Mladší syn sa narodil v čase, keď mal starší dva roky. Následne sme sa o pol roka presťahovali z domu na byt, z dediny do mesta.
Povedala by som, že pre také malé stvorenie vyžadujúce rituály je to dosť zmien naraz, ale zvládol to perfektne. Skôr ja som to niekedy nezvládala a z dôvodu mojej vyčerpanosti som často riešila veci za horúca. Z brata sa tešil asi najviac ako to bolo možné v jeho veku a vo fáze, kedy mala jeho naviazanosť na mňa najväčšiu intenzitu. Prirodzene žiarlil a upútaval na seba pozornosť, na ktorú bol dovtedy zvyknutý.
Ako deti rastú, pribúdajú škriepky o hračky, kradnutie si maminej pozornosti, potreba rypnúť do súrodenca a iné súrodenecké lahôdky. Najskôr som sa medzi nich vždy miešala, pretože som mala pocit, že mladší potrebuje moju podporu a ochranu pred silnejším. Až dovtedy, kým som si všimla, že to „nerobí dobrotu“. Mladší syn ma začal volať na pomoc za každú banalitu a starší začal klamať, čo dovtedy nerobil. Tak som si v istom okamihu povedala, že ich vzťah ponechám na nich. A tak sa aj stalo.
Niekedy som mávala silné nutkanie vbehnúť do izby a rozsúdiť ich, ale vydržala som. Asi po mesiaci sa medzi mojimi deťmi prestali diať výrazné konflikty. Rozdelili si role a obaja vedeli, čo môžu od toho druhého čakať a kde je ich miesto. Samozrejme, že sa ešte stále škriepia, ale to sú také nevinné poťahovačky, ktoré nestoja za reč. Nemali divákov, nemali sudcu, šou sa skončila. Dobre, že som prišla včas na to, že deti nemáme podceňovať, ale samozrejme ani preceňovať. Mladšieho som chránila skutočne len počas toho nevyhnutného obdobia, keď ešte ani nechodil a nevedel reagovať.
Tak sa vykryštalizoval vzťah mojich detí. Lakomé vedia byť už aj spoločne, no aj podeliť sa už vedia spoločne. Spoločne robia nezbednosti, schovávajú sa mi a aj slovko trpezlivosť obaja veľmi dobre poznajú. Raz musí čakať jeden, a inokedy druhý. Vedia to, lebo to zažívajú bez debát. Ako sa hovorí, naučil ich to život a ten je najlepšou školou.
A ja ako matka a ich vychovávateľka ich vediem, hladím, učím a usmerňujem. Ale najmä im chcem veriť. Chcem sa s nimi deliť o ich pohľad na svet, vzťahy, čistú lásku a priateľstvo. Aj deti nás majú čo naučiť, a preto by sme im mali viac dôverovať. Dôvera v nich ovplyvnila aj moje ďalšie rozhodnutie.
Keď prišlo na rad rozhodovanie, čo so škôlkou, sadla som si k Miškovi a začala som mu rozprávať o tom, že trojročné detičky väčšinou nastupujú do škôlky medzi kamarátov, že sú tam pani učiteľky a pani kuchárky, že tam bude mať veľa kamarátov a poobede si prídem s Martinkom preňho. Po dôkladnom vysvetlení, som ho nechala chvíľu premýšľať. Čakala som na jeho reakciu. Bola pokojná, bez negatívnych emócií voči škôlke a znela asi takto:
„Vieš, maminka, ja chcem byť ešte doma s tebou a Martinkom, ešte vás chcem vidieť. A keď pôjdeš do práce, potom ma tam daj.“
Bolo to také jasné, úprimné a krásne, že som ho ďalej vôbec nepresviedčala a odvtedy máme dohodu, že keď nastúpim do práce, pôjde aj s bratom do škôlky a rád. Dôverujem mu. Vidím ako o škôlke rád rozpráva, ako to všetko plánuje a rozmýšľa so mnou o tom, ako pôjdem do práce. Bez akéhokoľvek stresu. Skrátka si rozumie a ja mu verím.
Verím im, a to je to najlepšie rozhodnutie, k akému som v rámci mojej materskej dovolenky dospela.
Často sa stretávam s pripomienkami, prečo nie je v škôlke. A som rada, že im to Miško vysvetlí po svojom. Tým zabije jednou ranou pár múch. Prvú tým, že nie je ustráchaný, ďalšiu tým, že je komunikatívny a poslednú tým, že má svoj vlastný názor. S kamarátmi sa stretáva na ihrisku a na tréningoch. Má dostatok sociálnych kontaktov, pohybu a najmä vyrastá s bratom pri svojich najbližších.
Synom sa naplno venujem a nevidím jediný rozumný argument, ktorý by podporil názor, že nie je normálne, ak dieťa nie je v škôlke. Ži a nechaj žiť! Platí to aj v tomto prípade. Ja ich učím, aby rešpektovali názory iných, ale stáli si za svojím.
Výchova je niekedy veda a niekedy malina. Človek môže prečítať aj tisíc kníh, ale keď nenazrie do svojho vnútra, a nepočúvne srdce, nikdy deti nepochopí.
