Konštruktívna kritika je dobrý spôsob, ako sa poučiť zo svojich chýb. Ak ju aj voči deťom použijeme v správnej forme, máme v rukách efektívny nástroj, ako môžu nabudúce dosiahnuť lepší výsledok.
Kritika v sebe síce skrýva negatívny podtón, ale spätná väzba je pre výchovu zdravých detí zásadná vec. Odborníci radia, aby sa rodičia držali dvoch princípov, pevne si stáli za svojím slovom a boli láskaví. Oba tieto piliere vo výchove pomáhajú vytvárať kvalitné rodinné vzťahy.
Kritika má zásadný dopad
Problém s kritikou je ten, že na jednej strane nám môže pomôcť uvedomiť si chybu a posunúť nás vpred, no na druhej strane od svojich rovesníkov a dospelých navôkol často nepočujeme zdôraznenie chýb, ale kritiku vecí, ktoré nemôžeme zmeniť. A to má zásadný vplyv na naše sebavedomie. Vyrovnať sa s negatívnymi poznámkami totiž úspešne zvládneme až v dospelosti, kedy na nás majú minimálny dopad.
Ak len tak medzi rečou prehodíte, že má dcéra dosť riedke vlasy oproti kamarátke Majke z jej triedy, začne veriť, že krásu určuje kvalita a množstvo vláskov na hlave a podľa všetkého by ich malo mať viac, aby bolo považované tiež za roztomilé. Pridajme k tomu reklamy na šampóny, kondicionéry a laky na vlasy a vidíme cestu znižovania sebavedomia, ktorá sa intenzívne prehĺbi počas dospievania, až kým slečne niekto nevysvetlí absurdnosť celej situácie.
Kognitívne schopnosti detí sa formujú ku koncu detstva, kedy dieťa dokáže samo hodnotiť. V tomto citlivom období deti môžu skĺznuť vo svojich úvahách ku zovšeobecňovaniu. Náročné je to práve najmä pri ťažkých slovách na ich adresu. Pri dospievaní majú potom deti pocit, že nie sú dosť dobré, dosť pekné či šikovné a ich sebavedomie dostáva jednu ranu za druhou.
Iste, v dospelosti sa na to už dívame inak a dokážeme sa bez ťažkostí povzniesť nad negatívne poznámky, ale svet by bol predsa len krajším miestom, keby sme mali šťastné deti, ktorých by sa nemiestne a nepremyslené poznámky nedotkli. Byť im vystavený v ranom detstve môže zásadne ovplyvniť psychický vývoj a z detí môžu vyrásť zlomení ľudia. Preto je dôležité nájsť vhodný spôsob na to, ako podať kritiku.
Deti vnímajú kritiku veľmi citlivo
Zaujímavý výskum zrealizovali vedci so škôlkarmi na Columbijskej univerzite. Učiteľ ich požiadal, aby postavili z kociek lega domček, no zabudli mu dať okná. Potom dieťa i učiteľ vzali bábiky a hrali sa s nimi ako v divadle a rozprávali za nich, pretože malé deti sa vedia ľahko vcítiť do hračky. Učiteľ so svojou bábkou povedal: „Ten domček nemá žiadne okná.“ A potom prišli tri scenáre s kritikou. V prvom prípade učiteľ kritizoval osobnosť a dodal: „Som z teba sklamaný,“ v druhom sa sústredil na kritiku výsledku a povedal: „To nie je dobre, lebo kocky nie sú vyrovnané a nesedí to,“ v treťom hovoril o procese so slovami: „Možno by si mohol prísť na iný spôsob, ako ho postaviť.“ Vedci následne hodnotili pocity detí v škále šikovný, dobrý, milý, kompetentný. Deti hovorili o svojich pocitoch a domčeku ako predmete.
Tie, ktoré počuli kritiku samých seba, sa vnímali ako menejcenné, mali negatívnu náladu, hra ich viac nebavila a to, že sa domček nepodarilo pekne postaviť, hodnotili ako výsledok ich zlých schopností – nie sú dosť dobré. Deti ktorých kritika sa týkala procesu dosiahli najpozitívnejší rating. Uprostred skončili tí drobci, pri ktorých dospelí kritizovali výsledok.
Vedci tu však neskončili, motivovali deti ďalej, aby hra pokračovala a pýtali sa: „Čo sa stalo potom s bábikou?“ Odpovede detí, ktoré počuli kritiku osobnosti boli skľučujúce: „Rozplakala sa išla do postele.“ „Učiteľ sa nahneval a odišiel domov.“ „Mal by ísť do kúta za to, aký je.“ Pri kritike procesu, deti vraveli: „Nabudúce to spravím lepšie, len potrebujem viac času.“ „Rozoberiem to a dám dokopy ešte raz, aj s oknami.“ „Ešte to nie je hotové, môžem vystrihnúť okná z papiera a prilepiť ich na domček.“
Ako povedať pozitívne aj to zlé?
Sú len dva spôsoby, ako podať deťom spätnú väzbu, resp. kritiku, správny a nesprávny. Ten druhý sa opiera o tvrdosť, vychádza z hnevu a vyzdvihuje dieťa (ty si ten zlý), nie správanie (to, čo si spravil nebolo vhodné). Rodičia by sa mali vyhýbať zahanbovaniu dieťaťa a skôr sa usilovať o to, aby dieťa pochopilo, akým spôsobom sa dostane k svojmu cieľu. Technika, ktorá sa ukazuje ako efektívna, nie je žiadnou novinkou. Manažéri ju využívajú pri práci s ľuďmi už istý čas. Ide o tzv. sendvičovú metódu. Začína dobrou správou, teda rodič najprv povie dieťaťu, čo si na ňom váži. Potom jasne povie, čo by malo dieťa zmeniť a poprosí ho, aby mu zopakovalo, ako jeho žiadosť pochopilo. Pravdepodobne dieťa povie niečo, čo nebude celkom sedieť s výpoveďou rodiča. Rodič ho môže poopraviť a rozhovor by mal ukončiť tým, že dieťaťu pripomenie, ako veľmi mu na ňom záleží a ako ho má rád.
Skúste tiež klásť tie správne otázky, napríklad: „Čo myslíš, čo sa tu stalo? Čo by sme mohli nabudúce spraviť inak? Môžeš porozmýšľať, ako by sa to dalo vylepšiť?“ Dajú sa použiť aj v iných prípadoch ako je hra s legom. Dávate tak priestor deťom, aby mohli prísť na veci svojim spôsobom a pomáhate im spolu hodnotiť ich výkon. Napríklad, keď dieťa rozleje pomyselné mlieko, skúste sa namiesto zhrozeného výkriku a hnevu spýtať: „Čo by si mohol/mohla nabudúce spraviť inak?“ Tie kritické momenty totiž bývajú často výbornou príležitosťou na učenie.
Znie to síce jednoducho, ale pre niektorých rodičov to v praxi býva komplikované. Obávajú sa, že chybným výrokom či krokom spôsobia dieťaťu ujmu. Tento prístup je však porovnateľný so svojim protipólom, keď je rodičovi jedno, že jeho tvrdým panovačným štýlom nedosahujú konštruktívne riešenia. Základom celej výchovy, a platí to i pri kritike, je láska. Kým dieťa cíti, že je bezpodmienečne milované, bude pripravené vypočuť si o sebe aj nie veľmi potešujúce veci. Preto by sa mal rodič najprv spýtať, či sa mu podarilo nadviazať citlivé spojenie s dieťaťom, či drobec vie, ako veľmi ho rodič ľúbi a ako rád s ním trávi čas. Pretože ak to nevie, ak ho dospelý nemá čas a chuť vypočuť, tak dieťa nezaujíma, čo sa mu vôbec snaží povedať. Dať dieťaťu najavo svoju lásku sa dá dvoma dôležitými spôsobmi. Počúvaním a trávením spoločných chvíľ. Pokiaľ si môžete oba tieto faktory vyškrtnúť ako splnené, môžete sa pustiť do kritiky/spätnej väzby svojho dieťaťa.
Ak neposkytnete dieťaťu spätnú väzbu, pretože sa obávate jeho negatívnej reakcie alebo toho, že ho zraníte, učíte ho, že správanie, ktoré vám prekáža je vlastne v poriadku a môže v ňom pokračovať.
