmenila prístup mužov, otcov, ku svojim deťom. Monogamia zvýšila šance potomkov, že sa o nich ich vlastný otec postará. Vo svete našich najbližších primátov otec začal nosiť svoje deti, čistiť im kožušinu, chrániť pred útokmi. U ľudí však otec zašiel ešte oveľa ďalej. Vyvinula sa u neho schopnosť loviť a zabezpečovať mäso pre deti. To, že ľudské mláďatá mali zrazu väčší prístup k proteínom a kalóriám, bolo prelomovým momentom v našej evolúcii a dôvodom, prečo náš mozog narástol viac ako u iných opíc, vrátane mentálnej kapacity, ktorú takto nadobudol.
