Niektorí z nás si cielene vyberajú život osamote, iným sa to prihodilo. Takéto bývanie síce môže priniesť sociálnu izoláciu a negatívny dopad z nej vyplývajúci, ale ak využijeme výdobytky modernej technológie, kontakt s druhým človekom je skutočne len otázkou niekoľkých klikov na počítači, tablete či telefóne.
Ľudská spoločnosť sa vždy organizovala tak, aby jej členovia žili spolu, nie, aby žili osamote. Dnes to však už neplatí. V polovici minulého storočia sa spustil doteraz nevídaný sociálny experiment. Po prvýkrát v našej histórii sa obrovské množstvo ľudí, od mladých až po seniorov, po celom svete, bez ohľadu na politické presvedčenie, rozhodlo, že bude žiť samo.
Ako uvádza britský portál The Guardian, štatistiky hovoria jasnou rečou. Počet ľudí žijúcich v jednoosobovej domácnosti, dosahuje závratné čísla. Nárast z 153 miliónov v roku 1996 na 277 miliónov v roku 2011, predstavuje neuveriteľných 80% za 15 rokov. Na anglických ostrovoch ide o 34% domácností, v ktorých žije len jedna osoba, v Amerike o 27%. Vyhráva však Švédsko, so 47% domácnosťami. Za ním je Nórsko so 40%. Škandinávske krajiny majú totiž sociálny systém na vysokej úrovni a vďaka tomu dokážu ochrániť svojich obyvateľov pred ťažšími stránkami života osamote. Zaujímavé je napríklad Japonsko, kde sa život už historicky sústreďoval okolo rodiny, no dnes tam nájdeme približne 30% domácností s jedným členom. Aj V Holandsku a Nemecku je vyššie percento takýchto domácností. Najrýchlejšie rastúce počty jednočlenných domácností sú v Číne, Indii a Brazílii.
Dôvody preferencií života osamote
Najdôležitejšia príčina tohto fenoménu je, že ľudia žijú sami, pretože si to jednoducho môžu dovoliť. Ak sa pozrieme o niekoľko generácií naspäť, len málo jedincov si mohlo dovoliť odísť zo spoločnej domácnosti a bez problémov sa uživiť. Vytvárali sa veľké rodiny, ktoré žili pokope, pod jednou strechou a mohli sa deliť o náklady na stravovanie, strechu nad hlavou, ochranu. Preto zohrali kľúčovú úlohu dva faktory – štátna podpora a ekonomika, ktoré vytvorili bezpečnú sieť pre každého jednotlivca. Keď si ktokoľvek môže dovoliť žiť sám, jednoducho to vyskúša a keď mu to funguje a vyhovuje, zostane takto žiť. Na druhej strane, sú ľudia, ktorí si to môžu dovoliť, no neurobia to.
Čo je teda tak zaujímavé na živote sám so sebou? Zdá sa, že pre mladých, je to spôsob, ako dosiahnuť dospelosť. Je pre nich typické, že odkladajú manželstvo do neskorej dvadsiatky, začiatku tridsiatky a deti ešte na neskôr. To, že sa im podarí získať bývanie osamote, je znak vymedzenia sa voči svojim rovesníkom, ktorí bývajú ešte s rodičmi alebo s inými spolubývajúcimi. Dospelí v strednom veku sú spokojní sami zväčša tesne po rozvode alebo rozchode, keď potrebujú čas pre seba, aby sa vyrovnali so separáciou a získali priestor na vybudovanie nového života. Starší ľudia žijú sami najčastejšie preto, lebo ich životný druh/družka, už zomrela. V ich prípade nejde vyslovene o výber, ale túto možnosť uprednostňujú voči iným alternatívam, aj voči tej, ktorá bola donedávna ešte populárna, teda nasťahovať sa do spoločnej domácnosti k svojim deťom.
Dostatok finančných zdrojov je však len jeden z možných dôvodov tohto trendu. Ďalšou významnou sociálnou zmenou, ktorá podporuje život osamote, je vzostup statusu žien. V polovici 20. storočia získali ženy v pokrokovej spoločnosti kontrolu nad svojim životom a telom a prístup k platenej práci. Odvtedy ženy viac nepotrebovali mužov na to, aby sa dokázali uživiť. Vzrástol počet rozvodov, ak bol vzťah plný násilia alebo ich neuspokojoval, neboli v pasci. Spoločnosť začala akceptovať to, že ženy žili samy.
Žiť sám nie je to isté ako byť osamelý
Ďalším faktorom, ktorý prispieva k rozvoju fenoménu singles, je technologický pokrok. Komunikácia sa dostala na novú úroveň vďaka telefónom, pokračovala internetom a rýchlym vznikom sociálnych sietí. Vďaka tomu môžeme byť sociálne aktívni a pritom zostávať osamote v pohodlí svojho domova. Ak chceme dnes s niekým nadviazať kontakt, stačí napísať krátky odkaz a môžeme sa cez obrazovku telefónu alebo počítača okamžite vidieť.
Život osamote neznamená život osamelý. Ľudia, ktorí žijú sami, sú často sociálne aktívnejší, než tí, ktorí bývajú s niekým iným. Revolúcia v komunikácii umožnila mnohým jedincom užívať si verejné podujatia, navštevovať vychytené reštaurácie, bary a kaviarne. Predstavitelia mesta vedia, že sú to ľudia, ktorí tvrdo pracujú a radi sa bavia, takže ich potenciál môžu využiť na podporu miestnej kultúry a ekonomiky.
Samotársky život nám nastavuje zrkadlo
Pozitívnym znakom je, že ľudia, ktorí žijú sami, sa hnevajú zriedkavejšie než tí, ktorí bývajú so svojim druhom. Jednoducho majú menej príležitostí na to, aby sa s niekým hádali. Ak totiž bývame s niekým, kto je kritický alebo má množstvo požiadaviek, sme nervóznejší a zvyšujú sa medzi nami negatívne interakcie. Niektorí psychológovia dokonca hovoria, že absencia negatívnych interakcií je pre naše psychické zdravie lepšia, než dobre fungujúce sociálne vzťahy.
Žiť sám je výzva, pretože človek sa nemusí pretvarovať, nemusí brať ohľad na druhého, môže sa takpovediac opustiť. Eric Klinenberg, profesor sociológie na Univerzite v New Yorku tvrdí, že v neprítomnosti kontrolujúcich očí, sa človek samotár oddáva svojím starým zvykom, čo nazýva tzv. tajné správanie samotárov. Chcete napríklad stáť v kuchyni a dívať sa cez okno úplne nahí o druhej hodine ráno? Chcete piť džús priamo z kartónu? Koho to bude trápiť?
Zvyky ľudí žijúcich osamote, sa navyše môžu časom stávať zvláštnejšími. Môžu sa nahlas rozprávať sami so sebou, dokonca aj v cudzom jazyku, spievať si v sprche falošne, vyberať si zo sušičky len tie veci, ktoré si súrne potrebujú obliecť. To, ako žijú doma, môže byť diametrálne odlišné od toho, ako sa prezentujú svetu. Všetci máme stránky, ktoré si nechávame v súkromí, ale tí, čo žijú sami, majú viac možností a priestoru na ich objavovanie. Problém však je, že ak si už niekto zvykol žiť sám a prijal všetky svoje milé i čudné zvyky, môže mať ťažkosti vybudovať vzťah, v ktorom by pod jednou strechou býval s niekým iným.