Hodnotiace tabuľky na stenách škôl i škôlok majú za cieľ motivovať deti k poslušnosti a dobrému správaniu. Lenže deti sú neposedné, zvedavé, nedokážu udržať pozornosť nie preto, že sú zlé a chcú takými byť, ale jednoducho preto, že sú deťmi. To, čo ich má motivovať, ich v konečnom dôsledku môže skôr demotivovať a dokonca ohroziť na zdraví. Dospelí by takéto verejné hodnotenie nikdy neakceptovali, prečo deti musia?
Predstavte si, že v práci máte nástenku s krásnymi farebnými obdĺžnikmi a každý predstavuje hodnotenie vášho správania a pracovného výkonu. Váš nadriadený tam špendlíkom s vašim menom denne ukazuje, na akom mieste ste. Tí najlepší sú v zelenej zóne, tým, ktorým sa darilo menej, sú v žltej a tí najmenej schopní sú v červenej. Vidíte to už ráno pri príchode do práce, nástenka vám visí nad hlavou celý deň, aj pri odchode domov. Vy a všetci kolegovia, nadriadení, možno aj návštevy, sú svedkami toho, ako sa vám darí. Ste v strese, lebo sa chcete udržať v zelenom obdĺžniku, máte výčitky, lebo ste sám, či sama v obdĺžniku s pripomienkou, že máte na sebe zapracovať alebo sa cítite pod psa, pretože vaše meno svieti z výstražnej červenej? Stúpa vo vás hnev, frustrácia. A čo vaše právo na ochranu súkromia, pošliapaná dôstojnosť, právo na rešpekt od kolegov? Cítite sa ako na verejnom pranieri? Váš pracovný výkon je záležitosťou medzi vami a vašim šéfom, či šéfkou. Asi by nemal byť verejne na očiach, každý deň, celý deň. Na druhej strane, možno vás len chcú nadriadení motivovať. Chcú, aby ste sa zlepšili. A toto je cesta, ktorú si zvolili. Vaše horšie dni, pochybenia, prešľapy, zaváhania, vidí váš mikrosvet a cítite sa zahanbení a strápnení. Cítite inšpiráciu napredovať? Alebo sa vám rúca morálka? Kašlete na kolegov? Pýtate sa, či v takomto prostredí vôbec chcete pracovať? Asi nie a bude s vami súhlasiť aj bývalý šéf Microsoftu, Bill Gates, ktorý má na takýto spôsob motivácie vlastný názor. Vo svojom blogu pre New York Times svojho času napísal: „Nikdy by sme ani nepomysleli na to, aby sme použili hodnotenie zamestnancov na strápňovanie ľudí...“ A práve toto sa denne deje v škôlkach, i školách.
Verejné pranierovanie spôsobuje deťom zdravotné problémy
Čo sa deje, keď ste vyčlenení zo spoločnosti, kvôli nesúhlasu alebo odmietaniu niečoho? Vedci tvrdia, že sa vám rozbúši srdce, stúpne tlak. Telo začne vylučovať stresový hormón kortizol a imunitný systém odpovie zvýšenou reakciu, ktorá vedie k zápalom v tele. Toto platí aj o deťoch. Pri testoch na škôlkaroch vedci zistili, že čím viac drobci cítili hanbu, tým ich telo produkovalo viac kortizolu. Pre plaché deti bola stresujúca už aj priateľská pozornosť. A vedomie negatívneho hodnotenia vystreľovalo hladinu stresového hormónu u detí do závratných výšok. Navyše, z dlhodobého hľadiska tieto fyziologické zmeny vplývajú na celkové zdravie. V jednej štúdii vedci prezentovali závery, že neustále pocity hanby znižovali T- lymfocyty, zabezpečujúce bunkovú imunitu. Takže nie je prekvapením, že deti, ktoré sú verejne zahanbované, budú trpieť chronickým stresom a zníženou imunitou. Naozaj sa v takejto kondícii môžu samy iniciatívne motivovať k lepším výkonom a prestanú robiť to, čo sa ich učiteľom nepáči? Psychologička a vedkyňa June Price Tangney sa pokúšala porozumieť dôsledkom hanby na osobnosť človeka a tvrdí, že vedci dokázali, že hanba, v protiklade k vine, má antisociálny dopad. Keď sa cítime vinní, ľutujeme dopad nášho správania na iných ľudí. Cítime motiváciu na to, aby sme niečo zmenili. Ale keď sa hanbíme, cítime sa ohrození a zmeníme sa na zúfalých ľudí v obrannej pozícii. Základný inštinkt nám velí uniknúť alebo vyhnúť sa obviňovaniu, čo vedie k hnevu. Ten si buď vylejeme a iných alebo sa hľadáme iného obetného baránka. Prípadne sa pokúsime minimalizovať pocity hanby tak, že si povieme, že sa s tým nedá nič robiť. Sme jednoducho neschopní, slabí alebo hlúpi na to, aby sme sa správali ináč.
Ani deti nie sú iné. Faktom je, že vedecké pokusy dokázali, že malé deti sú príliš citlivé na kritiku. Keď ich požiadali, aby vykonali nejakú úlohu a následne im oznámili, že ich sklamali, deti sa cítili hrozne. Namiesto toho, aby sa pokúšali zlepšiť, dívali sa na seba negatívne a radšej to vzdávali. Toto sa však nedialo pred očami iných detí. Aký by bol výsledok, keby boli deti pokarhané pred celou triedou? Zdá sa, že deti, ktoré učitelia označujú ako problémové, sú odmietané svojimi rovesníkmi. Majú tendencie spúšťať sa dolu, po šikmej ploche. Sú zahanbené, hnevajú sa, strácajú svoju pozíciu v kolektíve a správajú sa ešte horšie.
Rodičia vidia ako veľmi ich dieťa trpí
Viacerí rodičia sú hlboko zasiahnutí tým, ako tabuľky dokážu zamávať s ich dieťaťom. Dcéra jedného z rodičov už v škôlke zažila farebné tabuľky hodnotiace správanie. Prvé dni síce sama zostala v „dobrých farbách“, ale zaoberala sa deťmi, ktoré klesli nižšie. Jej otec povedal: „Videla, ako to, v ktorej farbe sú, ovplyvňuje reputáciu detí. Súcitila s nimi, no cítila bezmocnosť, lebo nemohla pre ne nič urobiť.“ Podľa neho sú tieto tabuľky lepšie ako fyzické tresty, no inak sú na nič. Otec videl, ako úzkosť v jeho dcére narastá každým dňom. Už v priebehu mesiaca „nás prosila, aby sme jej zalepili ústa, pretože sa náhodou môže ozvať a v tabuľke posunúť nižšie.“ A potom to prišlo. Učiteľ ju posunul zo zelenej farby nižšie, do žltej. Dievčatko prišlo domov a povedalo rodičom, že sa chce zabiť. Mala päť rokov.
Iná učiteľka a matka spomína, že až skúsenosť jej syna jej otvorila oči, ako veľmi môžu podobné tabuľky deti zraniť. „Pamätám si, že môj syn chodil domov zo škôlky, každý deň plakal, pretože nedokázal zostať v zelenej farbe. Tak veľmi chcel byť poslušný. Chcel, aby boli jeho učitelia spokojní. Chcel, aby bola jeho mama a otec hrdí na neho. Ale jeho impulzívnosť mu nedovolila kontrolovať sa celý deň. Zakaždým, keď učiteľka posunula jeho štipec, pripomenulo mu to, že jej nedokáže vyhovieť. Ten rok v škôlke bol najťažší, aký mohla naša rodina zažiť. Zlomí to srdce, keď počujete vlastné dieťa hovoriť veci ako: „Nenávidím sa. Prečo nemôžem byť poslušný? Moja učiteľka ma nenávidí. Nie som dosť dobrý.“
Zo svojou skúsenosťou sa zdôverila pre Washington Post aj Katie Hurley, psychoterapeutka pre deti a dospievajúcu mládež v Los Angeles. „Nikdy nezabudnem na prvýkrát, keď som, pred mnohými rokmi, uvidela tú tabuľku v triede mojej dcéry. Žiaci dostali svoje číslo a to číslo bolo pripnuté na štipec. Ten sa posúval hore a dolu, podľa toho ako sa deti počas dňa správali. Vidieť moju dcéru ako číslo na štipci znamenalo ako byť vo väzení a to som nemohla ignorovať. Za ten rok sa síce neposunula dolu, ale zažila stres spojený s očakávaniami, aby si udržala svoju pozíciu na stene. Žiadne uisťovanie o tom, že bez problémov potichu počúva na hodinách, ju nedokázalo zbaviť strachu z toho, že sa posunie na tom, čo som ja osobne považovala za tabuľu hanby“.
Čo spôsobujú hodnotiace tabuľky na stenách:
- Vyvolávajú v deťoch stres a úzkosť. Tabuľka sama o sebe nie je strašidelná, ale hrozivý efekt dosahuje, pretože stojí za výsmechom od spolužiakov, sklamaním učiteľa a nešťastím rodiča. Byť neustále, každú minútu dňa, deň za dňom, verejne pranierovaný ničí radosť z učenia aj najšikovnejšiemu dieťaťu.
- Podporujú negatívne zmýšľanie. Keď deti vidia rovnaký dopad správania, za ktoré v mnohých prípadoch ani nemôžu, pretože sú prirodzene hravé a nedokážu sedieť pokojne v lavici počas celého dňa, ich myslenie sa stočí do negatívnej špirály. Nehovoria, že mali jednoducho zlý deň, cítia, že sú zlé a nikto ich nemá rád.
- Odsúvajú deti do izolácie. Tabuľky sú stavané tak, aby sa každé dieťa samo snažilo dostať sa do dobrej farby. Keď sa bude kamarátiť s problémovým spolužiakom, môže to ovplyvniť aj jeho pozíciu, preto sa takémuto spolužiakovi bude vyhýbať.
- Vyvolávajú depresiu. Keď je toho na deti príliš veľa, sú pod tlakom neustálej hrozby ako dopadnú kvôli správaniu, ktoré nevedia ovplyvniť a chýba im podpora dospelých, či spolužiakov v triede, prejavujú sa u nich symptómy detskej depresie. Uzatvárajú sa pred rodinou a rovesníkmi. Nedokážu spať a jesť. Cítia sa bezcenní a zlí. Odmietajú chodiť do školy.
