Sústrediť sa na podchytenie prirodzenej zvedavosti pri učení sa ukazuje efektívnejšia cesta vzdelávania, než rozdávanie známok. Učenie by, podľa vedcov, malo byť aj o zábave a zážitku z nového, preto je dôležité podchytiť vrodenú detskú zvedavosť, jej energiu, záujem a radosť, ktorú prináša v prospech získavania nových informácií.
Vedci sa zhodujú v tom, že učitelia majú jedinečnú príležitosť vytvoriť z triedy priestor na zážitky a skúmanie, kde dominuje zvedavosť. Problém však je, že každého žiaka môže fascinovať niečo iné. Vedci tvrdia, že zvedavosť má niekoľko podôb, ktoré ovplyvňujú, o čo sa žiaci zaujímajú a ako ich záujem vyzerá. Ak si to pedagógovia uvedomia, môžu deťom v učení výrazne pomôcť.
Existuje niekoľko druhov zvedavosti
Podľa výsledkov štúdie s vyše 4000 ľuďmi má zvedavosť viacero rozmerov. Prvým je tzv. radostné skúmanie, ktoré vyvoláva údiv a fascinovanie okolitým svetom, ako napríklad keď cestujeme na nové miesto, objavíme nového umelca, ktorý sa nám zapáči alebo sa začneme venovať novým koníčkom. Druhým je zvedavosť s potrebou vedieť. Vyvoláva pocit nespokojnosti, pretože cítime medzeru vo vedomostiach a chceme ju vyplniť. Tretí rozmer je tzv. sociálna zvedavosť, ktorá nás motivuje zistiť čo najviac o druhom človeku, preto sa s ním rozprávame a sledujeme ho, napríklad keď spoznáme nových priateľov, snažíme sa zistiť, čo ich baví, čo máme spoločné, čo ich rozosmeje. Štvrtý sa volá prijatie obáv a znamená, že napriek nepríjemným pocitom a strachu z niečoho nového sa nevzdáme a pustíme sa do toho. Napríklad sa prihlásime na kurz spoločenských tancov, kde nikoho nepoznáme, máme síce obavy, ale zvedavosť nás motivuje napriek strachu vojsť do sály a začať prvú hodinu. Posledný rozmer je zvedavosť vyhľadávania vzrušujúcich záležitostí, vďaka ktorej sme ochotní riskovať a užívať si nové zážitky, ako napríklad keď po prvýkrát vystúpime verejne. V tomto prípade nielen prijímame svoje obavy, ale strach nás silno motivuje a poháňa vpred.
Ľudia, ktorí sa zúčastnili uvedenej štúdie sa dajú rozdeliť do štyroch kategórií, charakterizujúcich ich vlastný typ zvedavosti. V prvej sú tzv. fascinovaní ľudia (28 %). Sú to tí, ktorí dosiahli najviac bodov v každej z kategórií, ale najviac v radostnom skúmaní. Druhú kategóriu (28 %) tvoria tzv. riešitelia problémov. Najviac bodov získali pri meraní zvedavosti s potrebou vedieť. Tretia kategória tzv. sympatizanti (25 %) je tvorená ľuďmi s vysokým počtom bodov pri sociálnej zvedavosti a posledná (19 %) sú tí, ktorí prijímajú svoje obavy.
Zvedavosť môže motivovať k učeniu
Okrem inteligencie a snahy je, podľa vedcov, zvedavosť ďalším faktorom, ktorý prispieva k akademickému úspechu. Kým prvým dvom uvedeným sa na školách venuje vyššia pozornosť, práve skúmanie zvedavosti zaostáva, čo je na škodu veci, pretože práve ona môže mať zásadný dopad na úspech a neúspech v štúdiu. Napríklad vedci na Michiganskej univerzite našli priamu súvislosť medzi zvedavosťou v ranom detstve a neskorším akademickým úspechom. Do ich výskumu sa zapojilo vyše 6000 detí a vedci zistili, že zo zvedavých škôlkarov vyrástli žiaci šikovní v čítaní a matematike. Obdobné výsledky priniesol aj výskum na tínedžeroch v Hong Kongu, ktorý naznačil, že zvedaví žiaci dosahujú lepšie výsledky v porovnaní s rovesníkmi, ktorým zvedavosť chýba. Navyše, vedci zistili, že zvedavosť nesúvisí len so školou, ale prináša radosť zo života aj do iných oblastí. Napríklad zvedaví študenti sú celkovo spokojnejší, prežívajú viac pozitívnych emócií, tešia sa na budúcnosť a vidia zmysel svojho života. Ak sú otvorení novým zážitkom a skúsenostiam, sú chápavejší, dokážu prijať samých seba a nepredvídateľné životné okolnosti. Zvedaví ľudia tiež lepšie zvládajú úzkosť, majú zmysel pre humor, nie sú príliš kritickí, ani defenzívni. Zdá sa, že zvedavosť nielen podporuje učenie, ale otvára nám aj pozitívnejšiu perspektívu a zážitky.
Ako rozvíjať zvedavosť v triedach
Nezáleží na tom, či má učiteľ v triede skôr tých, ktorí sú plní obáv alebo tých, ktorí sú fascinovaní novinkami, dôležité je, aby žiaci cítili, že môžu riskovať. Ak im napríklad učiteľ vysvetľuje príklad a píše ho na tabuľu, môže prizvať k riešeniu celú triedu. Môže sa dokonca naschvál pomýliť. Ak žiaci uvidia, že dospelí nie sú dokonalí, budú vedieť, že je normálne, že sa cítia sami neisto, keď skúšajú niečo nové. Strach a úzkosť by mali byť v školách plne akceptované. Niekedy ak cítime strach, je lepšie prijať ho, než s ním bojovať. Stíšenie a kontrola nad sebou samým, napríklad pomocou dýchania, nám môže pomôcť v zvládaní stresu a frustrácie, ktoré je bežne spojené s novými situáciami.
Ďalšou možnosťou je dať deťom dostatok podnetov na zdolávanie. Zvedaví študenti by totiž mali veriť, že škola je výzvou a je hodná ich času. Zadanie by teda malo byť dobre prepracované, s dostatočnou výzvou, malo by byť určené pre skupinu, napríklad formou pokusu, výskumu a pod., ale vyžadovať vzájomnú spoluprácu a malo by zodpovedať otázky ako „prečo“ a „ako“. Malé deti môže učiteľ napríklad rozdeliť do dvojíc a nechať ich pátrať na ihrisku po základných tvaroch, ako štvorec, trojuholník, kruh a následne vysvetliť, prečo vyberali tie predmety, ktoré vybrali. Starší zase môžu hľadať v skupinkách riešenie problému, zhromažďovať pre a proti a napokon hlasovať za výsledné riešenie.
Vhodné je aj spojiť tú nudnejšiu časť s niečím, čo deti chcú vedieť. Učenie nie je vždy zábavné a vzrušujúce, sú však veci, ktoré jednoducho musíme vedieť, či sa nám to páči alebo nie. Preto by mal učiteľ skúsiť nájsť spôsob, ako učenie zatraktívniť. Ak napríklad potrebuje žiakov zapojiť do výskumu alebo chce, aby napísali sloh, esej, opis či niečo podobné, mal by ich nechať, nech si vyberú niečo, čo ich zaujíma, či už je to zviera, hudba alebo fungovanie áut. Malé deti môžu počítať kúsky jedla, ktoré obľubujú alebo merať predmety na detskom ihrisku a pod. Ak učiteľ zaobalí nudný obsah do zaujímavých činností, žiaci si ho skôr zapamätajú.
Vedci tvrdia, že zvedavosť pri učení vyvoláva pocit uspokojenia. Keď sa nám podarí dosiahnuť cieľ, za ktorým sme išli s autentickou túžbou niečo sa naučiť, máme z výsledku výrazne lepší pocit. Akademické výsledky tak môžu prispieť k osobnému rastu a nebyť iba o číslach v žiackej knižke.
