V školách, kde majú žiaci najlepšie výsledky v medzinárodných testovaniach, učitelia dovoľujú deťom robiť chyby a venujú im následne pozornosť. Neignorujú ich, ale tvrdia, že z chýb sa učíme viac.
Dnešná doba praje perfekcionizmu. Už školáci sa navzájom sledujú nielen počas vyučovania, ale aj online, porovnávajú sa a hodnotia. Pridajme k tomu fakt, že duševné problémy nie sú v detskom svete novinkou. Pripočítajme ešte školský systém, ktorý stojí na známkovaní, hodnotení a porovnávaní výkonov a pochopíme, že nútime deti žiť v kultúre, kde sú chyby nepovolenou veličinou. Pritom by mali byť skôr prínosom a príležitosťou na hľadanie alternatív a lepších/iných možností. Školy by mali byť prvé v rade pri zdravom a triezvom pohľade na pochybenia, nie snažiť sa chyby za každú cenu eliminovať. Pretože práve vďaka chybám sa učíme. Výsledky výskumov jasne naznačujú, že robenie chýb a ich náprava prináša väčší efekt, než snaha úplne sa chýb vyvarovať. Príkladom je štúdia psychologičky Janet Metcalfe, ktorá tvrdí, že vyhýbanie sa a ignorovanie chýb je spiatočníckym prvkom v školskom systéme.
Ako priznať stratenú hodnotu chybám
Zamerajte sa na chyby, neignorujte ich. To, ako učiteľ reaguje na chyby žiaka, zostáva v rovine individuálneho posúdenia. Vedci zverejnili výskum, v rámci ktorého porovnávali vyučovanie na hodine matematiky v rôznych krajinách. Zistili napríklad, že americkí učitelia kladú dôraz na správny postup pri riešení príkladov, chyby považujú za zlyhanie a pochvalu si vyslúži len ten žiak, ktorý vypočíta príklad správne. Nepripomína vám to aj prístup niektorých našich učiteľov? Na druhej strane, v Japonsku, ktoré obsadzuje prvé priečky v medzinárodných testovaniach PISA, funguje iný systém. Učitelia zriedkavo chvália svojich žiakov a zväčša žiadajú od nich, aby príklad vyriešili po svojom. Až následne rozvíjajú diskusiu v triede o chybách, ktoré deti vo svojom postupe spravili a spoločne hľadajú viaceré možnosti ako sa dostať k správnemu, ale aj nesprávnemu riešeniu. Japonskí učitelia vidia zmysel v tom, že sa deti učia tým, že si uvedomia svoje pochybenia a venujú im pozornosť, nie v tom, že chyby ignorujú.
Taktika prvotného neúspechu a následného učenia, podľa vedcov, prináša veľmi zaujímavé výsledky. Vedci v Singapure sa rozhodli pozrieť bližšie na tzv. produktívne pochybenia v priebehu procesu učenia sa. Rozdelili žiakov siedmeho ročníka na matematike do dvoch skupín. Prvá dostala priame inštrukcie, ako riešiť daný matematický problém, tá druhá naopak, nedostala žiadnu radu ohľadom postupu. Prvá skupina sa učila vyriešiť komplexnú úlohu za výdatnej podpory učiteľa. Druhá sa borila s problémom sama a logicky si nedokázala poradiť, až kým do procesu nevstúpil vyučujúci, ktorý žiakom pomohol analyzovať ich neúspešné pokusy a nájsť správne riešenie. Vo finálnej skúške však jednoznačne uspela druhá skupina, či už išlo o riešenia jednoduchých alebo komplexnejších zadaní. Tí žiaci, ktorí dokázali úlohy riešiť viacerými spôsobmi, dopadli výrazne lepšie, než tí, ktorí to nevedeli. Zdá sa, že pri efektívnom učení sa pomáha práve možnosť robiť chyby.
Využite prirodzené danosti svojich žiakov
Nielen produktívne chyby dokážu napomáhať v procese učenia sa. Ďalším faktorom je vysoké sebavedomie. Viaceré vedecké štúdie dokázali, že čím je žiak viac presvedčený o svojej nesprávnej odpovedi, tým je väčšia šanca, že si zapamätá správnu odpoveď, keď ho pedagóg opraví. Keď napríklad študenti riešili príklady, mali zároveň aj ohodnotiť, ako veľmi si sú istí svojou odpoveďou. Potom výsledky prebrali so svojim učiteľom a zistili, kde urobili chyby. Počas záverečného testu študenti skôr opravovali svoje chyby, keď si boli nimi nadmieru istí. Zdá sa, že študenti sa viac sústreďujú na spätnú väzbu vtedy, keď platia oba faktory – jednak si veria a jednak sa mýlia. Prekvapenie z vlastného pochybenia a nájdenie správneho riešenia teda pozitívne ovplyvňuje učenie žiakov.
Zdá sa, že ak pedagógovia podporia pochybenia svojich žiakov a budú im venovať priestor, študenti sa naučia viac. Platí to však len v tom prípade, ak sú žiaci emocionálne schopní reagovať na chyby flexibilne a zrelo. Učitelia aj tu môžu urobiť kus práce a pomôcť deťom naučiť sa adekvátne reagovať na neúspech. Ak sa totiž deti obávajú, že robia príliš veľa chýb alebo úplne v niečom zlyhávajú, môže byť ťažké ustrážiť negatívne emocionálne prejavy. Hovorí sa tomu strach z neúspechu a tento úzko súvisí s vnímaním seba samého a svojej hodnoty. Študenti sú schopní mnohých psychologických trikov, len aby sa vyhli neúspechu a udržali si pocit, že majú hodnotu a že na nich záleží.
Vedci zistili, že emocionálne reakcie žiakov pri pochybeniach sa dajú rozdeliť do troch skupín. Prvé dve skupiny stáli na rovnakých základoch – vyhnúť sa zodpovednosti. V prvej išlo o odstup a obviňovanie niekoho iného, v druhej o rýchle „zahovorenie“ chyby. Tretí spôsob spočíval v oľutovaní a náprave, žiaci vykazovali známky previnenia, pokusov o znormalizovanie situácie a zachovania sebaúcty. V tomto prípade si nesypali vo veľkej miere popol na hlavu, aktívne hľadali so svojimi rovesníkmi riešenie problému a v konečnom dôsledku si získavali aj rešpekt vyučujúcich.
Škola je základom života
Skutočná výzva však znie, nájsť odpoveď na to, ako pomôcť deťom vyrovnať sa s chybami a zlyhaniami v škole tak, že si tieto skúsenosti budú vedieť odniesť aj do veľkého sveta dospelých. Spomínaná štúdia sa zaoberala žiakmi od štvrtého do šiesteho ročníka, pričom pri sledovaní ich chýb, emócií a stratégií na zvládnutie pochybení si vedci všimli, akú dôležitú úlohu zohráva kontext. Žiaci sa cítili lepšie, ak spravili chybu v prípade, že pracovali sami, nie v skupinke. Možno by preto mohli učitelia zvážiť v triedach a j takúto možnosť.
Ďalším dôležitým faktorom, ktorý môže vyskúšať každý pedagóg, je preukázať vytrvalosť. Najnovšia štúdia zaoberajúca sa touto témou dokázala, že vytrvalosť sa z dospelých prenáša aj na deti a to aj na batoľatá vo veku 15 mesiacov. Učitelia sú pre deti veľkými vzormi a majú v rukách moc ovplyvniť ich snahu tým, že sami dospelí budú modelom toho, ako sa k problémom postaviť. Od ukázania vlastnej zraniteľnosti a chybovosti, uvedomenia si svojich emócií, prístupu k problému a rozhodnutiu vytrvať, až kým ho nevyriešia. Tak napríklad študenti z tretej spomínanej skupiny sa síce cítili previnilo, keď spravili chybu, ale pokračovali v hľadaní riešenia, no pristupovali k sebe samým s rešpektom. Aj to je správanie, ktoré môže žiak odpozorovať od svojho učiteľa. Byť k sebe milý, hoci nie je dokonalý. Je normálne, že proces učenia prináša výšky i pády, preto záleží na tom, aký pohľad má žiak na seba. Cieľom je, aby uvažoval v rovine, že učivo je síce náročné, možno mu v tejto chvíli nie celkom rozumie, ale to je v poriadku, nie je v tom sám, zmätení sú aj niektorí ďalší spolužiaci a napriek tomu zostane k sebe zhovievavý a presvedčený, že dokáže nájsť východisko z danej situácie.
Pri budovaní vzťahu učiteľ – žiak, je dôležité, aby žiak pochopil, že pedagóg vidí jeho silné stránky a verí mu. Dôležité je to najmä v prípade, kedy sa žiak snaží vyhýbať chybám. Ak dieťa cíti, že učiteľovi na ňom záleží, bude sa snažiť zo všetkých síl, aby podal v škole žiaduci výkon. Platí to aj naopak, keď je dieťa presvedčené o tom, že vyučujúcemu na ňom nezáleží, stráca motiváciu.
