Existujú dva najbežnejšie nesprávne prístupy, ktoré rodičia používajú vo svojej výchove. Jedným z nich je tendencia deti rozmaznávať, robiť všetko za ne a vzdať sa akýchkoľvek požiadaviek. Druhý spôsob je autoritatívny, v ktorom ide o snahu prinútiť deti, aby sa podriadili a prispôsobili.
Na prvý pohľad sa mnohým zdá, že rozmaznávať sa dá len malé dieťa. Nie je to však tak. Niektorí rodičia dokážu rozmaznávať aj deti v puberte, ba dokonca mladých dospelých, ktorí s nimi žijú v jednej domácnosti. Mnohí rodičia sa predháňajú, aby svojim deťom splnili, čo im vidia na očiach. Niekedy sa zdá, že im plnia želania ešte skôr, ako ich stihnú vysloviť. Lenže tak ich oberajú o možnosť po niečom túžiť. Rodičia si naozaj často pletú potreby svojich detí s túžbami. Potreby dieťaťa sú celkom jednoduché: jedlo, bezpečie a láska. Všetko ostatné sú len túžby a tie sa nemusia vždy splniť.
Rozmaznávanie je nevhodné hlavne z toho dôvodu, že deťom kradne iniciatívu a oberá ich o sebadôveru. Ako sa vyhnúť rozmaznávaniu? Jednoduchá rada znie – nerobte nič za deti, čo dokážu urobiť samy. Keď dospelí riešia úlohy za deti, tie potom dospelých vnímajú ako ľudí, ktorí majú za ne riešiť ťažkosti. Takéto myslenie potom ovplyvňuje aj ich správanie. Keď rozmaznávanie pokračuje ďalej, deti si začnú myslieť, že nedokážu zvládnuť život samy a napokon si začnú dokonca myslieť, že žijú vo svete, ktorý ich ohrozuje. Jednoducho, dieťa sa prestane spoliehať samo na seba. Neskôr ako mladý človek si nielenže neželá niesť zodpovednosť, ale ani nespolupracuje tam, kde si to život vyžaduje. Pre toto dieťa neplatí, že v živote sa nielen dostáva, ale aj dáva. Jeho prístup k životu je taký, že by malo mať v ňom zvláštne miesto a ostatní sú na zemi preto, aby robili veci pre neho. Neskôr, v čase puberty si rozmaznané deti presadzujú, aby všetci slúžili len im. Ich cieľom je získať výnimočnú pozornosť či službu. Niektorí rodičia v tomto období často spozornejú a začínajú byť prísnejší. Dieťa v puberte, ktoré začína pociťovať prísnosť rodičov, sa pokúša pokoriť úsilie svojich rodičov kontrolovať ich a môže sa dokonca pokúšať trestať ich za to, že rodičia za nich viac neriešia problémy.
Rodič, ktorý rozmaznáva, je často priveľmi tolerantný. Je to preto, lebo dieťa túži ochrániť pred sklamaním a taktiež je tolerantný zo strachu, že príde o uznanie svojho dieťaťa. A tak nechce povedať NIE alebo nechať dieťa pocítiť dôsledky jeho nezodpovedného správania. Kým v minulosti v rodine robili všetci všetko spolu a deti sa zapájali do rodinných povinností odmalička, dnes rodičia zarábajú a deti ich peniaze míňajú bez toho, aby priložili ruku k dielu. Deti, samozrejme, nemôžu pracovať ako dospelí v zamestnaní, ale v domácnosti áno. A od tínedžera je celkom legitímne chcieť, aby si svoje výdavky na zábavu alebo svoje materiálne túžby (nie potreby) financoval zo svojich vlastných finančných zdrojov.
Psychológ Dr. Frank Walton počas svojej dlhoročnej práce zistil, že medzi najčastejšie spôsoby rozmaznávania, , ktoré si rodičia vôbec neuvedomujú, patria tieto:
Zatiaľ čo rozmaznávajúci rodič poskytuje deťom prehnané služby alebo netrvá na dodržiavaní svojich príkazov, autoritatívny rodič sa snaží prinútiť svojho dospievajúceho potomka, aby sa správal tak, ako si rodič želá. Dospievajúci na taktiky autoritatívneho rodiča reaguje väčšinou dvomi spôsobmi. Prvá reakcia je taká, že strácajú odvahu. Kritiku a trest interpretujú nasledovne: „Niečo so mnou nie je v poriadku, mama a otec neveria, že si dokážem v živote poradiť.“ Druhou reakciou je vzdor, ktorý sa neskôr môže zmeniť na skrytý alebo otvorený boj. Práve kvôli tejto výchove veľa rebelov končí v poradni psychológov. Direktívny rodič, ktorý sa snaží držať svoje dieťa za každú cenu pod kontrolou, nevychováva samostatnú bytosť, ale iba svoju kópiu. Takýto rodič je presvedčený, že keď bude po jeho, všetci sa budú mať dobre. Fakt, že každý sme iný a máme teda aj rôzne potreby, neakceptuje, tolerancia je uňho na bode mrazu. Cieľom výchovy nemá byť frustrácia, ale formovanie. Takýto rodič by si mal uvedomiť, že vlastniť dieťa či iného človeka sa jednoducho nedá. Tento výchovný štýl dáva dieťaťu len malú možnosť slobody, je tvorený príkazmi, núteným poriadkom a kontrolou všetkého, čo dieťa robí. Rodič rozhoduje o všetkom sám, o nijakom rozhodnutí s dieťaťom nediskutuje.Tento štýl poukazuje len na jednostrannú úctu – dieťaťa voči rodičovi, naopak nič podobné neplatí. Rodič nastoľuje striktné pravidlá, o ktorých sa nediskutuje a keď nie sú dodržané, používa psychické i fyzické tresty. Správanie dieťaťa kontroluje vyhrážkami a odmenami, ale aj zosmiešňovaním, strápňovaním a sarkazmom. Ak dieťa nesplní požiadavky rodiča – dostane trest a bude ponížené za chyby, ktoré urobilo. Ak požiadavky splní a bude poslušné, dostane pochvalu a odmenu. Problémom je i to, že rodič má snahu naučiť dieťa i to, čo si má myslieť a jeho láska k dieťaťu je podmienená dobrým správaním.
Rodič je v pozícii: „Verím ti, ak sa správaš dôveryhodne.“ Zatiaľ adolescent je v pozícii: „Správam sa dôveryhodne, ak mi veríš.“
Viac o tejto téme si môžete pozrieť aj nasledujúcom rozhovore:
O tom, ako rodičia môžu tieto dva prístupy k deťom zmeniť, si povieme v budúcom článku.
