MICHAELA MUDROŇOVÁ pracuje ako projektová manažérka programu zamestnávania mladých ľudí v neziskovej organizácii EPIC. Hovorili sme o tom, ako na Slovensku hľadá cesty, ako dostať masu nezamestnaných mladých do práce a v čom vidí u nás najväčšie problémy veľkého množstva nezamestnaných mladých ľudí.
Čo je organizácia EPIC?
EPIC je nezisková organizácia, ktorá vznikla v roku 2012 ako dcérska spoločnosť austrálskej organizácie EPIC Assist. Austrálsky EPIC je jedným z najväčších poskytovateľov služieb zamestnanosti na austrálskom trhu. Pracuje s ľuďmi, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie a pomáha im nájsť prácu. Austrálsky systém služieb zamestnanosti je jeden z najefektívnejších na svete. Našim dlhodobým cieľom je zaviesť aj na Slovensku tento systém služieb zamestnanosti, kde neverejní poskytovatelia pracujú so znevýhodnenými uchádzačmi o zamestnanie tak, aby ich umiestnili na otvorenom trhu práce.
Venujete sa teda zamestnávaniu zdravotne znevýhodnených alebo aj iným skupinám?
Venujeme sa skvalitňovaniu služieb zamestnanosti a zvyšovaniu zamestnanosti a zamestnateľnosti ľudí s najrôznejšími druhmi znevýhodnenia. V mojej pôsobnosti sú to projekty zamerané na podporu zamestnávania mladých ľudí.
Prečo mladí zdraví ľudia u nás nepracujú?
Faktorov je viacero. Najsilnejším faktorom je fakt, že školy nepripravujú študentov do praxe a nereagujú na aktuálne požiadavky trhu práce. Mladí ľudia majú potom dlhodobo veľký podiel na nezamestnanosti v krajine. Slovenská republika je dnes na čele krajín OECD v dlhodobej nezamestnanosti mladých. Ďalším faktom je, že podobne ako v celej Európe, aj u nás klesá záujem o robotnícke pozície a štúdium technických odborov. Podobne máme vysoké percento tzv. mladých NEET.
Čo sú to tí NEET?
NEET (Non in education, employment and traning). Sú to mladí ľudia, ktorí sú mimo záchytného systému pomoci. Nie sú zaregistrovaní na úrade práce, nevzdelávajú sa, ani nepracujú. Nikto o nich vlastne nič nevie. Európska komisia vyhlásila pre mladých ľudí záruky, že do 4 mesiacov by mal každý mladý človek do 25, u nás až do 29 rokov, dostať pomoc od štátu. Akonáhle skončí školu alebo pracovný pomer, mal by dostať buď ponuku ďalšieho vzdelávania alebo ponuku práce tak, aby zostal v systéme.
Koľko ich je momentálne na Slovensku?
Dlhodobá nezamestnanosť mladých bola celkovo za posledných 5 rokov nad 30 percent. Podľa posledných údajov OECD z roku 2014 počet takýchto nezamestnaných mladých ľudí u nás výrazne stúpa a je nad priemerom krajín OECD, čo je veľmi zlé.
Koho definujeme ako „dlhodobo nezamestnaného“?
Je to človek, ktorý nie je zamestnaný 12 mesiacov, v okresoch s vyššou nezamestnanosťou sa jedná o uchádzača, ktorý je nezamestnaný 6 mesiacov.
Prečo je dôležité vytvárať pre mladých záruky?
Ide o to, aby sme prakticky nestratili jednu celú generáciu. Aby sme o každom jednom vedeli, čo sa s ním deje. Ak mladý človek krátko po skončení vzdelávania nezíska pracovné návyky a skúsenosti môže sa stať dlhodobo nezamestnaným až nezamestnateľným. Rok-dva doma môže znamenať, že si ten človek nikdy nenájde prácu a nebude sa vedieť celý život uplatniť.
Ako sa im dá pomáhať?
Každá krajina EU sa zaviazala realizovať Záruky pre mládež navrhované Európskou komisiou. Napr. Fínsko našlo veľmi efektívne riešenie. Existujú tam miestne skupiny zložené zo zástupcov miestnych orgánov ako polície, škôl, úradu práce atď., ktoré na miestnej úrovni identifikujú mladých ľudí, čo vypadnú zo systému a snažia sa im dať pomoc, akú v tomto smere potrebujú. Fínsko je tiež jedna z mála krajín, ktorá tieto záruky pre mladých využíva a čerpá na to určené financie. Existuje na to celoeurópsky rozpočet, ktorý by mala každá krajina čerpať. U nás sú riešenia dosť nesystémové, ale ministerstvo práce na návrhu stratégie pracuje.
Ako chcete v tomto smere mladým pomôcť vy? O aké konkrétne projekty na Slovensku ide?
Jeden z našich projektov pomoci mladým ľuďom je napríklad projekt Simulátor pracovných pohovorov, ktorý vznikol práve na podnet zamestnávateľov. V projekte sme pripravovali na pracovný pohovor študentov vysokých a stredných škôl v spolupráci so zástupcami veľkých firiem.
V čom majú absolventi vysokých škôl najväčšie problémy?
Zamestnávatelia tvrdia, že nie sú pripravení na pracovné pohovory. Ľudia si podľa nich ani nedokážu predstaviť, aké banálne chyby mladí ľudia robia. Absolventi vysokých škôl nevedia, že si majú napr. vybrať žuvačku, vhodne sa obliecť, nevedia odpovedať na otázky, do akej firmy prišli. Nevedia, že si majú vypnúť telefón skôr, ako vstúpia do miestnosti, kde sa koná interview. Vrcholom je, keď si počas pohovoru telefonát zodvihnú. A nie je to nič výnimočné.
Prišli ste s nejakým riešením v spolupráci so zamestnávateľmi?
Vypracovali sme tréningový program, ktorý je možné realizovať kdekoľvek a v akýchkoľvek podmienkach. Program sa zameriava na to, ako vyhľadávať pracovné miesta, ako sa v tých ponukách s množstvom cudzích názvov zorientovať, ako si napísať dobrý životopis, čoho sa pri pohovore vyvarovať, na čo sa sústrediť, ako urobiť z bežnej brigádnickej skúsenosti niečo zaujímavé pre potenciálneho zamestnávateľa.
Ako toto školenie vyzeralo?
Bol to 3-dňový kurz, kde sa študenti a mladí nezamestnaní učili, ako sa na pohovor pripraviť a ako sa prezentovať. Na simuláciách sa učili, ako zvládnuť telefonický screening, pohovor, assessment centrum, aké najčastejšie tipy testov sa robia na prijímacích pohovoroch. Navyše mali všetci absolventi možnosť absolvovať reálny pohovor v jednej zo zapojených firiem ako napr. IBM, Poštová banka, DELL a ČSOB, čo som ja osobne považovala za najväčší bonus.
Ako následne dopadli ich prvé pohovory?
Bolo to pre mňa veľké sklamanie. O tieto pohovory z ich strany nebol takmer žiadny záujem. A to napriek tomu, že vedeli, že sa reálne môžu zamestnať.
Ako ste to vyhodnotili?
Mladí ľudia dnes majú problém s motiváciou. Možno mali pocit, že prácu reálne nedostanú, alebo že išlo o pozície, ktoré ich práve nezaujímali. My sme to však považovali za obrovské plus, že si niečo také mohli vyskúšať na vlastnej koži. Bola tu aj reálna šanca prácu získať a študenti dostali od personalistu spätnú väzbu s návrhmi na zlepšenie, čo uchádzač málokedy dostane.
Takže prakticky vás skúsenosť s mladými ľuďmi zatiaľ sklamala?
Tak by som to určite nepovedala. My sme sa zamerali najmä na študentov humanitných odborov, ktorí majú najväčšie problémy so uplatnením, ich vzdelanie je totiž veľmi všeobecné a praktická využiteľnosť je otázna. Navyše väčšina z nich nakoniec v biznise skončí, lebo nemajú inú možnosť. Chceli sme im dať šancu skúsiť si pohovor vo veľkej firme, kde je to naozaj veľmi profesionálne a aj ten pohovor je asi najobjektívnejší. Napriek tomu to máloktorí z nich ocenili.
Čo vám na tých dnešných mladých ľuďoch nesedelo?
Mladí ľudia dnes majú veľa možností a to je asi aj dôvod, prečo strácajú motiváciu. Občas potom práve to, čo dostanú na podnose a na čo nemusia vynaložiť takmer žiadne úsilie, pre nich nie je zaujímavé. Ja som napríklad za študentmi chodila osobne. Keď som im odprezentovala, čo budeme robiť, boli všetci nadšení a hlásili sa na kurzy. Keď už však prišiel dátum prvého školenia, účasť bola o dosť slabšia. Spätná väzba od absolventov kurzu však bola veľmi pozitívna a mnohým aj reálne pomohla pri hľadaní práce. Oslovili sme preto pedagógov zo škôl, s ktorými sme spolupracovali a tí tento kurz následne prakticky začlenili do výuky, aby sa to k študentom dostalo. Momentálne sa bude vyučovať na 4 vysokých školách. V rámci projektu sme vytvorili aj online e-kurz Hybaj.sk, ktorého súčasťou je 10 inštruktážnych videí ako postupovať pri hľadaní práce. E-learning je ušitý na mieru mladým ľuďom a videá sa tešia veľkej obľube a majú vysokú sledovanosť.
Na akých školách sa tento kurz vyučuje?
Je to na Ekonomickej univerzite, Univerzite Komenského, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a Univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne.
Aj potom museli študenti absolvovať spomínaný simulovaný pohovor?
Aby to bolo záväzné, mali to študenti ako podmienku k zápočtu. Bohužiaľ, museli sme ich motivovať takto. Už je na jednotlivých fakultách, či budú tieto pohovory absolvovať na hodinách, ako súčasť vyučovania alebo vo firmách. Sme radi, že sme našli takúto cestu, lebo viem, že skončením projektu tieto aktivity neskončia a študentom veľmi pomôžu uplatniť sa po absolvovaní školy.
Robíte v tomto smere aj nejaké ďalšie projekty?
Ďalšia zložka projektu je venovaná službám zamestnanosti pre mládežníckych pracovníkov. V prípade mladých ľudí mimo školy by sa im mali venovať mládežnícke organizácie, voľnočasové alebo komunitné centrá, ktoré by sa mali čoraz viac angažovať aj v oblasti podpory zamestnateľnosti mladých ľudí. V rámci projektu sme vyškolili mládežníckych pracovníkov z celého Slovenska, ktorí poskytujú mladým ľuďom kariérne poradenstvo a pomoc pri orientácii na trhu práce. Vzdelávací kurz pre mládežníckych pracovníkov je momentálne v procese akreditácie a veríme, že pomôže mnohým mladým ľuďom dostať sa k užitočným informáciám na ich ceste k uplatneniu.
Stále riešite projektmi iba vstup na trh práce?
V mojej programovej línii sa zameriavame na vstup na trh práce. Chápeme však kariérne poradenstvo ako celoživotný proces. Po páde komunizmu akoby vymreli výchovní poradcovia a klasické kariérne poradenstvo, ktoré začínalo prakticky už na základných školách. Je to chyba. Hlavne dnes, kedy je situácia taká, že rodičov zaujíma len to, aby malo dieťa nejakú vysokú školu a je úplne jedno akú. A tie vysoké školy chrlia nezamestnateľných absolventov, ktorých nie je možné umiestniť. Nepotrebujeme toľko vysokoškolákov.
Ako sa k študentom plánujete dostať a radiť im v tomto smere?
Z projektu nám vyšlo, že potrebujeme na Slovensku nevyhnutne kariérne poradenské centrá na univerzitách. Pre mňa je to jeden z najdôležitejších výstupov. Osobne chcem určite pokračovať v ich zakladaní na školách.
A nebolo by lepšie sústrediť sa už na menšie deti a nezačínať až pri vysokoškolákoch?
Kariérne poradenstvo by určite malo začať už na základných školách, aby si žiaci dokázali vybrať vhodnú strednú školy. Vieme, že je to pokrivené, lebo veľa detí ide na gymnázium len preto, že nevedia kam ísť, no nemajú reálne predpoklady na štúdium na vysokej škole. Vieme, že s rodičmi a deťmi treba prepracovať už na 2.stupni základných škôl, ale vzhľadom na to, že sme doteraz pracovali s vysokými školami, je pre nás najprirodzenejšie začať odtiaľ. Všetci vieme, že nám chýbajú remeselníci, učňovské profesie, ale nikto ich nechce študovať.
Štát už v tomto smere robí isté kroky, aby sme sa vrátili k štúdiu remesiel.
Áno, duálne vzdelávanie je napríklad jedna z vecí, ktorá sa vracia a ktorá v komunizme fungovala veľmi dobre. Teraz sa učíme od Rakúšanov alebo Nemcov, ako to robiť, pričom ešte naši rodičia si pamätajú, ako kvalitne to u nás fungovalo, keď školy mali priame prepojenie na zamestnávateľov.
Čo vnímate asi ako najväčší problém, prečo u nás stále mnohé veci nefungujú?
Najväčší problém je, že u nás akoby nikto s nikým nekomunikoval, školy sa uzatvárajú do seba a vytvárajú si také to svoje akademické vákuum, firmy zase tlačia veľmi do komercie, ministerstvá majú často zviazané ruky. Bolo by skvelé, ak by sa nám podarilo začať jeden veľký dialóg a prepojiť všetky zainteresované sektory. Na Slovensku je pracovných miest veľa, no my máme prekvalifikované pracovné sily a nikto nechce robiť prácu, ktorá existuje. Portál Profesia pred pár dňami vydal správu, že zverejnil historicky najviac voľných pracovných miest. Zamestnávatelia však hlásia, že vhodní kandidáti chýbajú.
Nie je však chyba aj na strane zamestnávateľov, lebo na všetko žiadajú vysokoškolákov, hoci to nie je potrebné?
Áno. Problémom však je, že vysokoškolák je pre nich na úrovni stredoškoláka. Hlavne humanitné odbory. Zamestnávatelia majú už aj predsudky voči vybraným vysokým školám a takých absolventov ani na pohovory nevolajú. Je tu určite veľký priestor na diskusiu medzi školami a zamestnávateľmi, ako by si mohli vychádzať v ústrety.
Kedysi boli študenti tak približne na rovnakej úrovni. Dnes sú medzi nimi priepastné rozdiely. Na vysokých školách sú dve skupiny študentov. Tí, čo sú veľmi aktívni, snažia sa, cestujú, pracujú a vyhľadávajú akékoľvek obohacujúce príležitosti. A potom je tu masa demotivovaných mladých ľudí, ktorí na vysokú školu chodia kvôli papieru a prakticky mali skončiť na strednej škole.
Prípadne na prvom stupni vysokoškolského štúdia?
Presne. U nás je však opäť problém s akceptovaním bakalárskeho stupňa vzdelávania. V zahraničí je to akoby vyššie odborné vzdelávanie. Je tam však akceptované a bakalári sú ľudia, ktorí sú na výkon svojho povolania pripravení perfektne.
Ako z toho von?
Školy bojujú o peniaze. Aby prežili potrebujú masu. Problém tiež je, že dnešné školy akoby ani nemali pocit, že by mali pripravovať študentov do praxe. Ony poskytujú „vysokoškolské akademické vzdelávanie.“ To je, bohužiaľ, holá pravda. Veď tí študenti častokrát ani netušia, čo by so svojou školou mohli v praxi robiť. Chýba im vízia.
V zahraničí je množstvo inšpirácií dokonca aj o začiatkoch podnikania na školách.
Áno, absencia vyučovania podnikania na školách je naše veľké nešťastie. Nesie si to so sebou samostatné myslenie, ktorému u nás mladých neučíme. Neučíme ich nebáť sa ísť do vlastného biznisu.
Mohlo by aj v tomto smere kariérne poradenstvo pomôcť?
Určite áno. Myslím si, že kariérne poradenstvo je veľmi dôležité na všetkých stupňoch vzdelávania, ale aj po škole. Aj v strednom veku sa môže človek rozhodnúť, že chce svoj život zmeniť alebo príde o prácu. Potrebuje pomoc. Je to potrebné v každom veku. Deti by sa dostávali tam, kde môžu rozvinúť svoj talent, nemrhali by roky v školách, ktoré im nič nehovoria a nakoniec skončia ako pokladníci v potravinách. To poradenstvo nie je len o nájdení zamestnania. Niekedy človek potrebuje iba psychicky povzbudiť, motivovať sa, objaviť svoj talent.
Myslíte si, že má nejaký význam podporovať finančne pracovné miesta pre mladých absolventov na pár mesiacov u zamestnávateľov ako to dnes funguje u nás?
Nemyslím si, že je to systémové riešenie. Štát by sa mal sústrediť na spoluprácu so zamestnávateľmi počas školy. Zabezpečiť oveľa väčšie prepojenie už počas štúdia. Má zmysel vynaložiť na to financie.
Je napríklad veľká škoda, že štát nesleduje v rámci hodnotenia vysokých škôl aj faktor „uplatniteľnosti absolventov“ v odbore. Teda nielen mieru zamestnanosti absolventov jednotlivých študijných odborov ale to, kto z nich sa reálne zamestnal v odbore, ktorý vyštudoval. Štatistiky tvrdia, že len okolo 30 percent absolventov sa uplatní vo vyštudovanom odbore.
A čo si myslíte o predĺžení vysokoškolského externého štúdia? Má to podľa vás vzhľadom na momentálnu situáciu vo vysokom školstve zmysel?
Vzhľadom na to, že to štúdium nie je dnes orientované na prax a v aktuálnej podobe nespĺňa požiadavky zamestnávateľov, nevidím v tom zmysel. V prvom rade si myslím, že by sa malo prehodnotiť postavenie bakalárskeho štúdia. Bakalárske štúdium by malo byť omnoho viac praktické, počas 3 rokov by mala univerzita študentom poskytnúť odborné znalosti, s ktorými sa plnohodnotne uplatnia v praxi a budú pre zamestnávateľov prínosom. Magisterské štúdium by potom mohlo vychovávať teoretikov a vedcov. To by však muselo byť financovanie vysokých škôl nastavené inak.
