Pred pár dňami zdvihol adrenalín verejnosti prípad japonského chlapca, ktorého rodičia nechali v lese plnom medveďov za trest a následne ho nedokázali nájsť niekoľko dní ani s pomocou polície. Nie sú však jediní, ktorí používajú diskutabilné výchovné metódy. Po celom svete môžeme nájsť prípady zaobchádzania s deťmi, ktoré nás, odchovancov európskej civilizácie, môžu naozaj znepokojiť.
Deti hádžu z veže
Pri indickom mestečku Solapur sa každoročne koná festival, počas ktorého hádžu deti z pätnásť metrovej veže miestnej svätyne. Je to hrozivo vyzerajúci rituál, batoľatá vydesené padajú dole, až kým ich nezachytí natiahnutá plachta v rukách stojacich mužov. Táto tradícia začala pred 700 rokmi a zúčastňujú sa na nej moslimskí i hinduistickí rodičia. Jej cieľom je zaručiť rodinám drobcov prosperujúce zdravie a hojnosť. Doposiaľ vraj nebolo žiadne batoľa zranené.
Bábätká sa nesmú dotknúť zeme
Rodičovstvo na Bali sa nesie v znamení rôznych rituálov a viery. Napriek vplyvu západnej kultúry súvisiacej s rozvojom turistiky sa ich výchova zmenila len minimálne. Domáci veria, že deti sú posvätné dary od boha a v spoločnosti si užívajú vysoké uznanie. Prvý rituál sa odohráva ešte počas tehotenstva ženy. Približne v šiestom mesiaci vystroja ceremóniu spojenú s obdarúvaním, ktorej cieľom je zaistiť dieťatku zdravie a pohodu. Keď sa drobec narodí, umiestnia placentu do kokosového orecha, ten zabalia do bielej látky a pochovajú do zeme pri vchode do domu rodičov.
Medzi 12. a 42. dňom života považujú matku i dieťa za nečistých, preto obaja podstupujú tzv. čistiace rituály. Až na 105 deň života dieťa oficiálne privítajú do života a dajú mu meno.
Keď príde 210 deň, dieťa sa prvýkrát môže dotknúť zeme. Tamojší ľudia veria, že čistota novorodenca sa zmaže kontaktom zo špinavou zemou. Potom rodina pripraví špeciálnu oslavu, počas ktorej dajú bábätko na zem po prvýkrát. Dôsledkom takéhoto prístupu je fakt, že batoľatá sa nepretáčajú, ani neštvornožkujú.
Silné negatívne emócie sú u detí i dospelých nežiaduce, pretože oslabujú alebo ohrozujú život bábätka. Z tohto dôvodu sa s malými deťmi zaobchádza so zvýšenou opatrnosťou a pokojom. Dôležitú rolu v rodičovstve hrá aj majstrovstvo kontroly emócií. Dramatické hysterické scény jednoducho ignorujú.
Novorodenca dávajú do dymu
Zvláštny zvyk, tzv. Sifudu, praktizujú niektoré africké kmene. Na tretí deň narodenia dieťaťa sa jeho príbuzní zhromaždia pred chatrčou, aby pozbierali listy zo stromu Sifudu. Uprostred nej potom spravia oheň a listy pália, aby z nich stúpal dym. Vonia prenikavo štipľavou vôňou, ktorá dráždi ústa, nos i oči. Niekoľko krát vložia drobca do dymu dolu hlavou tak, že ho držia za nožičky a potom ho dajú matke, ktorá si ho dá pod nohu. Takýto rituál je tak obrovským šokom pre novorodencov, že ani nezaplačú. Domáci veria, že takto sa dieťa nikdy ničoho nezľakne, nebude sa báť, ani hanbiť.
Bábätká nie sú v centre pozornosti matky
Niektoré čínske ženy po pôrode dieťaťa praktizujú tzv. zuo yuezi, kedy sa mesiac venujú viac sebe a svojmu zdraviu než novorodencovi. Cieľom je dostať telo z pôrodnej traumy. Podľa tradície zostávajú čerstvé matky doma a majú presne určené stravovanie či hygienu. Nesprchujú sa, ani si neumývajú zuby, nejedia ovocie a zeleninu a namiesto toho prijímajú tzv. teplé, proteínové jedlá. V domácnosti neupratujú, nemajú sex a rodinní príslušníci znášajú stresujúce povinnosti spojené so starostlivosťou o novorodenca.
Tradičná verzia zuo yuezi sa však modernizuje a dnešné čínske matky môžu navštíviť špeciálne rezorty, ktoré im ponúkajú starostlivosť ušitú na mieru, bez toho, aby ich rušil plač novorodenca. Matky môžu oddychovať, sledovať televíziu, relaxovať v spa. Jedlo im podľa výberu nosia na izby a o deti sa im starajú špeciálne školené sestry. V minulosti pravidlá zuo yuezi vyžadovali od matiek dojčenie, no dnes to ponechávajú na ich vlastnom rozhodnutí. Pokiaľ sa matka rozhodne nedojčiť, je to v poriadku, rovnako tak, ak bude svoje dieťa sledovať len cez obrazovku monitorovacieho zariadenia.
Deti cikajú na zapískanie
Drobci vo Vietname sú od malička trénovaní, podobne ako známe Pavlovove psy. Ide o proces učenia na nočník. Od narodenia ich rodičia pozorne sledujú, aby zachytili vyprázdňovanie. Vždy pri ňom zapískajú, čo môže byť až 12 krát denne. Podobne ako Pavlovove psy slintali pri zvuku zvončekov, bábätká cikajú na zvuk píšťalky. Pozoruhodné však je, že takýto tréning je skutočne efektívny a výsledky zaujímavé. Matky držia trojmesačné bábätká nad toaletou, zapískajú a ich deti cikajú na povel. V 9 mesiacoch už vôbec nepoužívajú plienky.
Pozerať bábätkám do očí je zakázané
Matky z komunity Kisii v Keni sa nesmú dívať do očí svojim potomkom. Očný kontakt je považovaný za uznanie autority a takú silu nesmú novorodencom priznať. Nereagujú ani na ich prvé zvuky a bľabotanie. Napriek tomu, že svoje deti všade nosia so sebou, ignorujú ich plač.
