Zamyslenie zo života
Pri kúpe prvého počítača do domácnosti mi napadlo slovenské ľudové porekadlo: „každé čudo trvá tri dni“. Malo to teda byť dokonca ešte menej, ako sľuboval boľševikovi pán Kodet v Pelíškoch. Akosi ma však miatlo nadšenie našich detí z nového člena rodiny. Trónil v obývačke, aby ostal pod dozorom, aby existovala prísna rodičovská kontrola a dohľad nad mašinkou i maloletými používateľmi. Po veľmi krátkom čase dokázal aj najmladší dedič stroj zapnúť, vypnúť, reštartovať, veľmi rýchlo sa tváriť, že práve utiera prach zo stolíka a omrvinky sa medzi klávesmi vyskytujú od čias jeho finalizácie kdesi v zastrčenej fabrike niektorej z východočínskych provincií.
Od detstva mám obrovský rešpekt pred všetkým, čo má viac ako jednu žiarovku. Keď nám krstný otec chodil opravovať náš staručký televízor, opatrne ho vždy obrátil, povysával zo zadnej steny prach, odskrutkoval kryt, posvietil si doň silnou lampou a letmým pohľadom urobil diagnostiku. Zväčša to bola jedna z elektroniek PCL 80 alebo 86, čo robila šarapatu. Víťazoslávne ju vymontoval, prezrel oproti svetlu a vymenil za novú, ktorú mal pre každý prípad so sebou v koženej kabele. Mama si povzdychla a vybrala obligátnych tridsať korún československých, aby bol pokoj, aby si otec večer pozrel správy.
Nové zariadenia, ktoré sa postupne objavovali aj v tých najchudobnejších domácnostiach, sa dizajnovo na lampové rádiá a televízory a vákuovou obrazovkou vôbec nepodobali. Bolo zvláštne, zobudiť sa v noci na bzučanie ventilátorov, lebo manžel ešte dohrával nejakú stupídnu hru a šípkami presúval do riadkov virtuálne štvorce, obdĺžniky a krížiky do riadkov, až kým sa na obrazovke neukázali body a obrovský nápis GAME OVER. Postupne ho to prestalo baviť, lebo v práci mal výpočtovej techniky toľko, že ho za jej údržbu a prevádzkovanie aj platili. Úplne som sa vymykala z množiny užívateľov výpočtovej techniky. Deti mi vysvetľovali jednotlivé operácie a postupy najjednoduchšie, ako sa len dalo, ale moje telo aj moja myseľ sa všemožne bránili, nedokázala som ani hýbať myškou, uzrieť čo i len na chvíľku na obrazovke šípku kurzora a z tlačidiel na klávesnici a všetkých tých textových skratiek som mala tiež poriadny mišung. Chvíľami sa mi zdalo, že deti berú do školy klávesy a vymieňajú so spolužiakmi za „pogy“ alebo iné nezmysly.
Nedokázala som pochopiť nadšenie moje mamy v dôchodkovom veku, keď ešte robila „na percentá“ a s ohníčkami v očiach rozprávala o uzávierke mesiaca, ktorú ten moderný stroj vytlačí po niekoľkých minútach. Bola zvyknutá pracovať zodpovedne a systematicky, chybovosť jej zadaní bývala nulová a tak na základe jej dôchodcovských vstupov ani moderný stroj nemal problém vygenerovať nákupy, zásoby, tržby, zálohy a výplaty bez jedinej pripomienky alebo chybičky. Naša mam bola jednoducho úradníčka a účtovníčka telom i dušou. Mne sa to stať nemohlo, mňa Boh obdaril predstavivosťou a fantáziou, nekompatibilnou so všetkými tými zariadeniami, technickými vymoženosťami a výdobytkami vedecko-technickej revolúcie. Mentálny obsah mojej telesnej schránky uviazol kdesi v časoch, keď sa do povedomia ľudstva dostávala jednoduchá deľba práce, nanajvýš tak manufaktúrna výroba. Zatiaľ som si nepripúšťala možnosť, že sa PC stane neoddeliteľnou súčasťou môjho osobného i pracovného života, že manželova poznámka „zasa si potvárala toľko okien“, sa netýka vetrania a s každou myškou sa môžem skamarátiť tak, že ju s citom pohladkám, aj keď je to len metafora.
Moje krehké technické povedomie navyše rozrušoval mladučký chalan, ktorý mal odžité toľko, čo ja odpracované a na moju otázku, prečo mi vypli internet, každé dva dni odpovedal, že moje zariadenie spamuje. Bolo to len ďalšie cudzie slovo do aktívnej slovnej zásoby ľudstva, normálny neologizmus, ako som to učila žiakov. K jeho významu som sa postupne dopracovala spolu s vývojármi, ktorí vymysleli všelijaké sitá a filtre, a tak mi k nevyžiadaným správam dnes prichádza pripomenutie ich pravidelného automatického odstraňovania z pošty. Vtedy to však bolo inak: ja, kantorka stredného veku ako akútne nebezpečenstvo virtuálneho sveta! Po rozhovore s ním som sa ľútostivo a bezmocne rozplakala a zatelefonovala manželovi. Ako môj rytier domáci vyťukal číslo servisu a mladíkovi poriadne naložil. Teda, aspoň dúfam.... Z rozhovoru, ktorý viedli, som rozumela iba predložky a spojky, ale tých nebolo až tak veľa.
Postupne som pretrpela niekoľko kurzov všeličoho, čo sa spája s bežným používaním počítačov a aj na tvárach školiteľov sa zračila úľava pri odovzdávaní certifikátov o absolvovaní. Nehovorím síce rečou ich kmeňa, ale reč tela mi je pomerne zrozumiteľná. Akoby mi vraveli: „keď sa vás bude niekto pýtať, kto vás učil pracovať s počítačom, povedzte, že ste zabudli.“ Celkom tomu nerozumiem, lebo naše deti mi s láskou hovoria: „ty naša IT-expertka“!
